Žalm 127, 1 – 2: „Pútnická pieseň. Šalamúnova. Ak Hospodin nestavia dom, márne sa namáhajú stavitelia; ak Hospodin nestráži mesto, márne bdie strážnik. Márne vám zavčasu vstávať a neskoro si sadať, jesť v bolesti vyrobený chlieb; dosť dáva On svojmu milému v spánku.“
Milí bratia a milé sestry!
Téma dnešnej 15. nedele po Svätej Trojici znie: Bremeno ustarostenosti. To neznamená, že máme byť pasívni či leniví. Veď v 2. liste Tesalonickým 3, 10b čítame napomenutie: „Ak niekto nechce pracovať, nech ani neje!“ Slovami 127. žalmu: treba stavať, treba bdieť. Alebo ako píše apoštol Pavel v 1. Korintským 3 (v. 6 – 9): treba sadiť, treba polievať. No predovšetkým prijímať pre mnohých trpkú pravdu, že o výsledku našej námahy napokon nerozhodujeme my. Pán Boh je Ten, kto dáva vzrast (1K 3, 7). Povedané inak: Bez Božieho požehnania, márne naše namáhania.
Žalm 127. vyhlasuje, že naša ľudská aktivita je neporovnateľná s Božou aktivitou. Budúcnosť tvorí Hospodinovo konanie.
127. žalm spomína pätorakú ľudskú aktivitu: stavanie domu, stráženie mesta, vstávanie zavčasu, neskoré si sadanie k odpočinku (jeho odďaľovanie), jedenie v bolesti dorobeného chleba (v pôvodine: chleba trápenia). Táto ľudská aktivita je v 127. žalme tri razy označená ako márna. Nie preto, že by čokoľvek zo spomenutého ľudského úsilia bolo samo o sebe zbytočné. No zbytočným, prázdnym pachtením sa stáva vtedy, ak je toto ľudské úsilie vykonávané bez Hospodina, teda bez dôvery v Božiu starostlivosť.
Je zrejmé, že biblická zvesť nás nevedie k lenivosti, ale k pokore. Nie k nezávislosti na Hospodinovi, ale k dôvere v Jeho pomoc a požehnanie. Ak by tieto chýbali, ak by Hospodin nestaval dom, márne – zbytočne sa namáhajú tí, ktorí ho stavajú.
Biblisti aj rabínski vykladači uvádzajú, že meno kráľa Šalamúna v nadpise žalmu naznačuje, že pri výklade – vysvetľovaní posolstva žalmu treba mať na mysli stavbu jeruzalemského chrámu. Ten dal vybudovať práve kráľ Šalamún.
Keď to dotiahneme do súčasnosti, tak oným domom a mestom mieni žalm nielen svetskú, hospodársku, ale aj cirkevnú oblasť. Staviteľmi a strážcami nie sú iba tí, ktorým bolo zverené spravovanie spomenutých oblastí: svetskej, hospodárskej a cirkevnej. Staviteľmi a strážcami sme my všetci. Božie slovo nás vystíha pred prílišnou až chorobne úzkostlivou ustarostenosťou. Trojnásobným márne odmieta ľudské úsilie, ktoré nepočíta s Bohom.
Naše snahy nielen v spoločnosti, v ekonomike, ale aj v cirkvi sú márne, prázdne, ak Pán Boh nie je prítomný, keď Ho škrtneme z našich plánov. Rodina a spoločnosť bez Boha nikdy nemôže okúsiť, ako Pán Boh zjednocuje ľudí vo vzťahoch. Mesto – spoločnosť bez Boha – podlieha zlu a korupcii.
Príkladom takej nejednoty a prázdneho, márneho počínania je stavba Babylonskej veže (1M 11, 1 – 9). Jej stavitelia si „chceli urobiť meno“, no ich úsilie dopadlo tragicky. Opustiť Boha, či urobiť z Neho vo svojom živote len štatistu, je zásadným omylom. Kto sa tohto omylu dopúšťa, kto v ňom zotrváva, žije márny život.
