Kázeň z evanjelických Služieb Božích v Bratislave (NK)
1. Mojžišova 3, 21: „Hospodin Boh učinil Adamovi a jeho žene odevy z kože a zaodel ich.“
Rímskym 13, 14a: „Oblečte sa v Pána Ježiša Krista.“
Milí bratia a milé sestry!
Piatu nedeľu v pôstnom období voláme „Smrtná“. Názov „Smrtná“ pripomína rozhodnutie najvyššej židovskej rady o Ježišovej smrti – o Jeho zabití (J 11, 45 – 57). Pripomína rozhodnutie, že zlikvidovať Ježiša z Nazareta bude lepšie, ako by mali všetci v Neho uveriť, vzniklo riziko vzbury a jej potlačenia zo strany Rimanov. „Lepšie bude …, keď jeden človek umrie za ľud, a nezahynie celý národ“ , povedal veľkňaz Kaifáš (J 11, 49 – 50).
Môžeme si povedať: To je história, čože už my s tým v dnešnej dobe? Aký má táto udalosť dosah pre nás, súčasných ľudí?
Lepšie jej porozumieme, keď si uvedomíme, že Ježiš sa stal nevinnou obeťou. O obeti dnes hovorievame už len v oslabenom význame. Napr. o človeku, ktorú sa ujal nejakej nepríjemnej povinnosti, vravíme, že to bola pre neho obeť. Obeť chápeme ako istú nepríjemnosť, obmedzenie, ktoré vezme ktosi dobrovoľne na seba.
Inokedy počujeme alebo čítame, že niekto sa stal obeťou atentátu, prírodnej katastrofy, či iného nešťastia.
Vedci – antropológovia sa však nazdávajú, že pôvodným zámerom obete bolo usmernenie „vnútrodruhovej agresivity“, uzmierenie nepriateľstva medzi ľuďmi. Medzi príslušníkmi istej skupiny ľudí vzniklo napätie a prerástlo do nepriateľstva a nenávisti. Mnohí majú nevybavené účty. Najradšej by jeden druhého pozabíjali. Usmrtenie kohokoľvek by v takejto nevraživej atmosfére vyvolalo reťazec pomsty – ďalšie a ďalšie vraždy. Preto, podľa vedcov, vznikol rituál obete. V ňom sa rozličné nepriateľstvá sústredia, nasmerujú na niekoho, kto nie je plnoprávnym členom onej skupiny ľudí (napr. na dieťa, na zajatca či cudzinca), alebo na toho, kto v onej skupine zaujíma zvláštne postavenie (napr. vedúci – náčelník). Takáto obeť bola vyhliadnutá, a ceremoniálne zabitá, aby sa vylúčilo nebezpečenstvo pomsty.
Neskoršie bola funkcia obete prenesená na zvieratá. Podľa tohto vysvetlenia teda pri obeti nejde o trest za zločin – obeť sama sa neprevinila. Zomiera, lebo sa všetci ostatní na tom zhodli usmrtením obete sa im uľaví. Preniesli na obeť svoje viny. Obeť zomrie, aby v onej skupine ľudí došlo k očiste vzťahov.
Keď na príkaz Hospodina, ktorý chcel trestať Egypt, mali Izraelci potrieť dveraje a vrch dverí svojich príbytkov krvou baránka, muselo ísť o baránka bez chyby (por. 2M 12, 1 – 13). Obeť zomrie, aby došlo k novému začiatku.
Tento nový začiatok potrebujeme všetci. Veď nik z nás nie je bez viny a to, čo kedysi zaznelo prvým ľuďom Adamovi a Eve: Zhrešili ste, preto zomriete – to sa vzťahuje na každého človeka.
