Nebojte sa, veď zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude všetkému ľudu, lebo narodil sa vám dnes v meste Dávidovom Spasiteľ, ktorý je Kristus Pán.

Lukáš 2, 10b.11

Zdieľať

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on whatsapp
WhatsApp
Share on email
Email
Share on print
Vytlačiť

Božie požehnanie zachraňuje

Kázeň z evanjelických Služieb Božích v Bratislave (Lamač/NK)

Marek 8, 1 – 9: 1 V tých dňoch, keď sa zase zišiel veľký zástup a nemali čo jesť, privolal si učeníkov a povedal im: 2 Ľúto mi toho zástupu, lebo už tri dni zotrvávajú so mnou a nemajú čo jesť. 3 Ak ich hladných prepustím domov, poomdlievajú po ceste, lebo niektorí z nich sú zďaleka. 4 Odvetili Mu učeníci: Ako a kto ich bude môcť nasýtiť chlebom v tomto pustom kraji? 5 Nato sa ich opýtal: Koľko máte chlebov? Odpovedali: Sedem. 6 Rozkázal teda zástupu posadiť sa na zem. Potom vzal tých sedem chlebov, dobrorečil, lámal a dával učeníkom, aby ich podávali, a oni ich rozdávali ľudu. 7 Mali aj niekoľko rybičiek. Aj tie požehnal a kázal rozdávať. 8 I jedli a nasýtili sa. Ešte aj sedem košov zvyškov nazbierali. 9 Bolo ich asi štyritisíc. Potom ich prepustil.

Milí bratia a milé sestry!

Biblické posolstvo je vyvážené. Na jednej strane v Písme svätom čítame: Nie samým chlebom bude človek žiť, ale každým slovom, ktoré vychádza z úst Božích“ (Mt 4, 4). A tiež: „Nebuďte … ustarostení a nehovorte: Čo budeme jesť? alebo: Čo budeme piť? alebo: Čím sa budeme odievať?“ (Mt 6, 31)

Na druhej strane je Pánovi Ježišovi ľúto, že veľký zástup ľudí – Jeho nasledovníkov – nemá čo jesť (Mk 8, 1 – 2). Spasiteľ Ježiš, v ktorom sa Slovo stalo telom, nepodceňuje najzákladnejšie potreby nášho tela. Vie, že potrebujeme evanjelium – chlieb pre srdce a dušu, ale vie, že potrebujeme i každodenný pokrm, aj čosi do žalúdka – výživu na cestu. Pán Ježiš ako prvý citlivo vníma momentálnu núdzu zástupu. O to viac, že ľudia sú s Ježišom už tretí deň a – aj keď si čosi pod zub so sebou priniesli – ich zásoby sa minuli.

So súcitom Pána Ježiša kontrastuje skepsa učeníkov. Pochybujú o Ježišovej moci: „Ako a kto ich (4-tisícový zástup) bude môcť nasýtiť chlebom“ (Mk 8, 4). Zveličujú okolnosti – hľadia len na tisíce hladných ľudí v pustom kraji (v. 4). Vidia iba svoje obmedzené zdroje: sedem chlebov (v. 5) Zabudli, že pred časom už boli v podobnej situácii, keď sa stali svedkami ako Ježiš nasýtil 5000 ľudí (Mk 6,30 – 44), no túto lekciu viery nepochopili (Mk 6, 52).

Dobre to poznáme: pocit, že ako cirkevný zbor či cirkev nemáme iným veľmi čo dať. Ako učeníkov vtedy, i mnohých kresťanov dnes zvierajú pochybnosti a bezradnosť. Vidíme len ťažkosti a naše obmedzené prostriedky. Už omnoho menej Pánovu moc a fakt, že to zásadné, čo potrebujeme, je Ježišovo zľutovanie, to, aby sa On vo svojom milosrdenstve ujal našich skromných prostriedkov.

