ZatvoriĹĄ

Aktualizujte si váš prehliadač

S ľútosťou vám oznamujeme, že vaša verzia prehliadača je zastaraná, alebo nebola testovaná. Aktualizujte si ju na najnovšiu, aby sa vám web stránka zobrazovala správne. Ďakujeme.

Silný, no porazený nepriateľ

Pridaný pred 4 mesiacmi | 25. Marec 2020 | Prečítaný 49-krát

Do dôsledkov vzaté, my, kresťania, v diabla neveríme. To neznamená, že popierame jeho existenciu, ale neveríme v neho. Tým by sme mu preukazovali príliš veľkú úctu... Veriť v biblickom zmysle totiž znamená vzťah vernosti, dôvery a poslušnej lásky. Takýto vzťah môžeme mať iba k Bohu, k Pánovi Ježišovi, k Duchu Svätému; nikdy nie k diablovi. Od diabla sa máme odvracať (Jakub 4, 7), prosiť  Boha: „Zbav nás zlého“ (Matúš 6, 13a).

To, že neveríme v diabla (že mu nedôverujeme) neznamená, že zlo je maličkosť. Ľudia neraz na svoju obranu povedia: Všetci sme hriešni; sme len ľudia... Mienia: Zlo je iba maličký kaz. Pán Ježiš zlo vidí inak: nie ako maličkosť, ale ako neľudskú, protiľudskú moc, ktorá má nad nami prevahu a – navzdory našej najlepšej vôli – nad nami víťazí. Preto Biblia hovorí o satanovi, pokušiteľovi, ktorý je antikrist a antičlovek. Ježiš hodnotí diabla ako aktívnu, zlú, osobnú moc, ktorá má príliš často prevahu nad našimi silami.

Nemálo o diablovi napovedajú už mená, ktorými ho Biblia označuje:

- satan (hebr.) protivník (rovnocenné pomenovanie v gréčtine: diabol),

- nepriateľ (Boží aj náš),

- diabol (gr.) ten, čo trhá (1Pt 5, 8), rozdeľuje; ohovárač, žalobca, obviňovateľ, zvodca, 

- zlý (vo svojej podstate, zároveň aj ten, kto zlo pôsobí, vedie k zlu),

- pokušiteľ,

- had (odpudivo slizká, úlisná, neférová bytosť).

Pôvod satana je skrytý: v záhrade Éden sa objaví bez toho, aby sme sa dozvedeli, odkiaľ sa vzal. Už na začiatku verejného pôsobenia Pána Ježiša Ho pokúšal diabol (Matúš 4, 1 – 11). Ježiš sa s ním stretáva v posadnutých ľuďoch (Marek 5. kap.). Dokonca Petrovi Ježiš vraví: „Choď za mňa, satan, na pohoršenie si mi, pretože nemyslíš na veci Božie, ale na ľudské!“ (Matúš 16, 23) Človek sa teda s diablom (satanom), jeho pôsobením môže stotožniť. 

Každopádne pôvod satana nie je od večnosti. To by bol rovnocenný Bohu, čo rozhodne nie je.  V biblickom kresťanstve satan nie je rovnocenný s Bohom. M. Luther tvrdil, že aj „satan je Boží“ (v zmysle: Bohu podriadený). Diabol tu nie je od večnosti ako Boh. Podobne ako pes na reťazi i diabol môže pôsobiť len potiaľ, pokiaľ mu „siaha reťaz“, pokiaľ mu dovolí Boh. V Knihe Jóbovej ho Boh dokonca necháva prichádzať medzi „synov Božích“.

Existuje celá plejáda zlých anjelov, o ktorých vo svojich listoch hovoria Júda (v. 3 – 10) i Peter (2Pt 2, 4). V nám neznámej dobe sa odohrala ich vzbura. Neposlušnosť ich doviedla k pýche a pýcha k pádu. Preto je nad nimi Boží súd. Biblia hovorí na jednej strane o tom, že sú v žalári – vo väzení, na druhej strane však počíta s tým, že môžu vo svete pôsobiť. Ich pád nastal pred pádom človeka, ktorý „sadol na lep“ diablovi – podľahol jeho zvodom. V príbehu o páde prvých ľudí (1. Mojžišova 3. kap.), máme spoznať svoje zlyhania.

Zjavenie 12, 10 o diablovi hovorí ako o „žalobcovi“, ktorý žaluje na bratov. Táto záporná „kvalita“ je zrejmá už z Knihy Jób. Apoštol Pavel preto v pohľade smerujúcemu ku Kristovi volá: „Kto bude žalovať na vyvolených Božích?“ (Rímskym 8, 33)

Diabol, satan je ten zlý, ktorého máme byť podľa modlitby Pánovej zbavení. Je v stálej vzbure proti Bohu. Preto ho Biblia nazýva vrahom, luhárom, otcom lži (Ján 8, 44). Inokedy kniežaťom tohto sveta (pokušenie moci, keď diabol sľubuje Pánovi Ježišovi kráľovstvá sveta a ich slávu za to, že sa mu Ježiš pokloní, nie je neopodstatnené).

Moc zla, diabol, duchovia zla v nebesiach (rozumej: nadzemskí) – to všetko existuje (Efezským 6, 10 – 13). Nie je možné vytvoriť presné učenie o zle, v ktorom by všetko do seba zapadalo. Biblicky správne však nie je ani posmievať sa tejto „temnej zóne“ ako povere, hoci v celých dejinách cirkvi si povera práve tu nachádzala živnú pôdu. Rozprávky o diablovi, ktorého odoženie svätená krieda či zaklínadlo, naivne podceňujú a zľahčujú realitu zla.

