Kázeň z evanjelických Služieb Božích s VP v Bratislave (NK)
Matúš 15, 21 – 28: „21 Potom odišiel Ježiš a utiahol sa do krajov Týru a Sidonu. 22 A hľa, kanaánska žena prišla z oných končín a kričala: Zmiluj sa nado mnou, Pane, Syn Dávidov! Dcéra sa mi strašne trápi, posadnutá démonom. 23 On jej však neodpovedal ani slovo. I pristúpili učeníci a prosili Ho: Odbav ju, lebo kričí za nami. 24 Odvetil: Ja som poslaný len k strateným ovciam domu izraelského. 25 Ale ona prišla, padla Mu k nohám a prosila: Pane, pomôž mi! 26 On však odvetil: Nie je dobré vziať deťom chlieb a hodiť šteňatám. 27 Odpovedala Mu: Áno, Pane, ale veď aj šteňatá jedávajú z omrviniek, ktoré padajú zo stola ich pánov. 28 Na to jej povedal Ježiš: Ó, žena, veľká je tvoja viera. Nech sa ti stane, ako chceš! A ozdravela jej dcéra v tú hodinu.“
Milí bratia, milé sestry!
Nám, súčasným ľuďom, sa môže zdať, že zle počujeme. Veď Ježiš v prevažnej časti tohto príbehu, nepôsobí ako láskavý a obetavý záchranca, ale skôr ako ignorant, náboženský povýšenec či dokonca niekto s hrubým a krutým zaobchádzaním. Počína si tak, ako by sme to od Neho vonkoncom nečakali: chladne, bez súcitu a milosrdenstva.
Žena Ho tri razy pokorne prosí o pomoc pre svoju trápiacu sa, chorú dcéru. A On? Ježiš jej najprv ani len neodpovie. Tvári sa, ako by bola vzduch, akoby jej ani nebolo. Potom jej odvetí, že prišiel iba pre Boží ľud izraelský, ku ktorému ona nepatrí. A napokon ju prirovná k šteňatám. V súťaži galantnosti by z nášho pohľadu Ježiš celkom prepadol. Áno, pri Ježišových odpovediach prosiacej žene sa nám, dnešným ľuďom, môže javiť, že zle počujeme.
To isté – že zle počujú – sa zdalo aj Ježišovým súčasníkom. Avšak z celkom iného dôvodu, akým sú nami videné údajné Ježišove nedostatky v džentlmenskej konverzácii s dámou. Príčinou, prečo sa Ježišovým súčasníkom mohlo zdať, že zle počujú bol fakt, že sa s tou ženou vôbec zaoberá. Veď bola Kanaánka! Prapredkovia Kanaáncov boli nepriateľmi Izraela. Kanaánec/ka bol pre Židov termín pre pohanov. Tých Židia považovali za nábožensky nečistých. Nazývali ich psami. Nazdávali sa, že šance, aby pohania uverili v živého Boha nie sú väčšie, ako šance psov. Stručne a jasne: kanaánska žena patrila k tým, s ktorými Izraelec tej doby nechcel mať absolútne nič spoločné.
Chýr o Ježišovi, Jeho mocných skutkoch, sa však dostal aj na pohanské územie okolia miest Týru a Sidonu. Badať to aj na tom, ako Kanaánka Ježiša oslovuje: „Zmiluj sa nado mnou, Pane, Syn Dávidov!“ Úctivo a úpenlivo volá, ako by pred sebou mala kráľa a dúfala, že bude vypočutá. Miluje svoju dcéru, ktorá potrebuje pomoc, a preto sa odvažuje Ježiša prosiť, hlasno na Neho volať. Jej nástojčivosť vyburcuje k prosbe aj učeníkov. No oni prosia Ježiša s úplne iným motívom, ako Kanaánka. Kým ju k prosbe motivuje materinská láska a starosť o zdravie a život jej dcérky, učeníci prosia Ježiša ako tí, ktorí chcú mať pokoj: „Odbav ju, lebo kričí za nami.“ Umlč ju! Vyhovej jej alebo urob čokoľvek, len nech sa jej už zbavíme, nech máme kľud!…
Žena prosí, aj učeníci prosia, no nie je prosba, ako prosba: Kananánka sa vlastne modlí. Skláňa sa pred Ježišom. A jej slová: „Pane, zmiluj sa! sa neskôr stali súčasťou kresťanských Služieb Božích. V cirkvi podnes zaznieva Kanaánkine: „Pane, zmiluj sa!“ „Kyrie, eleison!“ Učeníci chcú mať len pohodlie, pokoj, nebyť rušení. Povedané dnešnou rečou: Niektorí ľudia nepatriaci do cirkvi, sa modlia vrúcnejšie a úprimnejšie, ako tí v cirkvi.
Vráťme sa však k Ježišovi. Sprvoti žene neodpovedal ani slovo. Tým jej aj nám ukazuje, že nie je poslíčkom, nie je naším sluhom, ktorý nám musí byť neustále k dispozícii. Ježiš je náš Pán a Boh. On sám rozhoduje, kedy a ako nám pomôže. Najmä chce, aby sme k Nemu prichádzali s úprimnou a vytrvalou vierou.
