Kázeň z evanjelických Služieb Božích v Bratislave (NK)
Oslovenie na úvod Služieb Božích:
Veľkonočné sviatky pre nemálo ľudí nie sú iným, ako len predĺženým víkendom, vítanými dňami pracovného voľna. To, že sa nám Pán Boh prihovára cez kázané slovo, texty Písma svätého a cez svätú Večeru, žiaľ mnohým zovšednelo.
A tak sa Boh niekedy odmlčí. Jeho mlčanie môže byť Božím smútkom, inokedy trestom. Alebo sa ticho, vzniknuté Božím mlčaním, stane prostriedkom, v ktorom Pán môže konečne účinne prehovoriť.
Vitajte na veľkopiatočných Službách Božích.
Verím, že sme tu preto, lebo máme záujem, aby sa nám Boh ozval, že Ho i dnes túžime počuť a dať sa Ním osloviť. A to aj za cenu rizika, že keď sa nám Pán Boh prihovorí, môže nám to rozhádzať život, ktorý nám vyhovuje – že bude treba všeličo zmeniť, zanechať, konať inak. (Inšpirované Jindřichom Halamom: Boží mlčení – in: A stalo se slovo… (sborník – knižnice SPEKu sv. 17, vyd. EMAN, Benešov 2012)
V súvise s opustenosťou za nás trpiaceho Pána Ježiša na kríži, sme dnes pozvaní o tom premýšľať.
Tieto Služby Božie začíname v mene Boha: Otca, Syna i Ducha Svätého. Spievajme predspev.
Marek 15, 34: „O deviatej hodine zvolal Ježiš silným hlasom: Eloi, Eloi, lama sabachtaní? to je v preklade: Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“
Milí bratia a milé sestry!
Stalo sa, že v rozhovore s rodinou pred pohrebom ma pozostalí požiadali, aby na rozlúčke s ich blízkym zaznel 23. žalm. Jeden z najznámejších žalmov, v ktorom sa píše: „Hospodin je môj pastier. … Keby som kráčal hoci temným údolím, nebojím sa zlého, lebo Ty si so mnou (Ž 23, 1.4) alebo ako to starší poznáme z Kralickej Biblie: „Byť se mi dostalo jíti přes údolí stínu smrti, nebuduť se báti zlého, nebo ty se mnou jsi.“ – Krásne slová vyznania viery v preťažkej chvíli.
Aj v prípade zomierajúceho Ježiša sa zdá, že by bolo primeranejšie, keby sa modlil slovami tohto – 23. žalmu, a nie žalmu 22.: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“
Pán Ježiš sa však na kríži modlil práve 22. žalm. Zomieral tak, ako mnoho spravodlivých pred Ním: opustený Bohom. Mnohí tak skonávajú dodnes. Je to do neba volajúce.
No práve o to ide, že Ježiš volá do neba. Hoci sa cíti opustený Bohom, volá Ho. Už na Zelený štvrtok v Getsemanskej záhrade tušil, čo Ho čaká. Začal sa desiť a cítiť úzkosť. Bol na smrť smutný. Prosil: „Otče, Tebe je všetko možné; odvráť odo mňa tento kalich“ (Mk 14, 33 – 36). Na kríži volá: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“
Ježiš je skutočný – pravý človek. Hoci bol Božím Synom, od svojho nebeského Otca nemal nijakú rodinnú protekciu „zhora“. Nemal lepšie podmienky ako my ľudia. Naopak, horšie. Netrpel zdanlivo. Jeho zápas v Getsemane a na kríži nebolo náročné divadelné predstavenie, po ktorom by sa Ježiš šiel osprchovať a dal si v bare niečo dobrého. Bola to agónia. Skutočnosť plná bolesti tela i duše. Poslušný Boží Syn, ktorý nikdy neopusti Boha, ktorý nikdy neporušil vôľu svojho nebeského Otca, teraz intenzívne zažíva Jeho neprítomnosť a volá: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“
Ježišov výrok nie je kapituláciou v zmysle: Som v koncoch. Nie je rezignovaným konštatovaním: „Ľudia, Pán Boh ma opustil, už nemá zmyslel v Neho veriť, neoklamávajte sami seba.“ Ničím takým Ježišove slová nie sú. Veď On sa neprihovára ľuďom pod krížom, ale k Bohu, volá do neba. Síce s výčitkou a protestom, ale nie ako človek, ktorého úsilie stroskotalo, ale ako Ten, kto hľadá zmysel a riešenie situácie, v ktorej sa ocitá.
