Zamyslenie – spoločenstvo (IN)VALID
Ďakujem bratovi farárovi Marošovi, za jeho kázne k téme Ježišových 7 viet na kríži. Stali sa iste mnohým ľuďom dobrým a inšpiratívnym podnetom k zamysleniam. Aj na stretnutiach spoločenstva sme sa k týmto kázňam a myšlienkam v nich vyzdvihnutých vrátili. Ježišovo utrpenie si možno práve my, pre ktorých je fyzická bolesť každodennou súčasťou života, vieme veľmi dobre sprítomniť. Ak trpí človek v danej chvíli sám bolesťou, je pre neho akosi jednoduchšie si ju uvedomiť do hĺbky. Áno, každý bolesť v živote zažil, ale i keď si pamätáme, že bola a bola silná, je to iba čosi vzdialené.
Trpiaci Ježiš sa nám teda môže stať príkladom v tom, ako sa vo chvíli vlastnej bolesti správa k ľuďom okolo seba, ako s nimi komunikuje. Ako komunikuje s Bohom – Otcom. A každý, kto zažil skutočne silnú bolesť, vie, aké náročné je v takej chvíli vôbec komunikovať, aké ľahké je skĺznuť k sebaľútosti, k obviňovaniu okolia, k agresívnym odpovediam, … Ježiš nám ale aj tu ukazuje, ako komunikovať:
STRUČNE: Jeho vety sú stručné, vetou je tu i samo slovo. Čím stručnejšie sa vyjadríme, tým menej síl nás to v bolestiach stojí, a tým viac síl nám zostáva na to, aby sme sa dokázali aspoň snažiť zostať láskavými.
BEZ STRACHU SA VYJADRIŤ: Ježiš jasne, stručne a v rámci svojich momentálnych možností zreteľne formuluje, čo potrebuje, nebojí sa to vyjadriť. Ani my sa teda nemusíme báť a v bolesti sa nemusíme snažiť svoje prosby či potreby zaobaľovať.
S BOHOM, S ĽUĎMI: Ježiš komunikuje striedavo s niekým z ľudí okolo a s Bohom – Otcom. Aj my v bolesti môžeme presne ako On komunikovať predovšetkým s nebeským Otcom a s tými, čo sú okolo nás. Nečakal, že niekto z okolitých ľudí bude presne vedieť, čo potrebuje, ako sa cíti, čo chce povedať. Komunikuje svoje myšlienky Otcovi aj ľuďom.
VYJADRIŤ POTREBY A POCITY: Komunikuje nielen potreby ako „Žíznim,“ ale i to, ako sa cíti: „Prečo si ma opustil?“ Ukazuje nám, že sa netreba báť a hanbiť hovoriť, ak sa cítime v bolesti opustení, ak sa cítime smädní, ak sa cítime… už akokoľvek.
A čo robia ľudia okolo Neho? Čo robia tí, ktorí na Golgote obklopujú v bolestiach, v odsúdení a opovrhnutí trpiaceho Ježiša? Nerobia náhodou to, čo ľudia obklopujúci trpiaceho robia aj dnes? Možno by sa dali rozdeliť na tých, ktorým je to jedno, na tých, ktorí cítia zadosťučinenie vlastnej predstave spravodlivosti a na tých, ktorí tam chcú byť s Ním, pre Neho. Ktorými z nich by sme chceli byť my v blízkosti trpiaceho? Prvá odpoveď, ktorá nám napadne, je asi jasná – tými tretími. Ale naozaj?
Ak vidíme trpiaceho, osamelého, utrápeného, opovrhovaného, neprejdeme niekedy okolo, akoby sa nás to netýkalo? Nesnažíme sa mu vyhnúť, pretože nevieme, o čom by sme s ním hovorili? Či ho obchádzame preto, že nevieme ako pomôcť? Alebo sa dokonca tvárime, že to nevidíme, len aby sme nemuseli pomôcť, siahnuť na špinu, krv, zaplatiť, zabezpečiť niečo? Možno by sme takto neprešli okolo samotného Ježiša, ale okolo niekoho, koho nepoznáme už asi áno. Často aj okolo toho, koho poznáme, obyčajne práve preto, že nevieme, čo povedať. Chceme byť tými, ktorí sa vyhýbajú, tvária sa, že nevidia, a tým sami seba stavajú do pozície tých, ktorým je to jedno?
Pod krížom a v jeho okolí sú aj tí, ktorí si Jeho ukrižovanie želali. Sú tam aj tí, ktorí sú presvedčení, že je trestaný spravodlivo, že Jeho utrpenie je trestom za Jeho rúhanie, vydávanie sa za kráľa, za Jeho hriech. Je také ľahké povedať, že ubolený trpí spravodlivo. „To si zaslúžil, keď sa toľko vystatoval!“ „Dobre mu tak, sám si za to môže!“ mohlo tam zaznieť. Zaznieva i dnes, často v podobnej forme : „To má za to, že sa o seba nestará!“ „To má z toho, že toľko pracoval!“ „Teraz trpí, hlavne že o svojich rodičov sa nestaral, že si nahonobil majetok, že …“ Často sa z čírej ľudskej potreby hľadať za všetkým vinníka uchyľujeme k myšlienkam a vetám, ktoré vinu za utrpenie, bolesť, osamelosť dávajú samotnému trpiacemu. Konštatujeme, že ten človek vlastne spravodlivo trpí. A rýchlo sme medzi tými, ktorí v tom vidia spravodlivosť podľa svojej predstavy, svojho vysvetlenia.
Premýšľajme, ako by to vyzeralo, keby sme patrili k tej tretej skupine, k tým, čo sú tam s Ježišom, pre Ježiša. Čo by sme tam v tej chvíli Jeho utrpenia asi robili? Modlili by sme sa? Akými slovami?
Ak teda v každom človeku vidíme Ježiša, a komukoľvek sme urobili, Jemu sme urobili, odpoveď na posledné tri otázky môže byť odpoveďou na to, ako sa správať v blízkosti trpiaceho človeka.
A ak sami trpíme, berme si príklad z Ježiša a snažme sa konať a komunikovať tak, ako nám On sám ukázal.
Ivka Křenková