         K ľstivosti zlého patrí, že vedie „zákopovú“ vojnu, operuje zo zálohy nášho srdca. Satan nepríde a nepostaví sa voči nám tvárou v tvár, aby sme na neho mohli ukázať prstom. Takto sa postavil pred ľudí Ježiš, keď zvolil cestu jednoznačného vtelenia. Diablovi  je takáto jednoznačnosť cudzia, on dáva prednosť útokom zo skrytosti srdca, zákopovej vojne. Prichádza tam, kde ho nečakáme (na sväté miesta: chrám – Matúš 4,5), premieňa sa v anjela svetla – berie na seba peknú, príťažlivú  podobu (2. Korintským 11, 14). Zlý sedí v nás, v pozadí nášho „ja“, narúša naše najčistejšie predsavzatia, prikvapkáva smrtonosný jed do našich najlepších prejavov. Ešte aj vtedy, keď sa modlíme a keď s láskou pomáhame iným, nosíme diabla v „zákope nášho srdca“ a on čaká na svoju šancu. Neukáže sa nám, ale vypľúva z nás svoju špinu: „zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá, lakomstvá, zloby, podvod, rozkošníctvo, zlostný pohľad, rúhanie, pýcha, pochabosť“ (Marek 7, 21 – 22). Robí to tak rafinovane, že tieto zlé myšlienky nie sú jeho, ale naše – my sme za ne zodpovední.

         Pán Ježiš hovorí, že  zlo vychádza „z vnútra“ (Marek 7, 21 a 23). Kto pochopí Ježišove slová, nebude naivne lokalizovať zlo do peňazí, do techniky (TV, počítačových hier...), ani do politiky – tvrdeniami typu: „zo Západu al. z Východu prichádza zlo“...;  nebude tvrdiť:  tento predmet, toto jedlo je čisté a tamto je nábožensky nečisté – zlé. Ak umiestňujeme satana do iných, práve vtedy sa mu darí najlepšie usadiť sa v nás a konať v nás svoje rozkladné dielo. Platí to nielen pre jednotlivcov, ale tiež pre spoločnosť; aj pre veriacich ľudí, pre cirkev.

         Príbeh o pokúšaní Ježiša ukazuje, že pred zlým a jeho zlom nie sme bezpeční ani v chráme (L 4, 9 – 12). Môžeme vôbec niečo urobiť? Veď zlý a jeho zlo sú takí rafinovaní, že sme prislabí;  na boj proti diablovi, proti zlu nestačíme. Nebojujeme márny boj?

         Je to tak. Sme slabší ako diabol, proti jeho úkladom bezbranní. – Nie však Kristus! „Na to sa zjavil Syn Boží, aby maril skutky diablove“ (1. Jánov 3, 8b). Pánovi Ježišovi je „daná všetka moc na nebi i na zemi“ (Matúš 28, 18). On má moc, ktorá úspešne čelí zlému (Lukáš 4, 1 – 13). Ježiš si poradí so zlom aj pri každom, kto si Krista zavolá na pomoc. Náš Pán ohlásil deň, keď bude zlo definitívne porazené a „Boh bude všetko vo všetkom“ (1. Korint. 15, 28).

         Evanjelium nezatajuje, že diabol sa rád vracia i tam, kde už predtým prehral. O jeho opakovanom úsilí útočiť na ľudí viery Lukáš (4, 13) uvádza: „Keď diabol skončil všetko pokúšanie, odišiel na čas od Neho“ (podobne Matúš 12, 43 – 45). Odišiel na čas, aby sa znovu vrátil a útočil. O to sa snaží aj pri nás. Diabol stále prichádza, nie je to komický čertík s kopýtkom z rozprávky. Proti diablovi je jediná obrana: vziať na seba celú výzbroj Božiu (Efezským 6, 13 – 18). Patrí k nej pravda Božieho slova, viera, ochota šíriť evanjelium, modlitba, pokorné spoliehanie sa na Krista, ktorý je Víťazom. Vedomie, že v Ňom sme zaodetí spravodlivosťou.

Diablovi sa je možné vzoprieť, – a on utečie (Jakub 4, 7). To je zvesť o jeho prehre. I keď má ešte moc, je zvrhnutý, porazený Kristovým víťazstvom (Lukáš 10, 18). Nemusíme o ňom všetko vedieť, stačí to základné: „Vzoprite sa mu, – a utečie od vás.“ POVEDZME DIABLOVI: NIE! V zápase proti zlému totiž nie sme ani sami, ani bezbranní! Najúčinnejšou zbraňou je modlitba, dôvery plné volanie k Pánovi Ježišovi, ďakovanie za Jeho prítomnosť, smrť a vzkriesenie. Posilňovanie sa mocou jeho sily (Efezským 6, 10). Pripomínanie si zasľúbení Božieho slova (1. Jánov 3, 8b; 4, 4; 5, 3 – 5). Tak prijímame ako dar víťaznú čistotu, ktorú Pán ponúka každému z nás. Ak sme poslušnou dôverou spojení s Kristom,  Jeho sľub: „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni Boha uvidia“ (Matúš  5, 8), platí aj o nás.