„Žite ako deti svetla. Veď ovocie svetla je vo všetkej dobrote, spravodlivosti a pravde.
Efezským 5, 8 – 9

Zdieľať

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on whatsapp
WhatsApp
Share on email
Email
Share on print
Vytlačiť

Muži, ktorí priniesli ochrnutého

Výklad z biblickej hodiny pre dospelých, Bratislava, Legionárska 6

Biblická hodina pre dospelých, Bratislava, Legionárska 6, štvrtok: 2. 5. 2024, 18.00 cyklus: Postavy Novej zmluvy téma: Muži, ktorí priniesli ochrnutého

Marek 2, 1 – 12: 1 Keď po niekoľkých dňoch znova prišiel do Kafarnaumu a rozchýrilo sa, že je doma, 2 zhromaždilo sa toľko ľudí, že už ani predo dvermi nebolo miesta. A On zvestoval im slovo. 3 Vtedy prišli k Nemu s ochrnutým, ktorého niesli štyria. 4 A keď ho pre zástup nemohli priniesť až k Nemu, preborili strechu (domu), v ktorom bol, a otvorom spustili lôžko, na ktorom ochrnutý ležal. 5 Keď Ježiš videl ich vieru, povedal ochrnutému: Synu, odpúšťajú sa ti hriechy! 6 Sedeli tam aj niektorí zákonníci a premýšľali v srdciach: 7 Čo tento hovorí? Rúha sa! Ktože môže odpúšťať hriechy, ak len nie Jeden, Boh? 8 Ježiš hneď zbadal v duchu, že takto premýšľajú, a povedal im: Prečo tak zmýšľate v srdciach? 9 Čo je ľahšie, povedať ochrnutému: Odpúšťajú sa ti hriechy – a či povedať: Vstaň, vezmi si lôžko a choď? 10 Ale aby ste vedeli, že Syn človeka má moc odpúšťať hriechy na zemi – hovorí ochrnutému: – 11 Vravím ti, vstaň; vezmi si lôžko a choď domov! 12 A on vstal, hneď si vzal lôžko a vyšiel pred všetkými, takže všetci zostali ako bez seba a zvelebovali Boha hovoriac: Nikdy sme nevideli nič podobné!“

Milí bratia a milé sestry!

Okolo Ježiša sa zhromaždilo toľko ľudí, že sa nepomestili do domu, v ktorom Ježiš zvestoval Božie slovo. Dostať sa k Ježišovi, to bola vtedy vec! Aby nevznikali podobné situácie, aby nám nebolo okolo Ježiša tesno, postavili sme si kostoly. No často je v nich toľko voľného miesta, že nás to až zahanbuje. Áno, v mnohom zahanbujúci je pre nás tento text, ktorý začína správou, že dostať sa k Ježišovi bol vtedy problém.

Zároveň je to však text veľmi povzbudzujúci. Veď z neho počujeme, že ľudia, napriek tomu, že stretnúť sa s Ježišom bolo vtedy problémom, mali snahu dostať k Ježišovi seba i tých, ktorí nie sú schopní prísť k Nemu na vlastných nohách. Toto potrebujeme aj my, v dnešnej dobe. Pre túto úlohu sme tu, ako Pánova cirkev: aby sme dostali k Ježišovi seba, aj tých, ktorí sami prísť nevládzu. Máme ich okolo seba dosť, možno i v našej vlastnej rodine – a to nielen ľudí telesne nehybných, ale azda ešte častejšie duchovne nehybných, ktorých treba prinášať k Pánovi vo vytrvalých a vrúcnych modlitbách. Prosme za ľudí sužovaných chorobami, ale za aj ľudí, ktorí sú voči Pánu Bohu ľahostajní. Prinášajme ich v modlitbách k Pánovi. Pre Ježiša nijaký stav človeka nie je nevyriešiteľným problémom. Prosme za tých, ktorí sú od Neho ďaleko. Nad nikým nemávnime rukou.

Ani muži z evanjeliového príbehu nemávli rukou nad zložitou situáciou ich ochrnutého priateľa. Učia nás, čo charakterizuje vieru v Pána Ježiša Krista:

Vieru v Krista charakterizuje v prvom rade dôvera v Pána Ježiša, ktorá sa nedá odradiť prekážkami.

K viere v Krista patrí aj vynaliezavosť, fantázia lásky. Všimnime si, ako to robili títo muži: ak nezaberie jedno, trpezlivo skúšajú druhé, ak nejde dostať ochrnutého i seba k Pánovi dverami, skúšajú to cez strechu.

