Výklad z biblickej hodiny pre dospelých, Bratislava, Legionárska 6
1. Petra 3, 13 – 22: „13 Ktože vám uškodí, keď budete horliť za dobré? 14 Ale ak aj trpíte pre spravodlivosť, blahoslavení ste. Nebojte sa ich ani sa neľakajte, 15 ale Pána, Krista, posväcujte v srdciach! Každému, kto by vás bral na zodpovednosť pre vašu nádej, buďte stále pripravení vydať počet, 16 pravda, v tichosti a s bázňou, majúc čisté svedomie, aby tí, čo potupujú vaše cnostné správanie v Kristovi, práve v tom boli zahanbení, v čom vás ohovárajú. 17 Lepšie je totiž, aby ste trpeli, ak je to vôľa Božia, konajúc dobro, a nie zlo. 18 Pretože aj Kristus umrel raz za hriechy, spravodlivý za nespravodlivých, aby vás priviedol k Bohu. Telesne bol usmrtený, ale oživený Duchom, 19 v ktorom zostúpil a kázal väzneným duchom, 20 neposlušným kedysi, keď Božia zhovievavosť vyčkávala za dní Nóacha, staviteľa korábu, do ktorého vošlo a vodou sa zachránilo niekoľko, to jest osem, duší. 21 Ona aj vás zachraňuje teraz v podobe krstu, ktorý nie je obmytím telesnej nečistoty, ale prosbou o dobré svedomie pred Bohom skrze vzkriesenie Ježiša Krista, 22 ktorý vstúpil na nebo, sedí na pravici Boha a poddaní sú Mu anjeli, mocnosti a moci.“
1. O fanatikoch dobra a nenormálnych pomeroch
Vo veršoch priamo predchádzajúcich „nášmu“ textu (1Pt 3, 10 – 12) Peter voľne cituje Žalm 34, 13 – 16 a nadväzuje na výzvu (Ž 34, 15b; 1Pt 3, 11b) hľadať pokoj a snažiť – usilovať sa oň. V 1Pt 3, 13 Peter píše že máme horliť za dobré. Použije výraz horlivci (zelóti). Zelóti boli v novozmluvnej dobe nezmieriteľní odporcovia okupačnej rímskej moci ochotní proti Rimanom bojovať so zbraňou v ruke. Teda povstalci, až fanatici. 1. list Petra vznikol medzi dvomi povstaniami, ktoré vyvolali zelóti proti Rimanom. Obe dopadli katastrofálne, vyvolali mnoho nenávisti. Peter využije neslávnu povesť slova zelóti a otočí ho naruby keď vraví: Ktože vám uškodí, keď budete zelóti (fanatici) dobra?
A potom, paradoxne, píše o utrpení a prenasledovaní, čím – zdá sa – protirečí tvrdeniu: „Ktože vám uškodí, keď budete horliť za dobré?“ Nuž, neprotirečí. Naozaj by malo byť normálne, že keď nikomu nerobíme nič zlého, ale pomáhame mu, tak ani nám nebude nik ubližovať. A keď si zdržujeme jazyk od zlého – nikoho neohovárame, malo by byť normálne, že nik nebude ohovárať nás. No kresťania žijú v nenormálnych pomeroch. Pre nich – pre nás platí Ježišovo: Blahoslavení (t. j. dobre pred Bohom) sú (na tom) tí, ktorí trpia pre spravodlivosť (Mt 5, 10 – 12, 1Pt 3, 14).
2. Počítať s možnosťou prenasledovania
Peter čitateľov pripravuje na možnosť prenasledovania. Nemusí ho zažiť každý, no je aj taká možnosť. Ako kresťania sa máme usilovať o pokoj (1Pt 3, 11b), byť tvorcami pokoja (Mt 5, 9), no aj počítať s prenasledovaním pre spravodlivosť (1Pt 3, 14; Mt 5, 10). To sú formy existencie kresťanov. Sami si nevyberáme, či budeme žiť v pokoji alebo v súžení, no do určitej miery sa môžeme pokúsiť to ovplyvniť.
3. O trezore a nenechaní sa nakaziť
Výzva, že keď príde súženie: „Nebojte sa ich ani sa neľakajte“, sa javí zbytočná. Keď sa niekto bojí, radiť mu, aby sa nebál, mu extra nepomôže. A ak sa nebojí, nepotrebujeme ho vyzývať, aby sa nebál. Význam slov v. 14 – 15 je teda inde. Srdce kresťana patrí cele Kristovi. Jeho si držíme ako svätého – nedotknuteľného v srdci, sťa v akomsi vnútornom trezore. Buď si na Krista nenecháme siahnuť, alebo budeme prepadať strachu, čo s nami bude. Cirkev neraz zažila a zažíva zložité časy, súženie. Vtedy vonkajšie veci ako majetok, postavenie atď. veriaci v Krista môžu ľahko stratiť, prísť o ne. No to najpodstatnejšie, vieru, naše vnútorné presvedčenie, kvôli ktorému sme ochotní znášať príkoria, nám nik nedokáže zobrať. Pravdaže, ak neprepadneme panike a nezriekneme sa svojho presvedčenia.
