Kázeň z evanjelických Služieb Božích v Bratislave (Lamač/NK)
Ján 6, 1 – 15: „1 Potom odišiel Ježiš na druhú stranu galilejského mora Tiberiadského 2 a nasledoval Ho veľký zástup, lebo videli znamenia, ktoré činil na nemocných. 3 Ježiš vystúpil na vrch a tam sa posadil so svojimi učeníkmi. 4 A blízko bola Veľká noc, slávnosť židovská. 5 Keď teda Ježiš pozdvihol oči a videl, že veľký zástup prichádza k Nemu, riekol Filipovi: Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli? 6 Ale to povedal len preto, aby ho skúšal; lebo sám vedel, čo urobí. 7 Odpovedal Mu Filip: Za dvesto denárov chleba im nestačí, aby sa aspoň máličko dostalo každému. 8 Povedal Mu jeden z učeníkov, Ondrej, brat Šimona Petra: 9 Je tu chlapec, ktorý má päť jačmenných chlebov a dve rybičky; ale čo je to pre toľkých? 10 I rozkázal Ježiš: Usaďte ľudí. A bolo tam mnoho trávy. Posadilo sa teda mužov okolo päťtisíc. 11 Nato Ježiš vzal chleby, dobrorečil Bohu a rozdával sediacim, podobne aj z rybičiek, koľko chceli. 12 Keď sa nasýtili, povedal učeníkom: Pozbierajte nalámané zvyšky, aby nič nevyšlo nazmar. 13 Pozbierali (ich) teda a nalámané zvyšky, ktoré po jediacich zvýšili z piatich jačmenných chlebov, naplnili dvanásť košov. 14 Ľudia však, vidiac znamenie, ktoré učinil, hovorili: Je to naozaj prorok, ktorý mal prísť na svet. 15 Preto Ježiš, keď poznal, že chcú prísť a zmocniť sa Ho, aby Ho urobili kráľom, utiahol sa zase na vrch do samoty.“
Milí bratia a milé sestry!
Teológ Nico ter Linden výstižne povedal, že o Bohu sa dá hovoriť iba v obrazoch. Slovami, ktoré odhaľujú i zahaľujú. Hovoriť o Bohu je ako krúžiť okolo tajomstva.
Kto je Boh? – na to sa pýtal už Mojžiš. Pásol ovce pri vrchu Chóreb. Z kra, ktorý horel, ale nezhorel, vtedy počul hlas, ktorý ho zavolal po mene (2M 3, 1nn).
Čí je ten hlas? – Dostal odpoveď: „SOM, KTORÝ SOM“. Alebo, ako je tieto slová tiež možné preložiť: „Budem Ten, ktorý budem.“ Pôjdem s vami.
A kto je Ježiš? Aj o Ňom hovorí evanjelista len v obrazoch. Áno, aj hovoriť o Ježišovi, je ako krúžiť okolo tajomstva. Evanjelium podľa Jána obsahuje 7 obzvlášť vzácnych obrazov Ježiša: chlieb života (J 6, 35), svetlo sveta (J 8, 12), dvere pre ovce (J 10, 9), dobrého pastiera (J 10, 11), vzkriesenie a život (J 11, 25), cestu, pravdu i život (J 14, 6) a vínny kmeň (J 15, 1.5). Nie je náhoda, že tento zoznam je zarámovaný chlebom a vínom – prvým a posledným obrazom. A všetky tie mená odkazujú na príbehy zo Starej zmluvy. Boh, ktorý hovoril na počiatku, ktorý je Boh Abrahámov, Izákov a Jákobov, Boh, ktorý sa prihovoril Mojžišovi, hovorí aj dnes.
Ak sa pýtame: „Kto je Ježiš?“ – evanjelista odpovie 7 spôsobmi. Začne tým, že Ježiš je chlieb života. Prijímaním chleba a vína, tela a krvi Kristovej, získavajú Ježišovi nasledovníci, podiel na Ježišovom živote, Jeho smrti a vzkriesení (por. J 6, 35.51.54) Evanjelista Ján používa staré i nové obrazy.
Píše, že „Ježiš odišiel na druhú stranu galilejského mora“ (J 6, 1). Ale veď v Galilei nie je more, „len“ jazero. Nuž je to jazero, ale pre evanjelistu to je more. On nám totiž chce pripomenúť Mojžiša, ktorý prešiel cez more, keď viedol Boží ľud do zasľúbenej krajiny. Ježiš je druhý Mojžiš, ktorému porozumieme prostredníctvom prvého. Ako Mojžiš, aj Ježiš, prešiel na druhú stranu mora.
