Kázeň z evanjelických Služieb Božích s VP na zborovom dni v Častej
Modlitba: Pane Ježiši, prosíme, Ty sa nám prihovor. Pôsob svojím Duchom, aby sme Tvoje slovo nielen počúvali, ale aby sa nás dotklo, menilo nás a my sme podľa neho aj konali. Amen.
Milí bratia, milé sestry!
Viete čo je epitaf? – Je to krátky text, ktorý informuje o zosnulej osobe, zhrnuje jej život. Spravidla sa nachádza na náhrobnom kameni. Čítal som o niektorých pozoruhodných epitafoch, napr: „Tu leží starý dobrý Fred, na ktorého hlavu spadol veľký kameň.“ Alebo: „Už domachroval…“
Na cintoríny chodím pomerne často, epitafy si všímam. Niekedy premýšľam: Aký epitaf – aký nápis by dali na môj hrob, aby bol pravdivý a výstižný. Bolo by ohromné, keby tam mohlo stáť to, čo vyznal Simeon: „Moje oči videli Tvoje spasenie“ (L 2, 30). Porovnávať sa so zbožným Simeonom si netrúfam. Keby bolo na mne, vybral by som za epitaf slová, ktoré služobná dievka povedala o zlyhávajúcom Petrovi: „I tento bol s Ním“ (t. j. s Ježišom) – L 22, 56b
Nech nám však už na náhrobný kameň vytešú čokoľvek, zásadné je, nie to, čo o nás povedia ľudia, ale čo o nás povie Pán Boh.
Božie slovo nám nepriamo zanechalo epitaf o človeku, o ktorom budeme dnes premýšľať. Mohol by znieť: „Verila, milovala, pomáhala“. Alebo tak, ako téma tohto zborového dňa: „Veriť, milovať, svedčiť.“ Čítajme
Skutky apoštolov 9, 36 – 42: „36 Bola však v Joppe učeníčka menom Tabita, čo v preklade znamená Srnka. A bola bohatá na dobré skutky a dávala štedré almužny. 37 I stalo sa v tie dni, že ochorela a umrela. Umyli ju a položili vo vrchnej dvorane. 38 A keďže Lyda bola blízko Joppy, učeníci, keď počuli, že je Peter tam, poslali k nemu dvoch mužov a prosili ho: Neťažkaj si prísť k nám. 39 A Peter vstal a šiel s nimi. Ako prišiel, voviedli ho do vrchnej dvorany. Tu ho obstúpili všetky vdovy a nariekali, ukazujúc sukne a plášte, čo im urobila Srnka, kým bola s nimi. 40 Peter poslal všetkých von, padol na kolená, modlil sa a – obrátený k (mŕtvemu) telu – povedal: Tabita, vstaň! I otvorila oči, a keď videla Petra, posadila sa. 41 Peter jej podal ruku, zodvihol ju, potom zavolal svätých a vdovy a postavil ju pred nich živú. 42 To sa roznieslo po celej Joppe a mnohí uverili v Pána.“
„Verila, milovala, pomáhala“ – by mohlo byť napísané na náhrobnom kameni Tabity. Alebo ako odkaz a podnet pre okoloidúcich sformulovaný do slov: „Veriť, milovať, svedčiť.“
Skôr, ako si všimneme Tabitu a posolstvo jej života, prečítam text zo Sk 9, 31, ktorý nás uvedie do súvislostí: „A tak cirkev po celom Judsku i v Galilei i v Samárii mala pokoj, budovala sa, chodila v bázni Pánovej a rozhojňovala sa potešením Ducha Svätého.“
Je to opis je situácie, ktorú nie vždy dokážeme doceniť: Situácie veľkej úľavy pre kresťanov po tom, ako sa ich prenasledovateľ Saul obrátil. A najmä dobre využitej doby slobody. V dobe náboženskej slobody žijeme na Slovensku aj my. Využívame slobodu dobre?
V ranej cirkvi po Saulovom obrátení sa ku Kristovi nastalo pre zbory v Judsku, Galilei i Samárii pokojné obdobie vnútorného budovania sa a oddanosti Bohu. Duch Svätý medzi nimi pôsobil, takže aj početne rástli. Veriacim vyčerpaným z predošlej doby prenasledovania sa dostávalo posily z Božieho slova. Novým kresťanom vyučovania. Nešlo však o nejaké užívanie toho, ako nám je spolu super, ale to vnútorné budovania sa dialo v bázni pred Pánom a potešením Ducha Svätého – alebo (keďže i tak sa to dá preložiť) napomínaním zo strany Svätého Ducha.
To prvé a zásadné, je rásť vnútorne vo vzťahu s Kristom. Kde sa to deje, cirkev rastie aj navonok, početne. Áno, kde jestvuje posvätný úctivý rešpekt k Pánovi Ježišovi a ochota dať sa Svätým Duchom naprávať, tam sa dejú veci.
Pritom si netreba predstavovať veľké evanjelizácie, ale každodenné verné počínanie na slávu Ježišovi. Tabita je skvelým príkladom toho, že Pán Boh si používa nielen veľkých kazateľov a apoštolov akými boli Peter či Pavel, ale aj nenápadných ľudí, ktorých viera sa netočí okolo seba, ale prejavuje v láske a pomoci ďalším.
Tabita z lásky štedro podporovala chudobných. Biblisti usudzujú, že bola zrejme slobodná alebo vdovou po zámožnejšom mužovi. Mala určité prostriedky, no nebola zacyklená do seba. Nebola soľou, ktorú zostala v soľničke, ale slúžila, pomáhala ľuďom.
