Kázeň a výklad z biblickej hodiny počas pôstneho modlitebného týždňa, v Bratislave (Legionárska 6)
1. Petra 4, 7 – 11: „7 Koniec všetkého je blízko. Buďte teda rozvážni a dbajte na modlitby. 8 A nadovšetko, verne sa milujte vospolok, lebo láska prikrýva množstvo hriechov. 9 Buďte navzájom pohostinní bez reptania. 10 Posluhujte si ako dobrí šafári rozličnej milosti Božej, každý tým duchovným darom, ktorý prijal. 11 Keď niekto hovorí, nech hovorí ako reč Božiu; keď niekto posluhuje, nech to robí ako z moci od Boha, aby sa vo všetkom oslavoval Boh pre Ježiša Krista; On má slávu a moc naveky vekov. Amen.“
V. 7: Keď dnes niekto povie: „Koniec všetkého je blízko“, znie to ako vyhrážka. Ako naháňanie hrôzy. Prinajmenšom nás to vyruší a pomkne k premýšľaniu, čo v živote a vo svete obstojí, ak je koniec naozaj blízko.
Z dejín vieme, že ohlasovanie blízkeho konca viedlo aj k horúčkovitým aktivitám, alebo až k psychózam, keď ľudia predali majetok, očakávali vytrhnutie a … nič. Predpovede blízkeho konca sa ukázali ako nepravdivé. Ľudia sa cítili sklamaní a oklamaní.
Keď z 1Pt znie: „Koniec všetkého je blízko“, adresátom listu to znelo ako evanjelium, dobrá správa, ako upokojenie. Veď čitatelia či poslucháči 1Pt už žili v neistote z konania tých, ktorí si voči kresťanom počínali nepriateľsky, ubližovali im, či ničili ich majetok. Peter upokojuje: Toto už nepotrvá dlho. Neočakávajte len ľudí, ktorí vám ublížia, ale Krista. A On príde. „Buďte teda rozvážni a dbajte na modlitby.“
Nemáme prepadať ani panike, ani eufórii. Ako kresťania si máme počínať rozvážne a problému riešiť s Pánom v modlitbe. Ak sa niekto naučil pravidelne modliť, potom namiesto toho, aby sa stresoval, bude šťastnejší a spokojnejší ako ostatní a všimnú si to aj ľudia v jeho okolí. Je dôležité zostať v komunikácii s Tým, od koho pochádzame a ku Komu smerujeme.
V. 8: Peter si nerobí ilúzie, že by sme už boli bez hriechu, chodili len v novote života. Vie, že rovnako ako predtým potrebujeme lásku, ktorá prikrýva množstvo hriechov. Nejde o povrchnú lásku, ale o lásku odolnú voči krízam, ktorá chce pomáhať a slúžiť, aj keď to znamená priniesť obete. Nie je precitlivená, ani urazená. Dokáže zniesť, ak je druhá osoba neláskavá, odmietavá alebo zraňujúca. Ochotne odpúšťa, prikrýva „množstvo hriechov“. Napodobňuje nepochopiteľne veľkú odpúšťajúcu lásku Spasiteľa Ježiša Krista. Zároveň si je vedomá svojich limitov, toho, že Spasiteľom nie sme my, ale Kristus. Je dôležité, aby sme boli schopní odpúšťať ako kolektív – spoločenstvo cirkvi, keď to neraz nedokážeme ako jednotlivci. Štvrtok pred Veľkou nocou bol dňom, keď v ranej kresťanskej cirkvi opätovne prijímali k Pánovmu stolu tí, ktorým z dôvodu, že zapreli vieru v Krista alebo pre iné vážne previnenia, bola odopretá možnosť účasti na Večeri Pánovej a nachádzali sa pod cirkevnou disciplínou. Podľa ich sĺz pokánia (starogermánske: greinen – nariekať, plakať), no zároveň i sĺz dojemnej radosti týchto ľudí z odpustenia hriechov a obnovenia možnosti prijímať Večeru Pánovu, došlo k označeniu Greindonnerstag (Plačlivý štvrtok). Z neho skomolením vznikol názov Gründonnerstag (Zelený štvrtok). Verejní hriešnici boli sťa suché ratolesti, ktoré sa oľutovaním hriechov a prijatím odpustenia opäť „zazelenali“.
