ZatvoriĹĄ

Aktualizujte si váš prehliadač

S ľútosťou vám oznamujeme, že vaša verzia prehliadača je zastaraná, alebo nebola testovaná. Aktualizujte si ju na najnovšiu, aby sa vám web stránka zobrazovala správne. Ďakujeme.

Ježiš – jeden z nás – pravý človek, a predsa iný ako my

Pridaný pred 4 mesiacmi | 21. Marec 2020 | Prečítaný 27-krát

Mnohí si predstavujú, že Pán Ježiš ako Boh – Boží Syn – sa díval na svet inak, že žil inak, cítil inak aj zmýšľal inak ako ľudia. Je síce pravdou, že naozaj myslel inak, pretože poznal Pána Boha a vedel, že dôverovať Mu je dôležitejšie ako mať veľa peňazí alebo krásny odev. Zároveň bol človekom a prežíval všetky radosti aj starosti ľudského života.

Narodil sa ako ľudské dieťa a hoci zmienok o Ježišovom detstve je v Biblii poskromne, je vysoko pravdepodobné, že už v detskom veku prežíval zármutky, radosti a sklamania – podobne ako my. Z rokov Jeho dospelosti máme v Biblii viacero zmienok o tom, že Ježiš prežíval udalosti ako človek. Bol hladný, keď na púšti dlho nejedol (Matúš 4, 2), bol unavený a zaspal po tom, ako vyučoval zástupy (Marek, 4, 1 – 2 . 33. 35 – 38). V Biblii sa dočítame, že stoloval so svojimi priateľmi (Marek 1, 29 – 31; Ján 12, 1 – 2; Ján 21, 5 . 12 . 15), tiež, že sa zúčastnil na svadbe (Ján 2, 1 – 12).

No aj svojím srdcom prežíval to, čo prežívame my – ľudia. Bol smutný, keď ľudia nechceli počúvať Jeho kázanie a nemali v srdci vieru v Pána Boha, bol dojatý a plakal pri smrti priateľa (Ján 11, 33 – 35 . 38),  plakal aj nad mestom Jeruzalem (Lukáš 19, 41 – 44), keď vedel, že mesto bude pre nekajúcnosť svojich obyvateľov zborené. Bol aj nahnevaný (Ján 2, 13 – 17), keď prišiel do chrámu a namiesto modliacich sa ľudí tam našiel predavačov. Prežíval aj úzkosť, keď mal byť zajatý a ukrižovaný. Vedel, čo Ho čaká a prosil nebeského Otca, aby – ak je to podľa Božej vôle – sa tak nestalo. V Biblii čítame, že Mu až pot vystúpil na čelo od rozrušenia (Lukáš 22, 44). Avšak Ježišova  poslušnosť svojmu Otcovi bola väčšia ako obavy.             

 Pán Ježiš svoju pozemskú existenciu prežíval so všetkým pekným i ťažkým a smutným, čo nás v živote stretáva. Bol Božím Synom, ale Jeho život preto nebol ľahší. Práve naopak. Tým, že vedel, čo Ho čaká, to bolo pre Neho ešte ťažšie. Poznať budúcnosť nie je výhoda. Možno vtedy, keby sme poznali iba pekné veci. Ale ak by sme však vedeli o tom, aké nešťastia, choroby a problémy nás v živote stretnú, mohli by sme byť šťastní a prežívať radosť? Asi by to bolo zložité. Báli by sme sa a ustavične premýšľali, kedy a čo sa nám stane. Pán Ježiš od samého začiatku vedel, že Ho zajmú, že bude trpieť a ukrižujú Ho. Kázal ľuďom o Pánu Bohu a vedel, že Ho mnohí odmietnu, ba zradia, ale napriek tomu svoje poslanie verne plnil ďalej.

V Pánovi Ježišovi máme skutočného priateľa, pretože On prežil plnohodnotný ľudský život. Preto nám veľmi dobre rozumie. Ak sme chorí, smutní, utrápení, keď sa bojíme, môžeme sa Mu pokojne zveriť. On vie, ako sa cítime. Nielenže nám rozumie, ale má aj moc pomôcť nám. Preto naša modlitba k Nemu nemá byť iba informovaním Ho o svojom probléme, ale najmä prejavom, že od Neho s dôverou očakávame pomoc. A On nám ju dá v tom čase a tým spôsobom, ktorý uzná za správny.                Prečítajte si nasledujúce dva texty z Listu Židom: 

   5, 1 – 5: 1 Každý veľkňaz, ktorý je spomedzi ľudí, je ustanovený pre ľudí vo veciach Božích: prinášať dary a obete za hriechy. 2 Je schopný spolucítiť s nevedomými a blúdiacimi, lebo aj sám podlieha slabostiam; 3 preto je povinný prinášať obeť za hriechy aj za ľud, aj za seba. 4 A nikto si nemôže sám vziať hodnosť, len ak ho Boh povolal ako aj Árona. 5 Podobne ani Kristus nepoctil sa sám veľkňazskou hodnosťou, ale (poctil Ho) Ten, ktorý Mu povedal: Syn môj si Ty, ja som Ťa splodil dnes. 