Príbehy o nasýtení sú v Biblii zaznamenané viac ráz (napr.: 2M 16; 1Kr 17; 1Kr 19, 4 – 8; 2Kr 4, 42 – 44; Mt 14, 13 – 21; L 9, 10 – 17; J 6, 1 – 15; Mt 15, 32 – 39). Zrejme aj preto, aby sme sa si osviežili pamäť a uvedomili si, že to najdôležitejšie, čo máme dať ľuďom, máme so sebou.

Zázrak je v tom, vkladať do Ježišovej ruky s dôverou to málo, čo máme. To je princíp: keď Pánovi dáme naše nepatrné prostriedky, keď budeme stáť o to, aby sa priznal k našej službe, aby sa On vložil do diela, ktoré konáme, bude to stačiť. On so svojím zľutovaním a milosrdenstvom, nám dá vydržať až do konca. Napokon nik neodíde naprázdno, nikto od Ježiša neodíde hladný a bez nádeje. Možno sú to niekedy nervy, no princíp platí: odovzdávajme to, čo máme Pánovi a On bude konať.

Potom (Ježiš) vzal tých sedem chlebov, dobrorečil, lámal a dával učeníkom, aby ich podávali, a oni ich rozdávali ľudu“ – tu evanjelium mieri k Večeri Pánovej. Pri nej prestierame stôl, prinášame svoje skromné dary a zverujeme ich do Kristových rúk. On spôsobí, že sa stávame hosťami a prijmeme viac požehnania, ako by sme si dokázali predstaviť. Pri stolovaní – nasýtení zástupu v našom príbehu – víno dočasne nahradzujú ryby. Pán „aj tie (rybičky) požehnal a kázal rozdávať.  I jedli a nasýtili sa. Ešte aj sedem košov zvyškov nazbierali“ (Mk 8, 7 – 8). Sedem znamená plnosť. Dôležitá je zmienka o porciách nazvyš. Tie znamenajú otvorenosť spoločenstva, aby bolo schopné a ochotné prijímať medzi seba aj ďalších.

Božie požehnanie zachraňuje – to je posolstvo tohto príbehu i téma dnešnej 7. nedele po Sv. Trojici. Pripomína, že napriek mnohým lekciám viery, ktoré už máme za sebou, treba našu vieru, lásku a nádej v Krista nanovo živiť, neustále ich posilňovať. Nik tieto dary nemá uložené v srdci raz navždy bez toho, aby sa o ne nebolo potrebné starať. Kto sa stará predovšetkým, je Ježiš sám. Preto k Nemu prichádzajme čo najčastejšie. V Jeho blízkosti, keď sa Ním necháme sýtiť, je zábrana proti omdletiu na ceste (v. 3), pred stratou dôvery a lásky.

Skôr, ako Pán Ježiš prepustil svojich nasledovníkov, nasýtil ich. Jeho pokrm je potravou na cestu k ľuďom, ktorí zatiaľ stále nevedia, kto je chlieb života (J 6, 35), z Koho zdrojov žijeme. V sile pokrmu, ktorý nám dáva Kristus, máme ísť medzi ľudí s dobrou správou – s evanjeliom. A poznove sa k Pánovi vracať a „natankovať“. Veď Jeho požehnanie zachraňuje – nás a, veríme, ešte aj mnohých ďalších. Amen.

S použitím: František Plecháček, kázeň na Mk 8, 1 – 9 v: Provázky víry (vyd. Kalich, Praha 2015); Jiří Mrázek: Markovo evangelium 1 – 8 (vyd. Jan Keřkovský – Mlýn, Jihlava 2018); Ľudovít Fazekaš: Syn človeka – okienka do tajomstva osoby Ježiša Krista na základe Evanjelia podľa Marka (vyd. Združenie Ježiš pre každého, Levice 1992); Nico ter Linden: Povídá se… podle Marka a podla Matouše (vyd. EMAN, Benešo 2009):

Martin Šefranko, evanjelický a. v. farár

Viac na preskúmanie