Biblisti upozorňujú, na možnosť prekladu, že strach sa týka protivníkov veriacich. Tí, ktorí kresťanom ubližujú, to robia zo strachu. Človek druhému ubližuje nezriedka vtedy, keď má z toho druhého strach. Keby bol odvážny, zostal by nad vecou. Význam textu by pri tejto možnosti prekladu bol: Pretože sa vás protivníci boja, vy – kresťania – im na to nesmiete odpovedať strachom. Tak by ste potvrdili, že máte nečisté svedomie a že sa vás obávajú právom. Nenechajte sa nakaziť ich strachom (por. Iz 8, 12).
4. Vždy pripravení
V. 15: „Každému, kto by vás bral na zodpovednosť pre vašu nádej, buďte stále pripravení vydať počet“ pripomína obhajobu pred súdom. Nehovorí sa tu o viere, ale o nádeji. Našou úlohou nie je robiť Bohu advokáta. To On nepotrebuje. Sme však Božím slovom vyzvaní, aby sme druhým vedeli vysvetliť, keď sa nás pýtajú: Ako to, že vo svete plnom protivenstiev, ba nenávisti, máte (vy kresťania) ešte nádej? Buďme pripravení svedčiť o našej nádeji v Kristovi. To môže byť pre druhých zrozumiteľnejšie ako dogmatické poučky.
5. Pokorní kresťania nie sú nebezpeční
V. 16: O nádeji máme svedčiť „v tichosti a s bázňou, majúc čisté svedomie, aby tí, čo potupujú vaše cnostné správanie v Kristovi, práve v tom boli zahanbení, v čom vás ohovárajú.“ Akcent na tichosť (pokoru) a bázeň je dôležitý. Svedčiť o nádeji totiž možno aj tak, že do popredia posinieme seba. Pritom cieľ je svedčiť o Kristovi, nie o tom, akí sme my skvelí… Len keď to nestratíme zo zreteľa si budú môcť protivníci (aspoň dodatočne) uvedomiť, že ubližujú a nebezpeční sú oni sami, nie pokorní kresťania.
V. 17: Peter tu nezduchovňuje utrpenie, ani ho nebagatelizuje (tým, že by si človek zaň mohol sám). Utrpenie je vždycky utrpením. Vraví však, že utrpenie človek znáša lepšie, keď trpí pre dobrú vec. Keď trpí, kto konal dobro, nie zlo, je aspoň nejaká šanca, že to presvedčí jeho protivníkov o ich zbytočnom strachu a o tom, že v Kristovi je nádej aj pre nich, len im to ešte nedošlo. Ak sa však budeme nad nich povyšovať, tým len „dodávame muníciu“ protivníkom a utvrdíme ich v ich nesprávnom presvedčení.
6. O vzore a poslednom slove
V. 18: Za vzor Peter kladie trpiaceho Ježiša. Ak sa stane, že kresťania prechádzajú utrpením, pre svoju vieru, majú vedieť, že kráčajú v Kristových stopách. Ako malo zmysel Jeho utrpenie, tak má zmysel aj utrpenie veriacich v Krista. Prinajmenšom ten, že ukazuje na Pána Ježiša, ktorý prešiel utrpením. Utrpením jedinečným za naše hriechy, pre našu spásu. Vďaka utrpeniu, ktorým prešiel, dal raz navždy zmysel utrpeniu. Aj nášmu. A raz navždy dal trpiacim nádej.
Utrpenie predchádzalo Ježišovej smrti, sprevádzalo ju. Kým vo v. 18. Peter povie: Tým, že trpíte, sa vám pošťastilo nasledovať trpiaceho Krista, vo v. 19. zdôrazňuje dve veci:
I. Telo je to jediné, na čo dosiahne ľudská zloba, no to podstatné je Božej moci. „Môžu zničiť všetok rod i majetok, vziať česť, hrdlo, dom, náš poklad nie je v tom, nebesá nám zostanú“ (ES 263, 4). Na tie diabol nedosiahne.
II. To podstatné bolo oživené Duchom. A aj vy – my máte/máme rovnakú nádej. Posledné slovo ma Boží Duch a On je život.
7. Kázeň v pekle
V. 19 – 20a: Kristus „oživený Duchom, 19 v ktorom zostúpil a kázal väzneným duchom, 20 neposlušným kedysi, keď Božia zhovievavosť vyčkávala za dní Nóacha.“
V 1M 6, 1 – 4 sa píše, ako sa Boží synovia (t. j. anjeli) zaplietli s ľudskými dcérami za z ich styku „vznikali na zemi obri“ či skôr obrovské „zrůdy“ (ČEP). Je to príbeh tom, že o dôsledkoch hriechu sú ľudia, ktorí si pripadajú ako titanskí hrdinovia, no v skutočnosti išlo o megalomanskú deformáciu ľudstva. Následne prišla potopa, ktorá zavŕšila skazu kedysi harmonického sveta.
