Filipským 3, 7 – 15: „7Ale čo mi bolo ziskom, uznal som pre Krista za stratu. 8A iste aj pokladám všetko za stratu pre nekonečne vzácne poznanie Ježiša Krista, svojho Pána, pre ktorého som všetko stratil a všetko pokladám za smeti, aby som Krista získal, 9a aby som aj sám bol v ňom ako taký, ktorý nemá vlastnej spravodlivosti zo zákona, ale z viery v Krista, teda spravodlivosť z Boha, (založenú) na viere, 10aby som poznal Jeho, aj moc Jeho vzkriesenia, mal účasť v Jeho utrpeniach, bol Mu podobný v smrti – 11aby som nejako dosiahol aj vzkriesenie z mŕtvych. 12Niežeby som už dosiahol, alebo bol už dokonalý, ale snažím sa, či ozaj uchvátim, pretože ma Ježiš Kristus uchvátil. 13Bratia, ja si nemyslím, že som už uchvátil. Ale jedno robím: zabúdam na to, čo je za mnou, a snažím sa o to, čo je predo mnou; 14cieľ mám vždy pred očami a bežím za odmenou nebeského povolania Božieho v Kristovi Ježišovi. 15Ktorí sme teda dospelí, takto zmýšľajme; a ak by ste v niečom inakšie zmýšľali, aj to vám vyjaví Boh.“
Milí bratia na milé sestry!
Už deti sa učia, že fajčenie škodí zdraviu. Oveľa menej známe je, že aj nefajčenie môže byť za určitých okolností škodlivé. A predsa to tak je – aj nefajčenie nám môže uškodiť. Kedy? Nuž, uškodí nám, ak si namýšľame, že kvôli tomu, že nefajčíme, sme lepšími ľuďmi ako fajčiari. Nefajčenie nám uškodí, keď si myslíme, že kvôli tomu, že sme nefajčiari, nás Pán Boh má obzvlášť rád, že naše nefajčenie Boh pokladá za dobrý skutok a za dobré skutky nás prijme do neba. Ak niekto s takýmto postojom nefajčí, potom sa z jeho dobrého skutku stáva skutok, zlý, pyšný, ktorým človek oklamáva samého seba.
To, čo platí pre nefajčenie, platí v zásade aj pre každý iný dobrý skutok. Ak sa niekto stará o chorého suseda a vybavuje za neho veci, aj tento skutok, ktorý je sám osebe dobrý, sa stáva zlým skutkom, keď si z toho robí zásluhu a myslí si, že kvôli tomu príde do neba. Alebo ak niekto pravidelne venuje 10% zo svojho príjmu cirkvi, aj tento skutok, ktorý je sám osebe dobrý, sa stáva zlým skutkom, keď sa darca kvôli tomu cíti nadradený voči ostatným ľuďom a myslí si, že ho Boh kvôli tomu má radšej ako iných.