Vo sviatok paschy – na židovskú Veľkú noc – rozdeľuje otec rodiny stolujúcim nekvasený chlieb. Teraz, keď bola blízko Veľká noc (J 6, 4), bude svojim učeníkom rozdeľovať chlieb aj Ježiš. Na druhý breh mora Ho nasledoval veľký zástup ľudí.
Počujeme, že Ježiš vystúpil na vrch (J 6, 3), podobne ako kedysi Mojžiš. Opýtal sa Filipa: „Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli? “ Opäť tým pripomína Mojžiša, ktorý kedysi, keď putoval s ľudom Izraela po púšti, vyslovil otázku: „Odkiaľ mám vziať mäso, aby som mohol dať všetkému tomuto ľudu?“ (4M 11, 13) Z Ježišových úst zaznieva podobná otázka: „Kde nakúpime chleba?“
Ježiš už v Galilei jeden div urobil. Na svadbe v Káne premenil vodu na víno (J 2, 9). Starejší vtedy nevedel, odkiaľ sa to dobré víno vzalo. Podobne, žena Samaritánka sa pýtala Ježiša, ako chce dať ľuďom piť, keď nemá ani načieradlo? (J 4, 11) A čoskoro sa bude Pilát pýtať Ježiša: Odkiaľ si? „Si Ty kráľ židovský?“ (J 18, 33) Stále rovnaká otázka. V Káne Galilejskej na ňu odpoveď nepoznali, pri Jákobovej studni v Samárii tiež nie a ani Pilát si nebude vedieť rady. Nájde sa niekto, kto pochopí, že tým vínom a tou vodou je sám Ježiš? Že je vyslancom Toho, ktorý vraví: „SOM, KTORÝ SOM“.
Tu na vrchu tvárou v tvár početnému hladnému zástupu Ježiš nezháňa pekára. Pýta sa svojho učeníka Filipa, či vie o Mesiášovi. To, že Filip nechápe je zrejmé z jeho odpovede: „Za dvesto denárov chleba im nestačí, aby sa aspoň máličko dostalo každému“ (J 6, 7). Ako by sa všetko dalo vyriešiť peniazmi!…
Iný z Ježišových učeníkov, Ondrej, poznamenal: „Je tu chlapec, ktorý má päť jačmenných chlebov a dve rybičky“ (J 6, 8). V časoch proroka Elízea vládol v krajine hlad. Objavil sa niekto s jačmennými chlebmi, ale tie zďaleka nepostačovali pre všetkých. Elízeus predsa prikázal, dať ich ľuďom, aby jedli. (2Kráľ 4, 42 – 44) A bol dostatok pre všetkých, ešte sa aj zvýšilo.
Keď teraz v Božom ľude povstal Ježiš – ako druhý Mojžiš a druhý Elízeus – div sa zopakuje. Tým Ježiš naplní zákon (ktorého predstaviteľom je Mojžiš), aj prorokov (ktorých reprezentuje Elízeus). Usadí ľud do trávy, na zelené pahorky pri morskom brehu. Opäť sťa by zo SZ (Ž 23, 1 – 2) zaznievalo: „Hospodin je môj pastier, nebudem mať nedostatku. Na pastvách zelených ma pasie a k vodám osviežujúcim ma privádza.“ – Predobraz Večere, ktorú Pán pripraví svojim verným tam, kde už nebude chýbať vôbec nič.
Aby sa táto nádej nerozplynula, prijímame v cirkvi Večeru Pánovu. Ohliadame sa do minulosti, na slávne Božie činy záchrany, ale aj do nádejeplnej budúcnosti.
„Ježiš vzal chleby, dobrorečil Bohu a rozdával sediacim, podobne aj z rybičiek, koľko chceli“ (J 6, 11). Je to scéna pripomínajúca zoslanie manny z neba (2M 16. kap.), ktorou Pán sýtil svoj ľud na púšti. Predsa je tu jeden zásadný rozdiel. Z manny si Izraelci mohli nabrať iba toľko, koľko potrebovali na jeden deň. Nesmeli si robiť zásoby. Tu, pri nasýtení zástupu Ježišom, museli pozbierať a uchovať, čo sa zvýšilo, aby nič nevyšlo nazmar (J 6, 2n). Zvýšilo sa 12 košov. 12 je číslo plnosti. Bolo teda toho dosť ako na svadbe v Káne, kde 12 Ježišovi učeníci reprezentovali 12 pokolení Božieho ľudu. Čoskoro po Veľkej noci pôjde 12 Kristových apoštolov do celého sveta, aby sa o Boží čin záchrany podelili so všetkými ľuďmi.