Svet už prežíval skazu a ona sa blíži zas. Duchovia vo väzení čakajú na súd.
Peter píše, že Ježiš kázal väzneným duchom. Popri 1Pt 4, 6 je práve 1Pt 3, 18 – 19: „Telesne bol usmrtený, ale obživený Duchom, v ktorom aj zostúpil a kázal väzneným duchom“ tým výrokom Písma, na ktorom sa zakladá článok viery o zostúpení Krista do pekiel. Tento článok dáva odpoveď na otázku: Čo robil Kristus medzi Veľkým piatkom a veľkonočným ránom? Jeho telo bolo pochované v hrobke Jozefa z Arimatie. Kde však bol v tomto čase Jeho duch? Apoštolské vierovyznanie odpovedá: Bol v pekle. Bol medzi tými, ktorí boli Bohu neposlušní (1Pt 3, 20). Biblia nehovorí o tom, čo konkrétne Ježiš kázal. Vieme len toľko, že „sa evanjelium zvestovalo aj mŕtvym.“ (1Pt 4, 6). To, že v pekle Kristus mohol prehovoriť, že tam zaznelo evanjelium, je znakom víťazstva nad peklom. Ježiš teda svedčil o nádeji aj tým, ktorí sa vzbúrili proti Bohu – anjelom megalomanským protibožským „zrůdám“. Peter v tom vidí analógiu s tým, že kresťania majú vydať svedectvo o nádeji (aj) svojim protivníkom. I tým nasledujú Krista.
Zostup Krista do ríše mŕtvych bola jedinečná a jednorazová udalosť. My sa už nemôžeme spoliehať na to, že môžeme uveriť v evanjelium aj po smrti, a preto je viac-menej ľahostajné, ako žijeme. Takáto nádej by bola falošná.
8. Pôsobnosť Božej moci nie je ničím obmedzená
V. 20: „Božia zhovievavosť vyčkávala za dní Nóacha, staviteľa korábu, do ktorého vošlo a vodou sa zachránilo niekoľko, to jest osem, duší.“ Pôsobnosť Boha – Jeho moci nie je ničím obmedzená. Božia zhovievavosť v časoch pred potopou vyčkávala, dávala šancu. Napokon sa zachránilo 8 ľudí. Po duchovnej stránke je svet na tom v mnohých ohľadoch tak, ako ľudia pred potopou. Tým osem, ktorí prešli vodami potopy do nového života – novej životnej šance, tomu dnes zodpovedá krst. Tak to píše Peter vo
v. 21 – 22: „21 Ona aj vás zachraňuje teraz v podobe krstu, ktorý nie je obmytím telesnej nečistoty, ale prosbou o dobré svedomie pred Bohom skrze vzkriesenie Ježiša Krista, 22 ktorý vstúpil na nebo, sedí na pravici Boha a poddaní sú Mu anjeli, mocnosti a moci.“
9. Analógia medzi záchranou z potopy a krstom
Nóach preplával na arche vodami smrti do nového života a zachránil 8 ľudí a veľa zvierat. Kristus prešiel zo smrti so života a v krste pomáha, aby spolu s Ním „preplávalo“ mnoho ľudí. Ako krst symbolizuje opustenie toho, čo bolo a na čom človek lipol – tak Nóach opúšťa svet, stráca celý svet, aby po opadnutí vôd svet znovu získal. Podľa Petra v krste zomiera to staré v nás – čo je proti Bohu – aby sme začali ako noví, Pánom omilostení, duchovne očistení ľudia.
Krst však nie je „osprchovaním sa po práci“, ale – podľa Kralickej Biblie „dobrého svědomí u Boha dotázání“. Rozhovorom. Pán Ježiš Kristus sa do tohto rozhovoru vkladá. V krste ide o amnestiu pre naše svedomie, aby mohlo byť v dialógu s Bohom. Teda podľa Petra sa v krste nemáme sústrediť na svoje viny a špinavú dušu. Petrovo ponímanie krstu je obrátené k budúcnosti, k dialógu s Bohom, k vzťahu s Ním. Veď naše svedomie nie je čisté vďaka našej dokonalosti, ale tomu, že Boh sa nám v Kristovi prihovoril. Kristus je „na pravici Boha.“ Má právomoc na všetkými silami, ktorým podlieha naše telo, duša i svet. Všetko podlieha Kristovi, Jemu sa zodpovedá. Najneskôr na prahu smrti sa Mu bude zodpovedať každý. Amen.
S použitím: Jiří Mrázek: Když obchází lev řvoucí (vyd. Mlýn, Jihlava 2022); Kolektív autorov: Prúvodce životem – Listy Jakubův, Petrovy, Janovy, Judův (vyd. IBS a Luxpress, Praha 1994) a s myšlienkami Prof. ThDr. Juraja Bándyho:
Martin Šefranko, evanjelický a. v. farár