V. 9 – 10: Buďte pohostinní a slúžte si. Slová: „Posluhujte si ako dobrí šafári rozličnej milosti Božej, každý tým duchovným darom, ktorý prijal“ patria k zlatým veršom diakonie. Opisujú, čo je diakonia: byť Bohom obdarovaný a preto sa venovať blížnemu. Svätý Duch pôsobí aj dnes – dáva nám dáva rozličné duchovné dary. Novozmluvná gréčtina používa pre duchovný dar výraz charizma – pochádzajúci od slova charis, označujúce Božiu milosť. Charizmy, duchovné dary teda nie sú znakom našej duchovnej vyspelosti, že sme azda čímsi viac, ale sú darmi Božej milosti. Nemáme sa čím chváliť. Sú to dary, za ktoré patrí vďaka Bohu. Svedčia nie o našej skvelosti a šikovnosti, o Bohu, o Jeho milosti. Je ohromné, že do tejto milosti Pán Boh zahrnul aj nás. Služba kresťanov nie je o tom, aby sme sa odlišovali či predvádzali (jedno i druhé býva častým zlozvykom kresťanov), ale aby sme si v pokore a vzájomnej úcte pomáhali, navzájom sa dopĺňali.
V. 11: „Keď niekto hovorí, nech hovorí ako reč Božiu; keď niekto posluhuje, nech to robí ako z moci od Boha.“
Jedni slúžia viac ústami, druhí väčšmi rukami.
Hovoriť ako reč Božiu – značí kázaním, vyučovaním, povzbudzovaním, potešovaním i napomínaním približovať to, čo si myslí Pán Boh. Odkrývať Jeho vôľu.
Druhá kategória služby je konať. Pomáhať bez veľkých rečí, v Božej sile. Možno s úsmevom privítať ľudí pri vstupe kostola. Prejaviť úprimný záujem o to, čo druhý prežíva. Pripraviť občerstvenie po Službách Božích. Prispieť do zbierky na nákup potrebného pre núdznych (napr. tých na Ukrajinu – pozri: www.spletinia.sk) Zapojiť sa do asistenčnej služby – napr. nákupu potravín či liekov tým, ktorí na to nestačia.
Kresťansky slúžiť znamená nevyčnievať, no ani sa nestiahnuť, ale nechať sa viesť Duchom Svätým.
Peter nazýva nás kresťanov „šafármi“ – správcami, t. j. zamestnancami majiteľa zodpovednými za riadenie a správu celého „podniku“. „Posluhujte si ako dobrí šafári rozličnej milosti Božej.“ Sme – máme byť správcami všetkého, čo nám Pán Boh v našom živote zveril: našich telesných, duševných a duchovných schopností, našich peňazí a majetku, nášho času a príležitostí, našich povinností a úloh. Toto všetko máme verne používať a spravovať v súlade s Božou vôľou – s Božími prikázaniami. Konajme tak s pokorou, bez toho, aby sme strhávali pozornosť na seba – „aby sa vo všetkom oslavoval Boh pre Ježiša Krista.“
Johann Sebastian Bach (31. 3. 1685 – 28. 7. 1750) umiestnil pod notové zápisy svojich skladieb tri litery: S. D. G., Soli Deo Gloria – Jedine Bohu sláva! I my nad všetky naše slová a činy postavme tri písmená. Ak si to vezmeme k srdcu, naše hovorenie i konanie sa stanú duchovnou službou – službou podľa Božieho srdca. Naše slová aj skutky nebudú egoistickou sebarealizáciou, ale nástrojom šírenia Božej milosti medzi ľuďmi. Amen.
S použitím: Jiří Mrázek: Když lev obchádzí – První Petrova epištola (vyd. Mlýn, Jihlava 2022), myšlienok Matthiasa Kriesera a Rainera Schmitta:
Martin Šefranko, evanjelický a. v. farár