   4, 14 – 16: 14 Pretože máme veľkého Veľkňaza, ktorý prenikol nebesá, Ježiša, Syna Božieho, pridŕžajme sa vyznania. 15 Veď nemáme Veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami, ale (máme Veľkňaza), podobne pokúšaného vo všetkom, (ale) bez hriechu. 16 Pristupujme teda s dôverou ku trónu milosti, aby sme prijali milosrdenstvo a našli milosť na pomoc v pravý čas“  a uvažujte, v čom je Ježiš rovnaký ako my a v čom odlišný od nás.  

Pán Ježiš je pravý človek,  ale aj pravý Boh. Preto nás vie pochopiť a má aj nad všetkým moc. Kiež nás toto vedomie povzbudzuje k modlitbám plným dôvery.

 JEŽIŠ JE PRAVÝ BOH. To znamená, že v Ňom si sám Boh vyhľadal cestu k nám. Má Božiu moc, vie a môže nám pomôcť.               

 JEŽIŠ JE PRAVÝ ČLOVEK. – Bol podobný nám ľuďom okrem hriechu (Židom 4, 15), rozumie nám, pozná naše starosti a chce nám pomôcť.

Keby sme pátrali po koreni bied, bolestí, nespravodlivosti a utrpenia v našom svete, dospejeme k tomu, že majú svoj koreň v odklone od Pána Boha. Rozhodne neplatí, že keď niekto ochorie, je to preto, že tento konkrétny človek odišiel od Pána Boha. Avšak platí, že choroby a bolesť sa dostali do sveta v dôsledku odklonu človeka od Boha. Odklon od prameňa dobra a života, logicky prináša zlo a bolesť, ktoré zasahujú mnohých. Kde pohrdneme teplom Božej lásky, tam vtiahne zhubná zima bezprávia, útlaku, sebectva. A potom sa mnohí pýtajú: Kde je Boh? Ako to, že mlčí, že nič nepovie na boje, vojny vykorisťovanie, chudobu? Ako to, že Pán Boh nezasiahne proti bezpráviu, svárom, ničeniu prírody – nášho pekného sveta?...

Hoci rozpliesť osudy sveta a ľudstva a nájsť v nich jasnú stopu toho, ako Boh hovoril, nie je ľahké, predsa Pán Boh mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril (Židom 1, 1). Prostredníctvom svojich poslov – prorokov, zasahoval život ľudí a mnohí v danej chvíli poznali, že je dobré a múdre poslúchať Boha. Božím zámerom však nie je osloviť nás násilím, mocou, hrôzou či naháňaním strachu. Do zimy hriechu a ľudských útrap Boh nakoniec prehovoril spôsobom, ktorý by si nijaký človek nemohol vymyslieť. Pán Boh sám, v ľudskom tele, zostupuje do našej biedy, trpí v bezmedznej láske s nami. Prináša nám záchranu. Výstižne to približuje nasledovný príbeh Mikuláša Liptáka (z mesačníka Evanjelický východ č. 1/2003):

     „Bola hrozne tuhá zima. Na holom konári našej čerešne sa s našuchoreným perím chúlila sýkorka. Bolo mi jej veľmi ľúto. Nasypal som jej preto na obločnú dosku nejaké omrvinky a malé kúsky orieškov. Potešil som sa, keď to zbadala a odvážila sa priletieť bližšie. Skôr však, ako dosadla k odrobinkám a nasýtila sa, musela zbadať moju tmavú siluetu v okne, lebo vystrašene odletela. Po chvíľke ju opäť premohol hlad, alebo ju pritiahli dobroty a znovu priletela. Obavy predo mnou jej však nedovolili vziať si z pripraveného. Odletela hladná. Niekoľkokrát sa to ešte zopakovalo. Nakoniec nič z toho neprijala – napriek tomu, že som jej s láskou chcel pomôcť a že som jej všetko potrebné pripravil. Mala to na dosah. Žiaľ, strach bol silnejší. A tak hrozilo, že napriek mojej láskavej pomoci – zahynie. Tak veľmi som jej chcel nejako povedať alebo naznačiť, že sa ma nemusí báť, že ju mám rád, že vidím jej ťažkosti a chcem jej pomôcť – že nie som nebezpečný, naopak. Uvedomil som si ale bolestne, že jej to nemám ako povedať. Jediný spôsob by bol, žeby som sa narodil ako sýkorka a tak sa stal pre ňu zrozumiteľným. – To musel urobiť Boh, preto prišiel ako človek medzi nás. Koľkým ľuďom však ešte stále ten neopodstatnený strach pred Ním bráni prijať to životodarné, bez čoho musia zahynúť.“

Pán Boh chce byť nielen poznaný, ale aj prijatý. Preto k nám prišiel v ľudskom tele. Vzal na seba súženie sveta, nás – ľudí, ktorých miluje. V Ježišovi spoznávame, že Pán Boh nie je bytosť, ktorá si bezstarostne tróni v nebi, dištancovaná od nás  a zároveň od nás požaduje, aby sme sa pre ňu obetovali.

Nie, Boh je Ten, kto trpí zo všetkých najviac. Trpí tým, že bez Neho spejeme do záhuby, trpí tým, že sa neodvažujeme prijať Ho.

Neuctievame Boha, ktorý si užíva kráľovský život, ale Boha, ktorý trpí za nás a spolu s nami. Trpí, aby sme my nemuseli zahynúť, ale mali večný život. Evanjelista Ján o tom píše:

„Tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho. Lebo neposlal Boh Syna na svet, aby odsúdil svet, ale aby ho spasil“

(Ján 3, 16 – 17).