Spravodlivý, nevinne trpiaci Ježiš, sa nemodlí svojimi vlastnými slovami, ale slovami z biblickej modlitebnej knihy – Žalmov, pochádzajúcimi z úvodu 22. žalmu.
Na Ježišovi vidíme, že modliť sa slovami iných – tkp. z modlitebnej knihy – nie je menej zbožné, ako sa Bohu prihovárať svojimi vlastnými slovami. Pán Ježiš Kristus sa modlil na kríži 22. modlitbu z biblickej knihy Žalmov. No Jeho modlitba bola autentická, čo evanjelista Marek naznačil tým, že ju úctivo ponechal v jazyku, ktorým Pán Ježiš hovoril – v aramejčine.
Ľudí, ktorí sa pýtajú: Ako sa máme modliť? Ježiš na kríži povzbudzuje, aby sa modlili úprimne a pravdivo. To je najpodstatnejšie. Inak sa môžeme modliť nahlas i potichu; krátko i dlhšie, sami aj spolu s druhými; svojimi slovami i naučenými modlitbami.
Je skvelé modliť sa vlastnými slovami – a povzbudzujem vás k tomu – ale dobré je ovládať aj pevne formulované modlitby. Tie sa nám môžu stať „železnou zásobou“ a v náročných chvíľach, v ktorých nám chýbajú slová, nám pomáhajú nepretrhnúť kontakt s Bohom. Môžu to byť modlitby z Biblie. Napr:
• Vo svojej pravde veď a vyučuj ma, lebo Ty si Boh mojej spásy, na Teba dennodenne očakávam. (Ž 25, 5 … Dávid)
• Bože, buď milostivý mne hriešnemu! (L 18, 14 … publikán)
• Zmiluj sa nado mnou Pane. … Pane, pomôž mi! (Mt 15, 22.25 … Kanaánka).
Ale aj iné, nepochádzajúce zo Svätého písma:
• Bože,
daj mi pokojnú myseľ, aby som prijal veci, ktoré zmeniť nemôžem.
Daj mi silu, aby som zmenil veci, ktoré zmeniť môžem.
A daj mi múdrosť, aby som rozlíšil jedno od druhého.
Alebo:
• Daj mi čistú myseľ, aby som Ťa videl,
daj mi pokornú myseľ, aby som Ťa počul,
lásku, aby som Ti slúžil,
vieru, aby som v Tebe zostával.
Či:
• Pane, pomôž, aby
v podstatných veciach vládla medzi nami jednota,
v nepodstatných sloboda a vo všetkom láska.
Spravodlivý, nevinne trpiaci Ježiš, sa nemodlí svojimi vlastnými slovami, no modlí sa úprimne a pravdivo. Toho, ktorý na Neho dopustil hrozné utrpenie, Ježiš neoslovuje: „Hej, Ty hore!…“, ale nazýva Ho svojím Bohom. A čaká od Neho, že Ho vyslobodí ako autora 22. žalmu, slovami ktorého k Bohu volá.
To jasne dosvedčuje, že ani vo chvíli, keď vrcholí Ježišova opustenosť, Pán Ježiš nerezignuje, obracia sa k Bohu, navzdory tomu, že je „mimo signál“, že spojenie s Ním sa v danej chvíli zjaví byť stratené.
