Výklad z biblickej hodiny pre dospelých, Bratislava, Legionárska 6
1. Petra 5, 1 – 7: „1 Starších medzi vami napomínam ako spolustarší a svedok Kristových utrpení i účastník slávy, ktorá sa má zjaviť: 2 Paste Božie stádo, ktoré je u vás, nie s nevôľou, ale dobrovoľne, ako Boh chce; nie pre nečistý zisk, ale ochotne. 3 Ani nie, ako by ste panovali nad dedičstvom, ale buďte vzorom stádu, 4 a keď sa zjaví Arcipastier, dostanete nevädnúci veniec slávy. 5 Podobne mladší, poddaní buďte starším. A všetci spoločne opášte sa pokorou, lebo Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva milosť. 6 Pokorte sa teda pod mocnú Božiu ruku, aby vás časom povýšil. 7 Na Neho uvaľte všetky svoje starosti, lebo On sa o vás stará.“
1. O čo (v texte) ide a o čo nie?
Na prvé počutie sa zdá, že text je o medzigeneračných vzťahoch či rieši spory, konflikty medzi generáciami. Prenesené do dnešnej doby, niečo v zmysle: Vy mladší, uvoľnite starším miesto v MHD. Buďte k sebe navzájom dobrí. O tomto však 1Pt nepíše. Problém totiž nebol vo vzťahu mladších k vekom starším, či naopak.
1Pt bol napísaný do obdobia prenasledovania, neistoty. „Starší“ tu neznamená pokročilejší vekom, ale (ako to vyplýva z 2. verša): cirkevní predstavení. Keď tu Peter píše o starších, mieni vedenie zboru – cirkvi.
2. Ako si má vedenie počínať?
Aj v cirkvi platí, že kto je vo vyššej funkcii (t. j. zodpovednosti), býva viac „na rane – ľahšie sa do neho „strieľa“. Je teda pod väčším tlakom. V situáciách, keď sa život (prinajmenšom po vonkajšej stránke) všelijako komplikuje, sa často zmenší počet tých, ktorí sú ochotní prijať väčšiu zodpovednosť za zbor. Cirkevné vedenie máva aj sebazáchovné myšlienky, čo sa zachovania cirkvi týka, kým tí, ktorí nemajú takú mieru zodpovednosti, bývajú radikálnejší.
Ťažkosti nastávajú, keď starší (vedenie zboru) konajú svoju úlohu zo zotrvačnosti, alebo boli do funkcie dotlačení s tým, že „niekto to predsa musí robiť“. Preto Peter vo v. 2 používa viacero výrazov, ktorými naznačuje, ako si majú predstavení cirkvi počínať. Nie s nevôľou – ako by služba bola zlým osudom, akoby starší (t. j. presbyteri) k nej boli donútení, ale dobrovoľne. To značí vedome – v zmysle: viem, o čo ide a prečo to robím. Vedenie zboru/cirkvi (pastieri) nemajú vzdychať nad ťažkými časmi a ťaživou zodpovednosťou za budúcnosť cirkvi. Nemajú sa tváriť, že je to rana osudu, že sa nechali prehovoriť a musia slúžiť. (Poznámka istého farára k stále sa umenšujúcemu počtu členov cirkvi: „Když už tu církev pohřbíváme, dělejme to zvesela.)
Peter zdôrazňuje, že cirkev práve v kritickej situácii potrebuje niekoho, kto službu koná dobrovoľne a rád – ako chce Boh – nie preto, že sa mu páči pripadať si dôležitým. Od toho je už len kúsok k podľahnutiu pokušeniu panovať, hrať sa na pánov či aspoň na nenahraditeľných (v. 3).
3. Zisk v kontraste s ochotou
To ďalšie, čo 1Pt dáva do kontrastu, je myšlienka na zisk a dobrovoľnosť, ochota. Nie je zrejmé, či v ranej cirkvi boli cirkevní funkcionári platení, resp. v prípade potreby aspoň podporovaní. Jestvovali však rôzne fondy solidarity, Kontrolu nad nimi mali práve tí, ktorých 1Pt označuje ako pastierov. V situácii prenasledovania sa mohlo stať, že ich mali pod kontrolou iba oni. V texte spomínaný nečistý zisk znamená, že cirkevní predstavení nemajú myslieť na okamžitý prospech pre cirkev, len na to, čo to vynesie. Ani ich vlastný zisk nemá byť prioritný.
4. Máme spoločného Pána; aj predstavení sú „ovce v Božom stádočku“
Keď čítame v. 3: „Ani nie, ako by ste panovali nad dedičstvom, ale buďte vzorom stádu“, ťažko sa brániť predstave hierarchie v cirkvi: na jednej strane cirkevní predáci, na druhej „obyčajní“ veriaci. Nuž, nadarmo o „(ne)panovaní“ 1Pt zrejme nepíše. Predstaveným však prízvukuje: Nehrajte sa na pánov – Pána máme predsa všetci spoločného. Nech už má človek v cirkvi akýkoľvek post, stále zostáva ovečkou v Božom stádočku – rovnako ako všetci ostatní.
5. Najvyššou šaržou je Kristus
V. 4: „A keď sa zjaví Arcipastier, dostanete nevädnúci veniec slávy.“ Je tu reč o určitej odmene. Zároveň 1Pt zdôrazňuje, že je tu vrchný pastier (Arcipastier) – On je najvyššou šaržou, nie predstavení zboru. Z Jeho ruky prijmeme odmenu – večnú slávu.