Sme nemenší majstri v zastieraní viny, a v ospravedlňovaní seba, akými boli Adam a Eva. Ich charakterizujú zástery z figového lístia, výhovorky, zastieranie viny (1M 3, 7.11 – 13). Človek chce žiť, aj keď zostane vo svojej vine a iba ju prikryje. Dávid nechal zabiť svojho verného vojaka Uriáša, s manželkou, ktorého scudzoložil. Myslel si, že jeho vina zostane utajená (por. 2S 11. – 12. kap.). Chce žiť, aj keď zostane vo svojej vine a len ju prikryje. No Pán Boh vie, že to už nie je život. Za vinu sa musí pykať. Podľa Božích pravidiel je vina takou závažnou záležitosťou, že musí byť zmazaná krvou. Preto „Hospodin Boh učinil Adamovi a jeho žene odevy z kože a zaodel ich“ (1M 3, 21). To nie je konštatovanie o novom kúsku v šatníku prvých ludí, ale omnoho závažnejšia správa. Boh ich obliekol ich. Dostali „odevy z kože“. Z kože zvieraťa, ktoré zomrelo namiesto nich. Pán Boh obetuje zviera, koža ktorého sa stane odevom pre ľudí a umožní im žiť. Nevinné zviera zomiera za ľudí, namiesto nich. Od tejto chvíle až do čias Novej zmluvy platilo: darovaný odev je výrazom milosti a zľutovania.
Písmo sväté svedčí, že keď sa otrhaný márnotratný syn vracia domov k otcovi, dostane od svojho otca vzácny odev – „najkrajšie rúcho“ (L 15, 22).
Tí, ktorí prišli na svadbu Baránkovu budú mať nový – svadobný odev. Podľa Zjavenia Jánovho, tí, ktorí zvíťazili, budú mať pred trónom Najvyššieho biele rúcho – zbielené nie svojimi zásluhami, ale krvou Pána Ježiša Krista.
Božie slovo nás vyzýva: „Oblečte sa v Pána Ježiša Krista.“ Do Jeho zmýšľanie, Jeho charakteru. Boží odev, ktorý nám je daný – odev spravodlivosti, odev svetla, o ktorom hovorí NZ – to už nie je len odev, ale výzbroj, aby sme – navzdory našej porušenosti – bojovali v Božej moci dobrý boj viery, sami prijímali i šírili Božie hodnoty, hodnoty zmysluplného života. Výstižne o tom hovoria slová piesne č. 636 z Ev. spevníka (v . 1. 3 – 4):
1. Pomôž, Bože večný, aby som zbytočný,
aby som zbytočný na svete nebol.
3. Daj to, Všemohúci, aby v mojom srdci,
aby v mojom srdci, pýchy tieň nebol.
4. Pomôž mne slabému, aby som k dobrému,
aby som k dobrému vždy hotový bol.
Pán Ježiš nám dokonale ukázal, čo je to byť hotový k dobrému, obetovať sa pre dobrý cieľ – našu spásu.
Naopak, z neochoty podriadiť sa Bohu – Tomu, kto jediný je dobrý (Matúš 19, 17), sa rodí hriech. Hriech je koreňom zla, utrpenia a smrti. Riešením, ako prekonať smrť je návrat k poslušnosti Bohu. Na to nik z nás nestačí sám. Len tam, kde je hriech premožený odpustením, zmierením, obetujúcou sa láskou, tam vysychá koreň všetkého zlého. Obeťou Pána Ježiša na kríži a Jeho slávnym vzkriesením bola premožená smrť. Smrť stráca svoju moc. V Kristovi, za nás obetovanom Božom Baránkovi, je náš život. V svetle víťazstva Krista, ktorý sa za nás obetoval, smieme prosiť o všetky fronty, na ktorých sa i dnes bojuje zápas o víťazstvo dobra proti zlu, o víťazstvo pravdy nad lžou, spravodlivosti nad bezprávím, o víťazstvo porozumenia nad nepriateľstvom, o víťazstvo zodpovedného počínania si nad ľahostajnosťou. Smieme to, lebo sme zaodetí obeťou Nevinného. Amen.
S použitím: Jan Sokol: Člověk a svět očima Bible (vyd. JEŽEK, Praha 1993); Jan Nohavica: Na začátku (vyd. Sbor ČCE v Olkomouci 1996):
Martin Šefranko, evanjelický a. v. farár