Keď sa apoštol Pavel ešte volal Saul, bol človekom, ktorý sa vyžíval v sláve svojich dobrých skutkov. Bol pyšný nielen na svoj židovský pôvod, ale aj na to, že svedomito dodržiaval Boží zákon. Keď však do jeho života vstúpil Ježiš, uvedomil si, že všetky jeho dobré skutky boli v skutočnosti zlé skutky – a to kvôli jeho nesprávnemu postoju. Napísal o tom: „7Ale čo mi bolo ziskom, uznal som pre Krista za stratu. 8A iste aj pokladám všetko za stratu pre nekonečne vzácne poznanie Ježiša Krista, svojho Pána, pre ktorého som všetko stratil a všetko pokladám za smeti, aby som Krista získal 9a aby som aj sám bol v ňom ako taký, ktorý nemá vlastnej spravodlivosti zo zákona, ale z viery v Krista, teda spravodlivosť z Boha, (založenú) na viere.“
To, čo náš preklad označuje termínom „smeti“, označuje pôvodné grécke znenie Novej zmluvy jemne povedané „výkal“. Bolo by celkom správne preložiť to takto: „Čo mi bolo ziskom, … pokladám za „h“…
Zmena Pavlova žitia nastala tým, že Kristus vstúpil do jeho života. A Kristus je aj kľúčovým pojmom state z listu Filipským, o ktorej dnes uvažujeme. Meno Ježiša – Božieho Syna – sa v tomto úryvku objavuje opakovanie. Pavel spoznal evanjelium a teraz veril, že Ježiš svojou dokonalou spravodlivosťou splnil Boží zákon namiesto všetkých ľudí, Pavel pochopil, že veriacemu je Božia spravodlivosť pripísaná tak, ako keby to bola jeho vlastná spravodlivosť. Pretože je to tak, nikto už nemusí pred Bohom dosahovať spravodlivosť vlastnými dobrými skutkami. A ak si niekto namýšľa, že svojimi dobrými skutkami môže nazbierať plusové body u Boha, tak táto domnienka svedčí o nedostatku dôvery v Boha. Kto takto uvažuje, neverí, že Ježiš už pred Bohom všetko vyriešil. Myslí si, že to ešte treba doplniť vlastnými skutkami. Táto predstava, táto nedostatočná dôvera v evanjelium, mení dobré skutky na zlé dobré skutky. Preto sa v 20. článku Augsburského vyznania píše: „Naše skutky nás nemôžu zmieriť s Bohom a získať nám milosť, ale oboje sa deje jedine vierou – keď totiž veríme, že pre Krista sa nám odpúšťajú hriechy; jedine On je prostredníkom, aby zmieril Otca. Kto to chce dosiahnuť vlastným konaním a tým by si chcel zaslúžiť milosť, ten pohŕda Kristom a hľadá vlastnú cestu k Bohu, čo odporuje evanjeliu“ (por. Ef 2, 8; R 5, 1; J 15, 5).
Hoci poznanie o tom ako sa z dobrých skutkoch stanú zlé, je dôležité a správne, skrýva sa v ňom nebezpečenstvo. Totiž, že „s vodou vylejeme z vaničky aj dieťa“. Niekto si totiž môže myslieť: Keď sa dobré skutky môžu stať škodlivými a nebezpečnými, radšej sa im vyhnem! Prestanem sa pýtať na Boží zákon a prestanem konať dobro! Budem konať len to, čo sám práve považujem za dobré! Pokojne budem fajčiť, aby sa mi nestalo, že si namýšľam kvôli tomu, že nefajčím! Z toho istého dôvodu venujem na cirkev len „tringelt“ – t. j nanajvýš nejaké drobné. Blížnemu pomôžem iba vtedy, keď na to práve budem mať chuť a on sa mi za to poriadne poďakuje.
Veru, niekto by mohol prísť s takými myšlienkami. Ba, žiaľ, je nemálo členov cirkvi, ktorí takto nesprávne uvažujú aj konajú. Pomýlene chápu kresťanskú slobodu. No nie je to fenomén len našej doby. V polovici 16. stor., keď sa reformácia v Európe ešte len začínala udomácňovať, žil luteránsky teológ Nikolaus von Amsdorf. Verne bojoval za evanjelium Ježiša Krista proti akejkoľvek spravodlivosti zo skutkov. V zápale boja sa nechal uniesť a vyslovil vetu: „Dobré skutky sú škodlivé pre spásu!“ Neuvedomil si, že ňou prekročil mieru. Dobré skutky samy osebe nie sú škodlivé pre spásu. Škodlivými sa stávajú len v spojení s pyšným presvedčením, že si nimi možno spásu zaslúžiť. Formula svornosti, jedno z vyznaní, ktoré patrí medzi Symbolické knihy našej cirkvi, výslovne odmietla omyl ctihodného Nikolausa von Amsdorfa. Konštatuje: „To však nie je vina samotných dobrých skutkov, ale falošnej dôvery, ktorá sa proti zjavnému Božiemu slovu spolieha na skutky.“ (FS, II. časť, záver čl. IV)