6. Olej značky pokora
V. 5: „Mladší“ tu neznamená nízkeho veku, ale tí, ktorí nie sú vo vedení zboru/cirkvi. Im apoštol píše, aby boli poddaní starším – podriadili sa im. No hneď nato Peter píše všetkým. Vie, že aby sa nezadrhávalo súkolie medzi vedúcimi cirkvi a jej „radovými“ členmi, je potrebné do vzťahov v cirkvi, vliať „olej“ značky POKORA. Pokora značí nemyslieť si o sebe priveľa. Nebrať sa prehnane vážne. V tom neraz býva základ komunikačných problémov v cirkvi. (Príklad: cirkevný predstaviteľ sa rozčúlil, keď mu mladí poslali pozvánku na stretnutie napísanú na červenom papieri).
1Pt prirovnáva pokoru k tej súčasti odevu, ktorou je opasok. Ním si ľudia v biblických dobách upevňovali podkasaný dlhý odev, aby sa lepšie pohybovali pri práci, účinnejšie ju vykonávali. Ak to v cirkvi nemá škrípať medzi vedúcimi a jej radovými členmi, treba sa držať užitočnej rady: „Všetci spoločne opášte sa pokorou.“ Peter cituje Príslovia 3, 34: (Hospodin) „posmievačom sa vysmieva, ale pokorným dáva milosť.“
7. Pokora zbavuje nadradenosti aj zakomplexovanosti
Bez pokory nie v cirkvi možné účinne pracovať, nejestvuje duchovne zdravý život cirkevného zboru. Hoci to tak v praxi nezriedka nevyzerá, cirkevný zbor netvorí len niekoľko aktívnych jednotlivcov a pasívny zvyšok. Predstavení (starší zboru), aj tí, ktorí sa nimi nechajú viesť, sú povolaní slúžiť. Keď chodíme s otvorenými očami, iste nájdeme v spoločenstve zboru priestor, kde môžeme slúžiť. Aby v zbore zbytočne nedochádzalo k rozdeleniu na tých „hore“ a tých „dolu“, nabáda apoštol k pokore. Ona je postojom viery, ktorý zbavuje človeka pocitu nadradenosti, ale aj komplexu z toho, že jeho úsilie nie je náležite oceňované.
8. Pokora učí správne vidieť naše miesto pred Bohom
Pokora tu však znamená nielen uznanie, že všetci – naprieč generáciami a postaveniu sa navzájom potrebujeme. Ide aj, či najmä o to, že všetci spoločne (zbor) máme byť pokorní pre Bohom. V. 6: „Pokorte sa teda pod mocnú Božiu ruku, aby vás časom povýšil.“
Pokora nás učí správne vidieť naše miesto pred Bohom. Oslobodzuje nás od samospravodlivosti a pýchy. Obracia náš pohľad do toho, čo sme dokázali, k tomu, čím nás obdarováva Boh. – A to je neskonale viac.
9. Bohu na nás záleží
V. 7: Pán Ježiš v Kázni na vrchu varuje pred ustarostenosťou. Mt 6, 25n: „Nebuďte ustarostení o svoj život, čo budete jesť alebo piť, ani o telo, čím sa budete odievať. Či život nie je viac ako pokrm a telo viac než odev? Pozrite vtákov nebeských: ani nesejú, ani nežnú, ani nezhromažďujú do stodôl, a váš Otec nebeský ich živí. Či vy nie ste omnoho viac ako oni?“ V 1Pt – v období prenasledovania – začína ísť nie o hmotné zabezpečenie, ale o holý život. Boku na nás záleží. Nielenže vie, čo potrebujeme (Mt 6, 32), ale sa o nás aj postará. Všetky svoje starosti môžeme uvaliť (J. Grešo: prekotúľať) na Neho. Nie na vedenie zboru/cirkvi. Budúcnosť cirkvi je na Ňom. Nielen tej prenasledovanej, ale aj tej, ktorá sa trápi, či finančne prežije. Príliš sa staráme ako, a zabúdame, na to komu na nás záleží. S kým smieme a máme počítať. Hoci máme starosti, nemusíme zostať ustarostenými. – Lebo Boh nám ich pomáha uniesť. Výstižne o tom vraví nasledovný príbeh:
Raz sa mi prisnil sen. Šiel som Bohom po brehu mora. Pred očami sa mi premietali obrazy z môjho života. Film sprevádzali šľapaje. Niekde bolo vidieť dva páry stôp, inde len jeden. V najťažších a najsmutnejších obdobiach môjho života sa v piesku črtali len jedny stupaje. Znepokojovalo ma to, až som sa opýtal Boha: „Sľúbil si, že vždy budeš so mnou a ja Ti mám dôverovať. No vidím, že v najbolestnejších chvíľach môjho života som šiel sám. Ako si ma mohol nechať samého, keď som Ťa najviac potreboval?“ Na to mi Boh odvetil: „Práve tam, kde vidíš v piesku len jedny stopy, tam – v týchto chvíľach som ťa niesol na svojich pleciach.“
Pán Boh nás – jednotlivo i svoju cirkev nesie v najťažších obdobiach nášho žitia. Ako veriaci sme postavení, pred mnohé problémy, ale vďaka tomu, že nás nesie Boh, nie sme v koncoch. Amen.
S použitím: Jiří Mrázek: Když obchází lev řvoucí (vyd. Mlýn, Jihlava 2022); Tomáš Trusina: Výklady 28. – 29. 3. in: Na každý den 1992 (vyd. Kalich, Praha 1991):
Martin Šefranko, evanjelický a. v. farár