Svätíme Veľký piatok. Deň, keď si obzvlášť uvedomujeme, že Ježiš je Bohom opustený pre náš hriech, ktorý nesie ako Boží Baránok, aby sme vedeli, že nikdy nie sme Bohom opustení. Ježiš visel na kríži opustený, aby sme si ani v najťažších chvíľach nemuseli zúfať. V súžení môže byť pomocou uvedomiť si, že nie som sám, kto trpí a nie som ani prvý, kto sa nazdáva, že ho Boh opustil.
Ľudia, ktorí v Boha neveria, nemôžu dôjsť k poznaniu, že ich Boh opustil. Veď opustiť nás môže len ten, kto bol až dosiaľ s nami.
Potrebujeme sa poctivo pýtať: Nie sme to my, ktorí opúšťame Boha, ktorí Ho nechávame zmiznúť z nášho žitia, ktorí Ho umlčujeme hukotom svojich myšlienok, informácií, produktov, svojimi hádkami a zbraňami?
Ježiš bol jediný, kto Boha nikdy neopustil.
Boha neopúšťa ani keď pre našu spásu trpí na kríži Hoci v ničom nepociťuje Božiu prítomnosť, napriek tomu sa Bohu prihovára, volá na Neho, aby Pán Boh počul Jeho nárek. Verí, že nevolá do prázdneho neba.
Zásadný moment biblického rozprávania o volaní spravodlivého, nevinne trpiaceho Ježiša na kríži k Bohu je, že tam, kde sa cítime byť opustení Bohom aj ľuďmi, vedľa seba nachádzame Ježiša. Jeho, ktorý berie na seba opustenosť Bohom, aby nás ušetril opustenosti Bohom – aby sme mali istotu: Pán ma nikdy neopustí: v živote, ani v smrti – nech sa deje čokoľvek.
Na severe Litvy (pri meste Šiauliai) sa nachádza Krížový vrch. Ide o nevysoký pahorok, na ktorom stoja tisíce krížov. Zvyk stavať kríže na tomto mieste súvisí s povstaním roľníkov proti ich pánom pred temer 200 rokmi. Kríže bolo vztýčené na pamiatku nezvestných obetí povstania. Krížový vrch sa stal pútnickým miestom, ktoré bolo v období Sovietskeho zväzu opakovane zničené buldozérmi a vypálené. Miestni veriaci ho zakaždým obnovili. Kríže sa stali symbolom vzbury proti mocným i nádeje v Bohu. Na niektorých väčších krížoch je zavesených aj niekoľko malých krížov. Celkovo sa ich na Krížovom vrchu nachádza vraj okolo stotisíc.
S Veľkým piatkom sa spája iný Krížový vrch. Nazýva sa Golgota. Bol to nevysoký pahorok za mestom Jeruzalem, ktorý je dnes je súčasťou mesta. Stáli na ňom „len“ tri kríže. Na jednom z nich bol ukrižovaný Ježiš. Opustený Bohom, aby sme my, hriešnici, nemuseli byť Bohom opustení, ale ako milované Božie deti našli cestu do Božej blízkosti.
Kto v oľutovaní svojho sebectva a omylov vystúpi na Golgotu – príde ku Kristovmu krížu a vierou prijme záchranu od Pána Ježiša – s tým to už nemusí ísť „z kopca“. Vďačne prijímajúc Kristovu obeť môže duchovne rásť a raz z milosti prísť do domova, ktorý prichystal Pán všetkým, ktorí nepohrdli Jeho láskou. Zaves na Pána svoj kríž. Amen.
S použitím: Nico ter Linden: Povídá se… podle Marka a podle Matouše (vyd. EMAN, Benešov 2009); Jiří Mrázek: Markovo evangelium 9 – 16 (vyd. Jan Keřkovský – Mlýn, Jihlava 2019); Jan Štefan: Pane, ke komu bychom šli? (vyd. Kalich, Praha 2018); Ľudovít Fazekaš: Syn človeka (vyd. Združenie Je
žiš pre každého, Levice 1992); Miroslav Heryán: Evangelium podla Marka II. díl, Výchovní odbor při Synodní radě ČCE, Praha1950) a s myšlienkami M. Kriesera:
Martin Šefranko, evanjelický a. v. farár
