Kázeň z evanjelických večerných Služieb Božích v Bratislave (NK)
Žalm 18, 1 – 20: „1Pre hudobný prednes. Od Hospodinovho služobníka Dávida, ktorý hovoril slová tejto piesne, keď ho Hospodin vyslobodil z rúk všetkých nepriateľov a z ruky Saulovej: 2Vrúcne Ťa milujem, ó Hospodine, moja sila! 3Hospodin moja skala, hrad môj a môj vysloboditeľ; môj Boh je moje bralo, v Neho dúfam; môj štít, roh mojej spásy, moja pevnosť. 4Volám na Hospodina, ktorý je hoden chvály, som zachránený pred svojimi nepriateľmi. 5Obkľúčili ma putá smrti a prúdy záhuby ma predesili. 6Ovinuli ma putá podsvetia, osídla smrti zastihli ma. 7V úzkosti svojej som volal na Hospodina, kričal som na svojho Boha; zo svojho chrámu počul hlas môj a môj krik pred Ním prenikol Mu k ušiam.
8Tu pohla sa a zatriasla zem a zachveli sa, pohli vrchov základy, lebo vzplanul hnevom. 9Dym sa Mu valil z nozdier, zžieravý oheň z Jeho úst, žeravé uhlíky blčali z Neho. 10Naklonil nebesá, zostúpil, a mrákavu mal pod nohami. 11Niesol sa na cherubovi a letel, vznášal sa na krídlach vetra. 12Tmu urobil si skrýšou vôkol seba a svojím stánkom temné vody, husté oblaky. 13Zo žiary pred Ním oblaky Jeho prešli v kamenec, v uhlie ohnivé. 14Hospodin zahrmel na nebi. Najvyšší vydal svoj hlas, kamenec, uhlie ohnivé. 15Vystrelil svoje šípy – rozosial ich, i mnohé blesky – zmiatol ich. 16Ukázali sa vodné riečiská, obnažili sa základy sveta od Tvojej hrozby, Hospodine, od hnevlivého dutia Tvojho dychu. 17Z výsosti siahol, uchopil ma a vytiahol z veľkých vôd. 18Pred mojím mocným nepriateľom zachránil ma a pred mojimi neprajníkmi, keď boli silnejší ako ja. 19Prepadli ma v čase môjho trápenia, ale Hospodin bol mi oporou. 20On vyviedol ma na voľnosť, vytrhol ma, bo si ma obľúbil.“
Milí bratia, milé sestry!
18. žalm je nadpísaný ako „Ďakovná pieseň za víťazstvo nad nepriateľom“. Autor žalmu, podľa textu kráľ Dávid, musel byť vo veľkom nebezpečenstve, keď až „kričal na svojho Boha“… Následok jeho vrúcej modlitby bol, že Boh „vyviedol ho na voľnosť, vytrhol ho, lebo si ho obľúbil“. Zažil prítomnosť Božej moci.
Išlo vskutku o veľké nebezpečentvo. Približuje ho slovná hračka v hebrejskej pôvodine: ša`úl (Saul) – še`ól (podsvetie). Výstižne naznačuje, že pre Dávida bol Saul bytosťou z podsvetia – priam zosobnením smrti, smrteľného nebezpečenstva.
Dávid sa viackrát ocitol v ohrození života. – V situácii, z ktorej nebolo východiska. V 18. žalme síce podrobne nespomína, o ktoré okolnosti išlo, no hovorí o Božom vyslobodení z rúk všetkých nepriateľov a z ruky Saulovej.
Kráľ Saul je smutná postava Starej zmluvy. Keď začal vládnuť, bol panovníkom na pohľadanie: Krásnym navonok i vnútri. Človekom skromným, riadiacim sa Božími prikázaniami. No potom prestal poslúchať Hospodina. Opustil cestu Božích príkazov. Svojvoľne si upravoval Božie slovo podľa toho, ako sa mu to hodilo. Namiesto návratu k Bohu sa snažil zabiť Dávida, ktorého Hospodin vyhliadol ako Saulovho nástupcu. Saula postihlo to najhoršie, čo sa človeku môže prihodiť: Hospodin ho nechal ísť jeho zlou cestou. Z cesty viery skĺzol k povere. Namiesto Boha hľadal múdrosť u veštice. Saul končí tragicky. Je nám výstrahou, že nestačí iba dobre začať. Je potrebné aj vytrvať – byť verný v pýtaní sa Hospodina na Jeho vôlu. Tak je šanca, že neskazíme život sebe ani iným.
