1. Mojžišova 28, 10 – 22: „10 Jákob odišiel z Beér-Šeby a šiel do Cháránu. 11 Došiel na posvätné miesto a prenocoval tam, lebo slnko už zapadalo. Vzal jeden z kameňov onoho posvätného miesta, položil si ho pod hlavu a ľahol si na tom mieste. 12 Snívalo sa mu, že na zemi stál rebrík, ktorý vrchným koncom siahal po nebo, a Boží anjeli vystupovali a zostupovali po ňom. 13 A hľa, Hospodin stál nad ním a hovoril: Ja som Hospodin Boh tvojho otca Abraháma a Boh Izákov; zem, na ktorej ležíš, dám tebe a tvojim potomkom. 14 Tvojho potomstva bude ako prachu zeme; rozmôžeš sa na západ a na východ, na sever i na juh, a v tebe i v tvojom potomstve budú požehnané všetky čeľade zeme. 15 Ajhľa, ja som s tebou a budem ťa ochraňovať všade, kadiaľ pôjdeš, dovediem ťa späť do tejto krajiny, lebo ja ťa neopustím, kým nesplním, čo som ti zasľúbil. 16 Keď sa Jákob prebudil zo spánku, povedal: Naozaj Hospodin je na tomto mieste, a ja som o tom nevedel. 17 Dostal strach a povedal: Aké hrozné je toto miesto! Nie je tu nič iné ako Boží dom a tu je nebeská brána. 18 Včasráno vzal Jákob kameň, ktorý si položil pod hlavu, vztýčil ho ako posvätný stĺp a zvrchu ho polial olejom. 19 To miesto pomenoval Bételom; predtým meno toho mesta bolo Lúz. 20 Vtedy Jákob urobil takýto sľub: Ak Boh bude so mnou a bude ma chrániť na ceste, ktorú práve konám, ak mi dá chleba na jedenie a šaty na oblečenie, 21 a ak sa šťastne vrátim do svojho otcovského domu, tak Hospodin bude mojím Bohom. 22 Tento kameň, čo som postavil ako posvätný stĺp, bude Božím domom, a zo všetkého, čo mi dáš, budem ti presne odvádzať desiatky.“
Príbehy patriarchov si je dobré čítať a nad nim i premýšľať aj preto, lebo obsahujú platné Božie zasľúbenia. „Ja ťa neopustím“ je Božie zasľúbenie Jákobovi a platí aj pre nám.
Nedlho po tom, ako Izák požehnal Jákoba, tento uteká k Lábanovi, bratovi svojej mamy Rebeky. O útekoch čítame v Biblii často. Mojžiš utiekol z Egypta a 40 rokov býval v pustej krajine. Eliáš utiekol pred zlobou bezbožnej kráľovnej Ízebel. Dávid utiekol pre úkladmi Saula. Keď v Gate Dávida chytili Filištínci, ako utečenec sa modlil: „Ty si spočítal moju biedu. Vlož moje slzy do svojej nádoby; či záznamu v Tvojej knihe o nich niet?“ (Žalm 56, 9) Utekal aj Pavel, keď mu po obrátení sa ku Kristovi siahali v Damsku na život a zachránili ho spustením v koši z mestských hradieb. Pavel utekal aj z Ikonie a Tesaloník. Pán Ježiš – už ako dieťa – bol utečencom, pred Herodesom unikol do Egypta. Menovaní spravidla utekali pred nepriateľmi, no Jákob uteká pred vlastným bratom. Uteká, lebo sa voči Ézavovi previnil. Oklamal ho, podrazil. Uteká zo zasľúbenej krajiny, ktorú Hospodin prisľúbil Jákobovmu starému otcovi Abrahámovi, Jákobovmu otcovi Izákovi a aj Jákobovi.
Jákob vo svojom počínaní k bratovi Ézavovi a otcovi Izákovi prekročil hranice, ktoré prekročiť nesmel, teraz, na úteku sa ocitá pred hranicou, ktorú prekročiť musí. Uteká v noci ako zlodej, netuší, či ešte niekedy uvidí otca a matku. Má strach. Oprávnene. Pred ním sa tiahnu kilometre samoty, cesta späť je pre neho uzavretá. Zdá sa, že si nielen rozhádzal vzťah s bratom, ale že pre neho niet miesta ani pred Božou tvárou. Ide vlastne rovnakou cestou ako Abrahám, ale opačným smerom… Ľahol si, namiesto podušky mal kameň (por. ES 519, 2. verš). Zajtra bude v cudzine celkom úplne sám. Naozaj celkom sám?