K pravej viere patrí i to, že sa nebojí námahy. Niesť postihnutého na nosidlách, možno dlhší kus cesty – to chcelo námahu. Rovnako vyniesť ho po schodoch na vonkajšej strane domu na plochú strechu, tiež vyžadovalo námahu. Strechy vtedajších domov boli ploché, zhotovené z priečnych trámov, ktoré boli pokryté vetvami, rákosím a na vrchu nepriepustnou vrstvou ílu.

K viere patrí aj zdravé riziko. Priatelia ochrnutého muža ho podstúpili, keď neváhali poškodiť cudzí majetok – preboriť strechu (domu), v ktorom Ježiš zvestoval slovo a otvorom spustiť ležadlo s ochrnutým. Išlo o narušenie „biblickej hodiny“. Nechcime si ani predstavovať, ako sa na zhromaždených v dome sypal zatvrdnutý íl a možno aj kúsky dreva – teda materiál, z ktorého boli zhotovované strechy domov v oných končinách v tých časoch… To, že ľuďom nie je žiadna námahu priveľká, žiadne komplikácie priťažké a idú k Ježišovi s dôverou: Ty nám pomôžeš, Ty zachrániš – to je viera. Viera neznamená iba sa nazdávať, že niečo nad nami je. Veriť značí prísť k Ježišovi a od Neho očakávať pomoc. Veriť znamená priznať: Pane naše sily nestačia, my sami nič nezmôžeme, no Ty, Ježiši, nám môžeš pomôcť.

Na otázku: Kto prinesie ľudí k Ježišovi? – Biblia naznačuje odpoveď:

  • tí, ktorí dôverujú Ježišovi a nenechajú sa odradiť prekážkami;

  • tí, ktorí majú vynaliezavosť – fantáziu lásky;

  • tí, ktorí sa neboja námahy;

  • tí, ktorí sú ochotní podstúpiť aj riziko.

Premýšľajme: Ako je to s našou vierou? Máme vieru, ktorá sa nenechá odradiť prekážkami, ktorej nechýba fantázia lásky, ktorá je ochotná podstúpiť námahu a riziko? Je o čom premýšľať, lebo okolo Ježiša boli a sú rozliční ľudia.

Text z Ev. Marka 2, 1 – 12 spomína 3 typy ľudí:

  1. tých, ktorí Ježiša počúvali. Čítame o nich len toľko, že ich bolo veľa.

  2. Ďalej sú uvedení veriaci, ku ktorým patrili priatelia porazeného muža.

  3. A potom tí, ktorí sa protivili a obvinili Ježiša z rúhania sa.

My sme pozvaní zaradiť sa medzi veriacich. Všimnime si ich preto ešte trochu bližšie.

Sú ochotní a pripravení pomôcť. No aby tak mohli urobiť, aby ich pomoc bola účinná, je nevyhnutné spolupracovať. Biblia na viacerých miestach opakovane pripomína význam spolupráce. Spolupracovali Mojžiš a Áron keď mali vyviesť Izraelcov z Egypta. Mojžiš nebol výrečný, mal ťažkopádny jazyk. V spolupráci s Áronom splnili svoje poslanie, zvládli zverenú úlohu (2M 4,10 – 16). Spolupracovali aj Józua a Káleb, keď povzbudzovali izraelský ľud, obávajúci sa, že nebude môcť zaujať zasľúbenú krajinu, s opevnenými mestami, obývanú silnými ľuďmi (4M 13; 14, 1 – 9). V misijnej práci na počiatku dejín cirkvi spolupracovali i Pavel a Barnabáš (Sk 13,2.4) a Pavel a Sílas (Sk 15, 40). Písmo spomína ešte veľa iných prípadov spolupráce.

Ak máme byť ako cirkev schopní plniť svoju úlohu: seba aj iných prinášať k Ježišovi, nevyhnutne potrebujeme spolupracovať.

Jeden človek, zrejme ani dvaja, by ochrnutého k Ježišovi nedokázali priniesť. I dnes, keď je niekto v domácnosti chorý a potrebuje dlhodobú opateru, najideálnejšie je, keď sa pri ňom v tejto službe striedajú viacerí. Jeden sa príliš skoro vyčerpá. Nenechajme starostlivosť o ťažko a dlhodobo chorého na jedného človeka. Hľadajme spolupracovníkov aj v inej službe pre Božie kráľovstvo – v službe prinášania ľudí k Ježišovi. Ak sme do nej pozvaní, dajme sa osloviť, nehľadajme výhovorky, urobme, čo je v našich možnostiach! Nebuďme individualistami, učme sa spolupráci ako tímoví hráči, ktorí vedia: Nie nám, ó Hospodine, nie nám“, ale menu Tvojmu patrí česť por. Žalm 115, 1).