Niklaus von Flüe (1417 – 1487), pokladaný za patróna Švajčiarska, sa denne modlieval takto:
„Môj Pane a môj Bože, vezmi si odo mňa všetko,
čo mi bráni v ceste k Tebe.
Môj Pane a môj Bože, daj mi všetko,
čo ma vedie k Tebe.
Môj Pane a môj Bože, vezmi ma odo mňa
a daj ma úplne Tebe.“
Presne v tomto duchu Tabita žila. Verila, milovala, pomáhala a tým svedčila mnohým. Jej pôsobenie bolo priam revolúciou lásky k blížnym. Pritom Tabita mala len skromný, nijako nie mimoriadny dar: vedela výborne šiť. No dobre a ochotne ho používala pre pomoc ďalším. Mnohým pomohla a svedčila o Kristovej láske. Bola vnímavá, pozorná ako srnka, či gazela, čo je význam jej mena.
Žila v mestečku Joppe, ktoré sa dnes nazýva Jaffa a je štvrťou mesta Tel Aviv-Jaffa. Joppa bola starobylým námorným prístavom pri Stredozemnom mori, vzdialeným asi 55 km od Jeruzalema. V dávnych dobách sa neraz stávalo, že lode stroskotali a námorníci sa už nevrátili domov. Zostali po nich manželky a deti. Stratili nielen manžela, otca, ale existenčne dôležitý príjem od živiteľa rodiny. Do rodín vdov sa vkradla núdza – chudoba. Takýmto ľuďom Tabita pomáhala a bola im oporou.
Počuli sme, že keď ochorela a zomrela, zasiahlo to celý zbor v Joppe. Zhromaždili sa okolo nej „vdovy a nariekali, ukazujúc sukne a plášte, čo im urobila Srnka, kým bola s nimi.“ Tabita zanechala mnoho stôp lásky.
V Biblii má dve prvenstvá: Je jediná, ktorú Písmo sv. nazýva učeníčka. To bola jej zásadná charakteristika. Uverila v Pána Ježiša. Z Jeho slova sa učila zachovávať všetko, čo Pán prikázal. Neskončila tým, že Ježiša prijala za Spasiteľa. Jej viera sa prejavovala v skutkoch. Veď láska je čin. Veriť, milovať a praktickou pomocou svedčiť – taký bol život Tabity. – Vernosť Kristovi do dôsledkov v každodennom praktickom počínaní.
Vo štvrtok (6. 6.) na Biblickej hodine bolo spomenuté, že slovo konzekvencia (dôsledok) pochádza z latinského „consequi“ – „nasledovať“. Zo života Tabity bolo čitateľné vyznanie: Pane Ježiši, Ty si pre mňa toľko vykonal, obetoval za mňa svoj život, aj ja kladiem svoj život na oltár. Nalož s ním podľa svojej vôle.
Tabita žila pre iných. To bol dôvod jej šťastia.
Druhým prvenstvom Tabity je, že spomedzi ľudí, ktorí boli vrátení do života – oživení z mŕtvych, je Tabita jedinou dospelou ženou. A tak nielen jej život, ale aj jej smrť a oživenie pomohli šíreniu evanjelia.
Príbeh Tabity zaznamenáva kniha Skutkov apoštolov. – Skutkov, ktoré Pán Ježiš konal cez svojich vyslancov – apoštolov a učeníkov i učeníčku Tabitu. Je svedectvo, že Ježiš ani po svojom vzkriesení a vstúpení na nebesá, neprestal konať. Nie náhodou sa oživenie Tabity veľmi podobá na oživenie Jairovej dcéry. Tej Ježiš povedal: Dievča, vstaň! (L 8, 54 – aramejsky: „Talithá kúmi!“), Tabite Peter, po modlitbe k Pánovi: „Tabita vstaň!“(„Tabitá kúmi!“ – Sk 9, 40) Opakuje sa aj to, že ako Ježiš (Mk 5, 40), tak i Peter poslal nariekajúcich von z miestnosti. Ježiš Jairovu dcéru chytil za ruku, rovnako Peter Tabitu. Oživenie zo smrti bolo viditeľným znamením nového života, do ktorého my hriešni pozdvihnutí mocou Pána Ježiša Krista. Tieto činy prispeli k Božej sláve a k šíreniu viery.
Cirkevný zbor v Joppe, ani ďalšie v jej okolí, neboli veľké. Boli to skôr zborčeky – bunky, hlúčiky kresťanov, ktoré najmä v čase prenasledovania boli v stálom ohrození zániku. Mocou Pána Ježiša Krista a Jeho učeníkov a apoštolov, znova povstávali k životu.
Niekedy v cirkvi hľadáme veľké vízie, spriadame stratégie a plány. No ako povedal Albert Schweitzer: „Jediné, čo bude dôležité, keď odídeme, budú stopy lásky, ktoré sme zanechali.“
Či ich zanecháme, závistí od toho ako otvárame svoje srdce láske a moci Pána Ježiša Krista, ako Mu veríme, ako používame možno malý dar, ktorý nám zveril. Ako o Ježišovi svedčíme – slovom, aj diakoniou – praktickou službou, v ktorej vynikala Tabita. Pozorná, vnímavá ako srnka, k pomoci rýchla ako gazela.
Začal som epitafmi: Tabitin by mohol znieť Verila, milovala, pomáhala a tým svedčila“ – či ako inšpirujúca výzva pre okoloidúcich: „Veriť, milovať, svedčiť.“ Kiež to charakterizuje aj môj – tvoj život. Amen.
S použitím viacerých prameňov:
Martin Šefranko, evanjelický a. v. farár