Môžeme sa nesmierne namáhať, no bez Boha či proti Bohu nedosiahneme nič, čo skutočne pretrvá, nič platného a cenného aj pred Bohom. Pán Ježiš pripomína: „Bezo mňa nič nemôžete činiť“ (J 15, 5c; por. 1K 3, 7). Zmyslom nášho ľudského života nie je byť za každú cenu úspešným a mať nadbytok všetkého. Božie slovo takúto snahu kvalifikuje ako prejav nedôvery v Božiu starostlivosť o nás.
Poctivá práca ctí Boha (Prísl 31, 10 – 29), je bohoslužbou všedného dňa. Ak však pracujeme tak tvrdo, že nám nezostáva čas na Boha, na odpočinok, na rodinu, potom prakticky prejavujeme nedôveru, že Pán Boh sa o nás stará a postará.
127. žalm nám stavia pred oči potrebu vyváženosti: čestnej, poctivej práce – a dôverovaniu Hospodinovi, potrebu odpočinku a aj v ňom dôverovaniu Bohu. Písmo sväté nás neučí záhaľke, nenabáda nás k lenivosti, ale ukazuje, že tým, ktorí milujú Boha, sa potrebné dostáva ako dar. Spomeňme si na zasiate zrno. Rastie, aj keď spíme.
Boží ľud izraelský mal trpkú skúsenosť, že ani čo aká veľká bdelosť strážcov neodvráti nebezpečenstvo. Jeruzalem bol neraz dobytý a viackrát zborený. Naproti tomu svojmu milému Pán Boh milostivo dožičí, čo potrebuje – aj sen, odpočinutie a pokoj – a to práve vtedy, keď sa iní vyčerpávajú, priam umárajú márnym úsilím. Boh svojmu milému dopraje spánok, ktorý posilní. Tí, ktorí sú s Bohom spojení láskou, ani pri najusilovnejšej práci od včasného rána až do neskorého večera nie sú otrokmi nepokoja, ktorý kradne spánok z viečok. Na druhej strane nedôvera, ustarostenosť, strach z budúcnosti a snaha zaistiť seba samého pred ťažkosťami, vedú k úzkosti, ktorá ničí pokojný spánok.
Vykladači Písma pripúšťajú možnosť, že pôvodný hebrejský výraz „šenẚ“ neoznačoval „spánok“, ale sen ako prostriedok, ktorým Boh oznamuje svoju vôľu. Potom by výrok dostal zmysel: Zatiaľ čo iní sa o Boha a o zjavenie Jeho vôle márne namáhajú, s tým, kto Boha miluje, Boh vo sne hovorí a dáva mu pokyny.
Toto spojenie – vzťah s Pánom – pripomína aj apoštol Pavel, keď píše, že naša práca nie je márna, ale len v Pánovi (1K 15, 58; por. Sk 17, 28). Ide o prácu konanú v spoliehaní sa na Pánovu moc a požehnanie. Naša práca má zmysel len ako odozva – dôsledok Pánovho konania, resp. len vtedy, keď ju konáme ako Pánovi spolupracovníci (1K 3, 4 – 9). Pán Boh má záujem na tom, aby sme – ty aj ja – boli Jeho spolupracovníkmi. Boh koná to najdôležitejšie, my len vypomáhame. Na stavbe „domu“ – spoločnosti i cirkvi – sme Boží „handlágeri“ – Boží pomocní robotníci.
Ďakujeme, že smieme mať účasť na Božom diele. Žiaľ, niekedy trvá dlho, kým porozumieme, čo je márne a k čomu sa Pán priznáva. Amen.
S použitím: Luděk Rejchrrt: Radost pro Tvůj den (vyd: NOVÝ ŽIVOT, Praha 1992); Jan Heller, Jan Beneš: Poutní písně (pre Centrum biblických studií vydal Advent-Orion s.r.o, Praha 2001); Kol: autorov: Výklady ke Starému zákonu III. (vyd. KNA, Kostelní Vydří 1998); Kol: autorov: Průvodce životem – Žalmy (vyd. IBS, Praha 2003); Dr. František. M. Dobiáš – výklad /15.5/ in: Na každý den 1960 (vyd. Kalich v ÚCN, Praha 1959):
Martin Šefranko, evanjelický a. v. farár
