Kázeň z evanjelických Služieb Božích v Bratislave (Lamač/NK)
Skutky 8, 26 – 40: „26 Tu anjel Pánov hovoril Filipovi: Vstaň a choď na juh, na cestu, čo vedie z Jeruzalema do Gazy a je pustá. 27 I vstal a šiel. A hľa, muž z Etiópie, eunuch, dvoran etiópskej kráľovnej Kandáky, správca celého jej pokladu, ktorý prišiel do Jeruzalema, aby vzýval Boha, 28 vracal sa (domov); sedel na svojom voze a čítal proroka Izaiáša. 29 I povedal Duch Filipovi: Pristúp a pripoj sa k vozu! 30 Keď Filip pribehol, počul, ako číta proroka Izaiáša, a spýtal sa: Či aj rozumieš, čo čítaš? 31 Odpovedal mu: Akože by som rozumel, ak mi len niekto nevysvetlí? Potom prosil Filipa, aby vyšiel (na voz) a prisadol k nemu. 32 Stať Písma, ktorú čítal, bola: Viedli Ho ako ovcu na zabitie, a ako baránok mlčí pred tým, kto ho strihá, tak neotvoril ústa. 33 Jeho ponížením bol súd nad Ním zrušený, a Jeho rod kto vypočíta? Lebo Jeho život je vzatý zo zeme. 34 Ohlásil sa eunuch a povedal Filipovi: Prosím ťa, o kom to hovorí prorok? Sám o sebe, a či o niekom inom? 35 Vtedy Filip otvoril ústa a počnúc týmto miestom Písma, zvestoval mu Ježiša. 36 Ako šli cestou ďalej, prišli k akejsi vode. I prehovoril eunuch: Ajhľa, voda! Čo mi prekáža dať sa pokrstiť? 37 Filip mu povedal: Ak veríš z celého srdca, môže sa stať. A (eunuch) odpovedal: Verím, že Ježiš Kristus je Syn Boží. 38 Nato kázal zastaviť voz a obaja, Filip a eunuch, zostúpili do vody; i pokrstil ho. 39 Keď vystúpil z vody, Duch Pánov uchopil Filipa, a eunuch ho viac nevidel, ale rozradostený šiel svojou cestou. 40 Potom sa Filip našiel v Azóte, pochodil všetky mestá a zvestoval evanjelium, až prišiel do Cezarey.“
Milí bratia a milé sestry!
Azda sa vám už stalo, že ste boli naplno zaujatí nejakou prácou, táto vám dobre išla, no zrazu zazvonil telefón, alebo neočakávane ktosi prišiel. Ste nútení nechať všetko tak a ísť venovať sa čomusi inému. Niečomu, čo je pre vás v danej chvíli oveľa menej zmysluplné, ako tá pôvodná práca.
Takúto situáciu zažil Filip, o ktorom sme počuli. Založil kresťanský cirkevný zbor v Samárii. Pán Boh jeho službu v ňom hojne požehnával, takže, popri Jeruzaleme, sa Samária stala ďalším ohniskom šíriaceho sa kresťanstva. Filip horlivo pracoval, kázal evanjelium (Sk 8, 5nn), mnoho obyvateľov sa zrieklo pohanských povier a uverilo v Ježiša Krista.
A potom prišlo ono „zrazu“. Pán Boh prostredníctvom svojho posla Filipovi káže ísť do ľudoprázdnej krajiny, na cestu vedúcu k moru, kde nebola temer nijaká prevádzka. Filip opúšťa úspešne započaté dielo v Samárii. Čítame: „Vstal a šiel.“
Ako vzdialení sme od tejto Filipovej poslušnosti?! Keď máme opustiť prácu, kde sa nám darí, skôr sa pýtame: „Prečo?“ Alebo: „Čo – aký prínos z toho budeme mať?“ Dokonca aj v cirkvi sa nezriedka pred skúmanie – pýtanie sa: Kde ma chce Pán Boh mať?, stáva prvoradejšou otázka úspechu, zviditeľnenia sa, toho, aby sme sa dobre prezentovali a dali o sebe vedieť.
To prvé, čo sa chceme naučiť z prečítaného Božieho slova je: Pýtať sa, kde ma Pán Boh chce mať a byť poslušný Božiemu hlasu. Podľa toho by sme si mali vyberať školy a zamestnanie. Vyberať si ich s prosbou: Pane Bože, pošli ma tam, kde ma Ty chceš mať. A možno to navonok nebude „nič moc“ – ako vo Filipovom prípade, keď bol poslaný do niečoho, čo zdanlivo nedávalo zmysel. No na Boží pokyn Filip predsa šiel. Nešpekuloval. Nepýtal sa: „Prečo?“
Ak sa nám naše pracovné či životné okolnosti javia pramálo zmysluplné, pýtajme sa, či nás tam postavil Pán Boh, pýtajme sa na Božiu vôľu, kde nás Pán Boh chce mať. Možno, ako Filip, sme tam iba kvôli jedinému človeku, a zdá sa to nezmyselné. Prestane to tak byť, ak čo len jednému človeku ukážeme na Pána Ježiša. Keď mu poslúžime, aby sa vydal cestou viery a nasledovania Krista.