Dávid sa pred Saulom skrýval na neprístupných miestach, v jaskyniach a skalách. Netvrdí však: táto jaskyňa či skala ma zachránila, ale vyznáva: „Hospodin (je) moja skala, hrad môj a môj vysloboditeľ; môj Boh je moje bralo, v Neho dúfam.“ To je vzácna optika, veľmi cenný spôsob videnia, ktorým rozpoznáva, že nevyviazol vďaka náhode, ale vníma: v tej-ktorej zložitej situácii sa pri ňom dokázala Božia moc. Dávid vie, komu vďačí za svoj život, za svoje víťazstvá, za svoje postavenie aj za všetko ostatné. Vďačí za to Bohu.
Vieme to aj my? Sme ochotní osvojiť si túto Dávidovu optiku? Keď Dávid hovorí o Bohu ako o skale, hrade, vysloboditeľovi, vyjadruje tak spoľahlivosť Božej moci, ktorú zažil. A nie raz.
V piesni Pocestný (text: František Ladislav Čelakovský, hudba Jiří Tichota – a Spirituál kvintet) sa spieva: „Je to chôdza po tom svete, kam se noha šinie, sotva prejdeš jedny hory, hneď sa nájdu iné.“ Vskutku, život prináša vždy nové a nové hory problémov. Zažívame rozličné ťažkosti, ale aj Božiu moc, ktorá sa v nich dokazuje. A často, len čo jeden zápas skončí, ocitneme sa uprostred ďalšieho. Vedeli by o tom rozprávať napríklad ľudia s onkologickými ochoreniami či ďalšími závažnými zdravotnými komplikáciami. Vedeli by o tom rozprávať ľudia v oblastiach dlhodobých vojnových konfliktov, ale aj v rodinách a na pracoviskách, kde zlé medziľudské vzťahy sú trvalým ohniskom napätia. O tom, že len čo jeden zápas skončí, ocitneme sa uprostred ďalšieho, by vedeli rozprávať i tí, ktorí sa snažia o blaho druhých, ale vo svojom úsilí zostávajú nepochopení.
Zdá sa, že v takýchto zápasoch sme už na dne. A predsa Boh je nám nablízku. Boh je od nás vzdialený maximálne jednu modlitbu.
Modlitba bola Dávidovou hlavnou zbraňou. Keď ho predesili prúdy záhuby, modlil sa, priam kričal na Hospodina. A On zasiahol. Žalm opisuje ako mocne a majestátne Boh vytiahol modliaceho sa Dávida z veľkých vôd. Tie v Biblii symbolizujú nebezpečenstvo, čosi chaotické až démonské.
Bolo by nesprávne vyvodiť z posolstva žalmu záver: Musíme sa modliť. Keď lietadlo dostane počas letu poruchu a cestujúcim oznámia, aby sa silno pripútali pred núdzovým pristátím, ľudia vraj sa začnú modliť. V takýchto chvíľach temer niet ateistov.
Rabín Abraham Joshua Heschel napísal: „Modlitba nie je príležitostným nástrojom, nie je poslednou možnosťou, potom, keď už… Je skôr stálym príbytkom pre najvnútornejšiu časť človeka. Všetky veci majú svoj domov. Vták má svoje hniezdo, líška svoj brloh a včely svoj úľ. Duša bez modlitby je duša bez domova.“
18. žalm nás však nevolá k modlitbe ako k nejakej povinnosti, ale pozýva nás k zmene optiky. – K uvedomeniu si: Moc Pánova je pri nás. Koľkokrát sa už aj pri nás dokázala? Ak sa nad tým budeme zamýšľať, modlitba – prosba i vďaka Bohu – vytryskne zo srdca celkom prirodzene. A s Dávidom zažijeme slobodu, ktorou Boh obdarúva svoje deti. Naším životom budeme vyznávať: „Vrúcne Ťa milujem, ó Hospodine, moja sila! Hospodin moja skala, hrad môj a môj vysloboditeľ; môj Boh.“ – Boh nám nechce byť cudzím, neosobným, ale túži, aby sme žitím vyznávali: Môj Boh, v Neho dúfam.
Rásť, upevňovať sa v osobnom vzťahu viery k Pánu Bohu je nesmierne dôležité. Lebo, ako vraví jeden z komentárov k tomuto žalmu: Nepriateľ nie je džentlmen. Neútočí, keď si práve dobre vyspatý, po dovolenke a výplatu máš na účte. Nepriateľ zaútočí náhle – a ten, kto sa „vždycky zaobišiel bez Boha“, je naraz v koncoch. Nebojme sa volať k Bohu – kričať na Neho v našich zápasoch. Je to omnoho lepšie, ako nevedieť, kam sa obrátiť. Amen.
S použitím viacerých prameňov:
Martin Šefranko, evanjelický a. v. farár