Dôvera, ktorá sa nedá odradiť prekážkami, vynaliezavosť – fantázia lásky, ochota podstúpiť námahu a riziko, nech patria aj k našej viere. Veď ako cirkev sme tu preto, aby sme seba i druhých dostali k Ježišovi. Možno tak, že chorému či starému človeku donesieme zborový časopis či nedeľný bulletin; možno ho dostaneme k Ježišovi tak, že ho budeme pravidelne navštevovať, prejavíme nefalšovaný záujem, obetujeme čas, aby sme ho vypočuli; možno iných prinesieme k Ježišovi tak, že sa budeme vytrvalo a vrúcne v modlitbách prihovárať za ľudí, ktorí sú ľahostajní k Pánu Bohu.

Potrebujeme sa dostať k Pánovi Ježišovi. On totiž určuje správnu diagnózu – určí našu prvoradú potrebu.

Vo v. 5 počujeme: „Keď Ježiš videl ich vieru“. Prijal výzvu 4 priateľov, ale odpovedá na ňu po svojom. Tí muži sťa by sa pýtali: Ježiš, prečo namiesto rečí neuzdravíš nášho kamaráta, ktorý sa trápi. Čo môžu slová o Božom kráľovstve dať trpiacemu v jeho situácii? Pán Ježiš na túto výzvu odpovedá po svojom. Vraví ochrnutému: „Synu, odpúšťajú sa ti hriechy!“ (Mk 2, 5b) 

Ježiš zaobchádza s chorým ako s človekom. Neredukuje ho na jeho chorobu, neredukuje jeho vnútorný svet na to, že potrebuje uzdravenie. Hoci zdravie je nesmierne vzácny dar, Ježiš sa sústreďuje ešte na páčivejší problém, ako choroba ochrnutého: na Božie odpustenie, ktoré ochrnutému zvestuje. A o tejto zásadnej záležitosti Ježiš s porazeným hovorí. Vracia mu ľudskú dôstojnosť.

Viera 4 priateľov sa prejavila nie slovami – v príbehu nevydajú ani hlásku ale tým, čo urobili. Ježiš si prekvapivo dovolí spraviť čosi iného, ako títo 4 muži očakávali. Sila ich viery nebola v tom, že ako buldozér išli za cieľom pomôcť svojmu kamarátovi. Sila ich viery bola v tom, že uniesli to, že Ježiš urobil niečo inšie, než od Neho očakávali.

Sila viery priateľov chorého nebola iba v tom, že sa nenechali odradiť prekážkami, že mali vynaliezavosť a fantáziu lásky, že sa nebáli námahy a boli ochotní podstúpiť riziko (hoci nič z toho neprepočujme). Sila ich viery bola v tom, že sa vyrovnali s tým, že Ježiš konal ináč, ako očakávali. Viera dokáže prijať, že Pán koná inak, ako by som chcel a čakal; že urobí čosi iné ako to, kvôli čomu som sa namáhal. Biblicky veriaci človek verí, že Ježiš vždy chce naše dobro, koná správne má nás rád. Viera je sila, ktorá síce vždy nemení vždy okolnosti, ale vždy mení (transformuje) nás.

Viera je silná, keď vie prijať, že Božia vôľa s nami je dobrá. Prijať to možno nie ľahko, ale po zápasoch; predsa však dospieť k istote, že Pán je Ten, kto drží a nesie môj život, nemusím si zúfať, keď prídu ťažké chvíle. A keď prídu radostné dni a úspechy, oslavujem nie seba, ale ďakujem za ne Bohu. On ma má rád a veľmi Mu na mne záleží. Radujme sa, že z Božej lásky a dobroty dnes nie je problém dostať sa k Ježišovi. Pán nás pozýva k sebe, aby nás nanovo uistil o svojom odpustení a posilnil v Ním nám zverenom poslaní: privádzať (prinášať) druhých k Nemu. Nezabudnime, že aby sme toto poslanie naplnili, potrebujeme spolupracovať. Keď v zverenom poslaní zostaneme verní, potom ani telesná smrť nebude definitívou, ale bude znamenať to, čo nám pripomína Písmo sv.: „Dosť máš na mojej milosti“ (2K 12, 9a), „vojdi v radosť svojho Pána!“ (Mt 25, 21b). Amen.

S použitím:
Kolektív autorov: Cesta Božího lidu – Nový zákon (vyd. Kalich. Praha 1993);
A. Faudenom: Počuli sme slovo Pánovo (Slov. ústav sv. Cyrila a Metoda, Rím 1979)
a myšlienok autorov: J. Bauer, M. Krieser, A. Kischkel, J. Mrázek:

Martin Šefranko, evanjelický a. v. farár

Viac na preskúmanie