Byť pohotovým svedkom o Kristovi – to je to druhé, čo si dnes chceme odniesť. Sme vďační za ľudí, ktorí nám poukázali na Pána Ježiša, ktorí nám vydali svedectvo o Božej láske, ktorí nás učili modliť sa a dôverovať Pánovi.
Sme aj my ochotní byť takýmito svedkami? Tými, ktorí ochotne a radi druhých nasmerujú na Spasiteľa a Pána Ježiša Krista?
Od starších som neraz počul spomínať, ako deň začínali modlitbou a spevom duchovnej piesne, ako nemohli ísť spať, kým Pánu Bohu nepoďakovali za prežitý deň. To spomínanie často končilo povzdychom, že dnešné generácie sú celkom iné.
To, že sú iné, je fakt. A iba zo spomienok, čo ako pekných, sa žiť nedá. Ide o to, aby sme ani v súčasnosti nezanedbávali svedectvo o Kristovi. Pravdaže nie iba slovami, predovšetkým príkladom života podľa Božej vôle. Spomínam si na svoju starkú, ktorú som vídaval pravidelne si čítavať Bibliu. Vďaka jej príkladu mi nik nemusel prikazovať čítať si Písmo sväté.
Jeden i druhý spôsob svedectva o Pánu Bohu je potrebný: vyznanie slovom i skutkom, životným príkladom. Veď aj vtedy, keď žijeme inak, ako nás učí Božie slovo, aj vtedy, ak ďalším nie sme ochotní povedať o Božej láske darovanej nám v Pánovi, aj vtedy čosi hovoríme. Beda, keby pre náš život i pre naše ústa bolo charakteristické zanedbanie svedectva o Kristovi. Je to vina, ktorú si mnohí veriaci ani neuvedomujú.
Pritom vždy je niekto, kto na naše svedectvo o Pánovi Ježišovi čaká. Možno ktosi v našej rodine, alebo inde – napr. aj ľudia nateraz nežijúci vo viere v Krista. Aj v ich srdci – v srdci každého človeka – je zasiata túžba po Bohu (Kazateľ 3, 11a), hoci – ako minister financií etiópskej kráľovnej – na prvý pohľad nemajú podmienky pre to, aby prijali evanjelium.
Tento muž v kráľovniných službách bol pohan. Operáciou bol pozbavený možnosti mať deti a tým v onej dobe bol pre Židov nábožensky nečistý. Keď mu však Filip vysvetlí, že Izaiášovo proroctvo – ktoré úradník čítal, no nerozumel mu – hovorí o Ježišovi, ochotne uverí v Krista, prijme krst a raduje sa.
Ľudsky videné sa nemal na čo tešiť. Veď sa vracia do svojej krajiny, kde mu v jeho duchovnom živote sotva niekto bude rozumieť. A predsa mal radosť zo spásy v Kristovi. Radosť, že ho Pán Boh našiel a prijal za svojho. Z dejín cirkvi vieme, že v Etiópii je jedna z najstarších kresťanských cirkví. Hoci to Biblia priamo nehovorí, je možné, že jej počiatok bol práve v svedectve tohto muža, ktorý šiel rozradostený svojou cestou.
Aj nás Pán Boh v krste prijal za svojich, zmiloval sa nad nami, odpustil nám hriechy.
I my smieme kráčať životom s radosťou z Božej blízkosti.
Kiež aj s túžbou pýtať sa: Kde nás chce Pán Boh mať?
Tiež s pokornou prosbou byť vernými Kristovými svedkami.
A s istotou, že aj na naše svedectvo o Pánovi Ježišovi niekto čaká. Amen.
Modlitba: Milý Pane Ježiši, aj my sme boli pokrstení. – Uistení že si nás vo svojej láske a milosti prijal. Daj, aby sme sa z toho radovali a naše skutky i slová boli svedectvom o Tebe ľuďom, s ktorými žijeme a stretávame sa. Ďakujeme, že Ty si nachádzaš spôsoby ako osloviť ľudí, ktorí o Tebe ešte nevedia. Prosíme, pomôž nám, aby sme si ich aj my všímali a dokázali im ukázať na Teba. Vyzbroj nás k tomu darmi svojho Svätého Ducha. Amen.
Martin Šefranko, evanjelický a. v. farár