Pán Ježiš sa stará o potreby tela i duše. Staral sa v minulosti a stará sa aj o nás v súčasnosti.
Žijeme s vedomím, že Pánove možnosti nie sú vyčerpané? Alebo počítame iba so svojimi možnosťami.
Vždy, keď sa nazdávame, že v našej situácii nám už nič a nik nemôže pomôcť, zvážme nie len svoje, ale aj Pánove možnosti. Iste, Pánovi nemôžeme nič prikazovať, nieto Mu ešte čosi diktovať, no Jeho možnosti nie sú vyčerpané.
Možno si roky v cirkvi nežil, no nezabúdaj, že Pán sa staral v minulosti a stará sa v súčasnosti. Pánove možnosti nie sú vyčerpané.
Neprepočujme, že Pán Ježiš nasýtil zástup po tom, čo „dobrorečil Bohu“ a tkp. „uvaril“ jedlo z toho, čo ľudia sami priniesli. Ježiš netvorí jedlo ako v rozprávke Stolček prestri sa. Robí to inak. Ako? – Tak, že pomocou niekoľkých posúchov chleba a rýb motivuje ľudí, aby sa vnímali ako blízki, zdieľajúci sa, zároveň aktívni a otvorení. Pánove možnosti nie sú vyčerpané! Učí nás, že Boh často koná cez ľudí. Neraz nám pomáha tým spôsobom, že my navzájom si pomáhame.
Keď ľudia chceli skúsenosť zdieľania sa a vzájomnej pomoci zmeniť na pasivitu, Ježiš od nich odchádza.
Pán Ježiš z nás chce mať nový Boží ľud. Ľudí aktívnych, ktorí žijú v Božej blízkosti a sú ochotní podeliť sa a vzájomne sa obohacovať. Láska, bratsko-sesterské zdieľanie sa, je jediný poklad, ktorý narastá – zväčšuje sa, čím viac z neho uberáme.
Nezabúdajme: Pán sa o nás stará. Jeho možnosti nie sú vyčerpané. Stará sa neraz práve tak, že nás učí starať sa o seba navzájom. Nie v zmysle: pomôž si človeče, aj Pán Boh ti pomôže, ale v zmysle toho, čom píše Jan Amos Komenský v diele Didactica magna: „Jadrom všetkých cností je služba druhým. V ľudskej skazenej prirodzenosti tkvie ohavná „sebaláska“, ktorá spôsobuje, že si každý praje, aby starostlivosť bola venovaná len jemu. Preto je potrebné bedlivo vštepovať všetkým, že sa nerodíme len samým sebe, ale Bohu a blížnemu.“
Prijímajme Božiu lásku a dávajme ju ďalej. Nebudeme chudobnejší. Z pokladu Pánovej lásky neubudne. Veď potrebujeme nielen zdravie, jedlo, spánok a oddych, ale najmä lásku, istotu blízkosti a nefalšovaný záujem. Práve týmto chcel Pán ľudí nasýtiť, hoci to urobil cez „obyčajný chlieb“.
Žiaľ, dnes je veľa samoúčelnej, sebeckej zbožnosti – ak sa dá zbožnosťou vôbec nazvať. Keď sa Pán o nás stará, keď nám dáva svoje dary, nechce, aby sme si ich nechali iba pre seba. Tak si ich neudržíme.
S Ježišovou láskou, s Jeho darmi, je to ako s pieskom. Keď ho naberieme do dlane a pevne ju zovrieme v päsť, čím väčšmi budeme päsť zvierať, tým viac sa nám piesok bude sypať z ruky. Keď necháme dlaň otvorenú, piesok na nej zostane.
Ježiš je chlieb života. Jeho možnosti nie sú vyčerpané.
Stará sa o nás a učí nás deliť sa o lásku, ktorú od Neho denne prijímame. Z pokladu lásky tým neubudne. Amen.
S použitím: Nico ter Linden: Povídá sa … podle Lukáše a podle Jana (vyd. EMAN, Praha 2024), Karol Moravčík: Sprítomnenia (1997):
Martin Šefranko, evanjelický a. v. farár