„12 Snívalo sa mu, že na zemi stál rebrík, ktorý vrchným koncom siahal po nebo.“ To je prekvapenie! V Jákobovom príbehu sme počuli už o všeličom, o Jákobovom podvode v maminej réžii, o otcovom rozhorčení, o hneve brata Ézava, ale o nebi? Rebrík postavený z neba na zem. Opačne to nejde. Rebrík sa nedá oprieť do vzduchu. V Bábeli síce skúšali postaviť vežu – obrovské schody do neba – spupnú prestížnu stavbu. Budovali ju ľudia, ktorí chceli byť ako Boh. Vieme, ako neslávne táto skamenená pýcha dopadla (1M 9, 11). Človek nemôže postaviť rebrík do neba! Nebo (Boh) však môže postaviť rebrík na zem! „Boží anjeli vystupovali a zostupovali po ňom.“
Vystupujúc nahor nesú so sebou Jákobovu biedu, hanbu a vinu. Jeho smútok z toho, čo je za ním a strach z toho, čo ho čaká. Keď anjeli zostupujú, nesú so sebou Božiu útechu.
Pán Boh sa Jákoba nezriekol. Navzdory tomu, že podrazil brata a oklamal nevidomého otca. „13 A hľa, Hospodin stál nad ním a hovoril: Ja som Hospodin Boh tvojho otca Abraháma a Boh Izákov; zem, na ktorej ležíš, dám tebe a tvojim potomkom. 14 Tvojho potomstva bude ako prachu zeme; … a v tebe i v tvojom potomstve budú požehnané všetky čeľade zeme. 15 Ajhľa, ja som s tebou a budem ťa ochraňovať všade, kadiaľ pôjdeš, dovediem ťa späť do tejto krajiny.“
Božie slovo dáva Jákobovej ceste, jeho úteku, inú perspektívu: výhľad na návrat. Budúcnosť, ktorú Boh začal s Abrahámom, pôjde s Jákobom ďalej. Neskôr sa v Biblii dočítame, že Boží ľud sa raz vráti z Babylonského vyhnanstva. Aj nad Jákobom znovu vyjde slnko Božej milosti. Na mieste, kde sa Jákobovi sníval sen, je Jákob uistený, že môže očakávať spásu – záchranu. Toto miesto zastupuje krajinu Izraela. A izraelská krajina zastupuje celý svet. Nech celý svet vie, že všetky končiny môžu očakávať spásu. – Všetci, ktorí vzídu z Jákoba.
„16 Keď sa Jákob prebudil zo spánku, povedal: Naozaj Hospodin je na tomto mieste, a ja som o tom nevedel. 17 Dostal strach a povedal: Aké hrozné je toto miesto! Nie je tu nič iné ako Boží dom a tu je nebeská brána.“ Výraz „nebeská brána“ sa ozýva v príbehu o stavbe veže v Bábeli (1M 9, 4). Kto hľadá miesto, kde sa stretávajú nebo a zem, nesmie hľadať v pyšnom Bábeli, ale na mieste, kde sa mu Pán Boh prihovára (podobne ako sa vo sne prihovoril Jákobovi).
Kameň, ktorý Jákobovi slúžil ako vankúš, Jákob vztýčil ako „posvätný stĺp a zvrchu ho polial olejom. 19 To miesto pomenoval Bételom.“ – Božím domom. „20 Vtedy Jákob urobil takýto sľub: Ak Boh bude so mnou a bude ma chrániť na ceste, ktorú práve konám, ak mi dá chleba na jedenie a šaty na oblečenie, 21 a ak sa šťastne vrátim do svojho otcovského domu, tak Hospodin bude mojím Bohom. 22 Tento kameň, čo som postavil ako posvätný stĺp, bude Božím domom, a zo všetkého, čo mi dáš, budem ti presne odvádzať desiatky.“ – Radostne sa podelím o to, čím ma Pán Boh obdaroval.
Jákob je na úteku. No môže vykročiť ľahkým krokom. Je utečencom, vyhnancom, ale nie bez nádeje. Je na ceste, na ktorej bude často sám, a predsa nie je sám. Aj ďaleko od domova bude žiť zo sna, ktorý mu dal Boh. A raz sa vráti domov. To príbeh prepája so súčasnosťou. V dnešnom svete, kde neraz stojí brat proti bratovi, kde klamstvo a podrazy nie sú čímsi nezvyčajným, aj my žijeme „zo sna“ – z toho, že sa nás hriešnych Pán Boh nezrieka, prihovára sa nám a raz nás dovedie domov. Amen.
Použitím: Walter Lüthi: Jákob (vyd. Blahoslav v Ev. nakladatelství), Praha 1992; Nico ter Linden: Povídá se… podla Tóry (vyd. EMAN. Benešov 2015):
Martin Šefranko, evanjelický a. v. farár