Podčiarknuté a zhrnuté: Dobré skutky sú samy osebe dobré. Je dobré nefajčiť. Je dobré podporovať cirkev – nevenovať jej iba drobný „tringelt“. Je dobré pomáhať ľuďom v núdzi. Každému kresťanovi môžeme z celého srdca odporučiť, aby tak žil. Takéto dobré skutky sa stávajú zlými až v dôsledku nesprávneho postoja, a to vtedy, keď si nimi niekto chce získať spravodlivosť pred Bohom a tým znevažuje spravodlivosť Pána Ježiša Krista. Naopak: u toho, kto má čisté srdce, kto sa úplne spolieha na Ježiša a na odpustenie hriechov, ktoré mu Ježiš daruje, sa dobré skutky objavia takmer samy od seba. Kto vo viere prijme Božiu lásku, toho táto láska premení a bude sa stávať milujúcim človekom. Martin Luther povedal, že je to ako s jabloňou: ak je strom dobrý, tak samozrejme prináša dobré ovocie, nemôže inak, leží to v jeho povahe. Tak je to i kresťanmi: ich viera samozrejme prináša dobré skutky, nemôže to byť inak. No skutočný kresťan sa svojimi dobrými skutkami nechváli, nevníma sa kvôli nim nadradený voči ostatným, nenárokuje si pre ne vstupenku do neba. Nepotrebuje ju. Vstupenku do neba mu predsa už daroval Kristus!
Upriamme teraz svoj pohľad na cieľ kresťanského života, na nebo. Tak, ako apoštol Pavel, keď napísal: Túžim aby: „10som poznal Jeho (Krista), aj moc Jeho vzkriesenia, mal účasť v Jeho utrpeniach, bol Mu podobný v smrti – 11aby som nejako dosiahol aj vzkriesenie z mŕtvych.“
Pavel chápe, že ešte nie je v cieli, ale na ceste k nemu. Jeho viera ešte nedozrela. Píše, že chce „poznať Krista,“ , a: „dosiahnuť aj vzkriesenie z mŕtvych.“ Zdôrazňuje nedokončenosť svojej viery – to, že je na ceste: „12Niežeby som už dosiahol, alebo bol už dokonalý, ale snažím sa, či ozaj uchvátim, pretože ma Ježiš Kristus uchvátil. 13Bratia, ja si nemyslím, že som už uchvátil. Ale jedno robím: zabúdam na to, čo je za mnou, a snažím sa o to, čo je predo mnou; 14cieľ mám vždy pred očami a bežím za odmenou nebeského povolania Božieho v Kristovi Ježišovi.“
Čo to znamená pre dobré skutky? Znamená to, že až do konca nášho života zostanú nedokonalé. Keďže viera ešte nedozrela, ani plody viery ešte nedozreli. Ani Pavel, ani žiadny iný kresťan nedokáže vykonať ani jediný úplne čistý dobrý skutok. Aj keby sme dokázali niečo naozaj veľké, obetavé a láskyplné, v našom srdci vždy zostane zvyšok hriechu pýchy a namyslenosti; budeme mať sklon považovať sa za úžasných práve kvôli tejto veci. Čistá viera však považuje za úžasného iba Krista a to, čo Kristus pre nás urobil; čistá viera Krista nasleduje z vďačnosti, z lásky, úplne prirodzene a pokorne. Bratia a sestry, ešte sme tkp. na ceste. Pán Boh má s nami ešte veľa práce. Je však dobre, že naše spasenie nezávisí od našich nedokonalých dobrých skutkov, ale od Kristovej dokonalej spravodlivosti, ktorú nám daroval! O nej nás uisťuje aj darmi svätej Večere. Je nám posilou na ceste k nebeskému cieľu. Prijímajme ju s vierou a vďačnosťou. Amen.
Použitím myšlienok M. Kriesera:
Martin Šefranko, evanjelický a. v. farár