Možno máte skúsenosť s tým, keď Pán mlčí. Zdá sa, že sa vám otočil chrbtom a nechce pomôcť. Ale On samozrejme chce pomôcť. No najprv nás chce učiť trpezlivosti a umožniť rast dôvery v Neho. Chce pomôcť, ale vo svojom čase a svojím spôsobom. Túto lekciu sa museli naučiť aj Jeho vtedajší učeníci. Boli netrpezliví, chceli mať rýchlo znova svoj pokoj. Preto Ježiša prosia: „Odbav ju, lebo kričí za nami.“ Učeníci sú netrpezliví, ale Kanaánka nie. Neodradí ju Ježišovo mlčanie ani netrpezlivé slová učeníkov. Naďalej prosí Ježiša o pomoc pre svoju dcéru.
Keď Ježiš hovorí: „Ja som poslaný len k strateným ovciam domu izraelského“, vyjadruje tým presvedčenie zákonníkov v Izraeli. Oni očakávali Mesiáša predovšetkým pre svoj národ. Ježiš dáva túto odpoveď, lebo chce podrobiť skúške vieru svojich učeníkov a vieru kanaánskej ženy. Majú sa dozvedieť, že Syn Dávidov prišiel pre všetky národy zeme. Pán Boh to už predpovedal prostredníctvom proroka Izaiáša (49, 6): „Málo mi je, že si mi služobníkom na pozdvihnutie kmeňov Jákobových a na navrátenie zachránených z Izraela. Urobím ťa svetlom národov, aby moja spása siahala až po koniec zeme.“ A sám Pán Ježiš svedčil farizejovi Nikodémovi: „Tak Boh miloval svet (celý svet so všetkými jeho národmi!), že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho“ (J 3, 16). Vieme, že Ježiš pretým pomohol pohanovi – stotníkovi z mesta Kafarnaum (Mt 8, 5 – 13). Vidíme, že keď sa Ježiš tvári, že nie je zodpovedný za ľudí z cudzích národov, počína si ako múdry učiteľ, ktorý vyzýva svojich žiakov, aby mu odporovali – protirečili a dali správnu odpoveď. Učeníci síce nepovedia nič, ale kanaánska žena naďalej úpenlivo prosí Ježiša o pomoc a neprestáva v Neho dúfať.
On jej hovorí: „Nie je dobré vziať deťom chlieb a hodiť šteňatám.“ Povedané inak: Nezaslúžiš si chlieb Božej dobroty, blízkosti, pomoci. Tá mieri inam, k Božím deťom. Táto odpoveď platí pre všetkých ľudí a všetky národy. Nik z nás si nezaslúži Ježišovu pomoc. Všetci sme svojím hriechom Pána Boha sklamali a nie sme hodní nazývať sa Jeho deťmi. Pavel o tom píše: „…aby sa všetky ústa zapchali a celý svet bol vinný pred Bohom, pretože zo skutkov zákona nebude ospravedlnený pred Ním ani jeden človek… všetci totiž zhrešili a nemajú slávy Božej“ (R 3, 19n.23). Ján zdôrazňuje (1J 1, 8): „Ak hovoríme, že nemáme hriech, sami seba klameme a nie je v nás pravda.“
Pán Ježiš nám pripomína náš hriech len preto, lebo chce vyvolať našu vieru. Keď si totiž uvedomíme svoj hriech a jeho dôsledky, pochopíme, že potrebujeme Spasiteľa, ktorý nás zbaví viny. Preto – ako Kanaánka sa neurazila a neodišla od Ježiša – nasledujme ju v tom a spolu s ňou vyznajme: Pane, to, čo o mne hovoríš, je pravda. Netvrdím, že mám právo na Tvoju pomoc, že si zaslúžim šťastie a zdravie, no predsa Ťa prosím o milosť, aj omrvinky chleba Tvojej dobroty mi stačia.
Ježiš rozpoznáva pokornú, pravú, vieru. Žene vraví: „Veľká je tvoja viera. Nech sa ti stane, ako chceš!“
K tejto viere smeruje aj nás. K viere, ktorá sa nedá odradiť, ani keď Pán mlčí. K viere, ktorá dúfa, že u Ježiša nájde pomoc. On nám už pomohol tým, že za nás zomrel na kríži a získal nám odpustenie našich hriechov.
Môže sa stať, že keď Ho prosíme o pomoc, Ježiš mlčí. Ale On nám chce pomôcť: vo správnom čase a svojím spôsobom. Dôverujme Jeho plánu.
V krste sme boli prijatí za Božie deti. Smieme (aj dnes) prijímať dary z Jeho stola. A ak už omrvinky Pánovej lásky dokázali spôsobiť, že prosba kanaánskej ženy bola splnená, o čo väčšiu moc musí mať chlieb života, ku ktorému sme pozvaní vo Večeri Pánovej? Amen.
S použitím: Jiří Mrázek: Evangelium podle Matouše – ČEK k NZ, svazek 1 (vyd. CBS AVČR a UK v Praze ve spolupráci s ČBS, Praha 2011), Jana Hofmanová, kázeň na Mt 15, 21 – 28 v: Provázky víry (vyd. Kalich, Praha 2015), Průvodce životem – Matouš (vyd. IBS a Luxpress, Praha 1997, s myšlienkami Matthiasa Kriesera a Wolfganga Schmidta (FB 2021 /26. 9./):
Martin Šefranko, evanjelický a. v. farár
