Kázeň z evanjelických Služieb Božích v Bratislave (Lamač/NK)
Marek 8, 1 – 9: „1 V tých dňoch, keď sa zase zišiel veľký zástup a nemali čo jesť, privolal si učeníkov a povedal im: 2 Ľúto mi toho zástupu, lebo už tri dni zotrvávajú so mnou a nemajú čo jesť. 3 Ak ich hladných prepustím domov, poomdlievajú po ceste, lebo niektorí z nich sú zďaleka. 4 Odvetili Mu učeníci: Ako a kto ich bude môcť nasýtiť chlebom v tomto pustom kraji? 5 Nato sa ich opýtal: Koľko máte chlebov? Odpovedali: Sedem. 6 Rozkázal teda zástupu posadiť sa na zem. Potom vzal tých sedem chlebov, dobrorečil, lámal a dával učeníkom, aby ich podávali, a oni ich rozdávali ľudu. 7 Mali aj niekoľko rybičiek. Aj tie požehnal a kázal rozdávať. 8 I jedli a nasýtili sa. Ešte aj sedem košov zvyškov nazbierali. 9 Bolo ich asi štyritisíc. Potom ich prepustil.“
Milí bratia a milé sestry!
Biblické posolstvo je vyvážené. Na jednej strane v Písme svätom čítame: „Nie samým chlebom bude človek žiť, ale každým slovom, ktoré vychádza z úst Božích“ (Mt 4, 4). A tiež: „Nebuďte … ustarostení a nehovorte: Čo budeme jesť? alebo: Čo budeme piť? alebo: Čím sa budeme odievať?“ (Mt 6, 31)
Na druhej strane je Pánovi Ježišovi ľúto, že veľký zástup ľudí – Jeho nasledovníkov – nemá čo jesť (Mk 8, 1 – 2). Spasiteľ Ježiš, v ktorom sa Slovo stalo telom, nepodceňuje najzákladnejšie potreby nášho tela. Vie, že potrebujeme evanjelium – chlieb pre srdce a dušu, ale vie, že potrebujeme i každodenný pokrm, aj čosi do žalúdka – výživu na cestu. Pán Ježiš ako prvý citlivo vníma momentálnu núdzu zástupu. O to viac, že ľudia sú s Ježišom už tretí deň a – aj keď si čosi pod zub so sebou priniesli – ich zásoby sa minuli.
So súcitom Pána Ježiša kontrastuje skepsa učeníkov. Pochybujú o Ježišovej moci: „Ako a kto ich (4-tisícový zástup) bude môcť nasýtiť chlebom“ (Mk 8, 4). Zveličujú okolnosti – hľadia len na tisíce hladných ľudí v pustom kraji (v. 4). Vidia iba svoje obmedzené zdroje: sedem chlebov (v. 5) Zabudli, že pred časom už boli v podobnej situácii, keď sa stali svedkami ako Ježiš nasýtil 5000 ľudí (Mk 6,30 – 44), no túto lekciu viery nepochopili (Mk 6, 52).
Dobre to poznáme: pocit, že ako cirkevný zbor či cirkev nemáme iným veľmi čo dať. Ako učeníkov vtedy, i mnohých kresťanov dnes zvierajú pochybnosti a bezradnosť. Vidíme len ťažkosti a naše obmedzené prostriedky. Už omnoho menej Pánovu moc a fakt, že to zásadné, čo potrebujeme, je Ježišovo zľutovanie, to, aby sa On vo svojom milosrdenstve ujal našich skromných prostriedkov.
Príbehy o nasýtení sú v Biblii zaznamenané viac ráz (napr.: 2M 16; 1Kr 17; 1Kr 19, 4 – 8; 2Kr 4, 42 – 44; Mt 14, 13 – 21; L 9, 10 – 17; J 6, 1 – 15; Mt 15, 32 – 39). Zrejme aj preto, aby sme sa si osviežili pamäť a uvedomili si, že to najdôležitejšie, čo máme dať ľuďom, máme so sebou.
Zázrak je v tom, vkladať do Ježišovej ruky s dôverou to málo, čo máme. To je princíp: keď Pánovi dáme naše nepatrné prostriedky, keď budeme stáť o to, aby sa priznal k našej službe, aby sa On vložil do diela, ktoré konáme, bude to stačiť. On so svojím zľutovaním a milosrdenstvom, nám dá vydržať až do konca. Napokon nik neodíde naprázdno, nikto od Ježiša neodíde hladný a bez nádeje. Možno sú to niekedy nervy, no princíp platí: odovzdávajme to, čo máme Pánovi a On bude konať.
„Potom (Ježiš) vzal tých sedem chlebov, dobrorečil, lámal a dával učeníkom, aby ich podávali, a oni ich rozdávali ľudu“ – tu evanjelium mieri k Večeri Pánovej. Pri nej prestierame stôl, prinášame svoje skromné dary a zverujeme ich do Kristových rúk. On spôsobí, že sa stávame hosťami a prijmeme viac požehnania, ako by sme si dokázali predstaviť. Pri stolovaní – nasýtení zástupu v našom príbehu – víno dočasne nahradzujú ryby. Pán „aj tie (rybičky) požehnal a kázal rozdávať. I jedli a nasýtili sa. Ešte aj sedem košov zvyškov nazbierali“ (Mk 8, 7 – 8). Sedem znamená plnosť. Dôležitá je zmienka o porciách nazvyš. Tie znamenajú otvorenosť spoločenstva, aby bolo schopné a ochotné prijímať medzi seba aj ďalších.
Božie požehnanie zachraňuje – to je posolstvo tohto príbehu i téma dnešnej 7. nedele po Sv. Trojici. Pripomína, že napriek mnohým lekciám viery, ktoré už máme za sebou, treba našu vieru, lásku a nádej v Krista nanovo živiť, neustále ich posilňovať. Nik tieto dary nemá uložené v srdci raz navždy bez toho, aby sa o ne nebolo potrebné starať. Kto sa stará predovšetkým, je Ježiš sám. Preto k Nemu prichádzajme čo najčastejšie. V Jeho blízkosti, keď sa Ním necháme sýtiť, je zábrana proti omdletiu na ceste (v. 3), pred stratou dôvery a lásky.
Skôr, ako Pán Ježiš prepustil svojich nasledovníkov, nasýtil ich. Jeho pokrm je potravou na cestu k ľuďom, ktorí zatiaľ stále nevedia, kto je chlieb života (J 6, 35), z Koho zdrojov žijeme. V sile pokrmu, ktorý nám dáva Kristus, máme ísť medzi ľudí s dobrou správou – s evanjeliom. A poznove sa k Pánovi vracať a „natankovať“. Veď Jeho požehnanie zachraňuje – nás a, veríme, ešte aj mnohých ďalších. Amen.
S použitím: František Plecháček, kázeň na Mk 8, 1 – 9 v: Provázky víry (vyd. Kalich, Praha 2015); Jiří Mrázek: Markovo evangelium 1 – 8 (vyd. Jan Keřkovský – Mlýn, Jihlava 2018); Ľudovít Fazekaš: Syn človeka – okienka do tajomstva osoby Ježiša Krista na základe Evanjelia podľa Marka (vyd. Združenie Ježiš pre každého, Levice 1992); Nico ter Linden: Povídá se… podle Marka a podla Matouše (vyd. EMAN, Benešo 2009):
Martin Šefranko, evanjelický a. v. farár