Kázeň z evanjelických večerných Služieb Božích v Bratislave (NK)
Žalm 71, 1 – 3: „1K Tebe sa utiekam, Hospodine; nech nikdy nie som zahanbený! 2Svojou spravodlivosťou vytrhni a vysloboď ma, nakloň ku mne svoje ucho a zachráň ma! 3Buď mi skalným útočiskom a ohradeným domom, aby si ma zachránil, lebo Ty si mojou skalou a mojím hradom.“
Milí bratia a milé sestry!
Ak nám ľuďom skutočne niečo ide, tak sú to najrôznejšie druhy úteku. Naše úteky majú rozličné podoby a rozmanité príčiny. Môže to byť napríklad snaha zbaviť sa zodpovednosti alebo strach, že to či ono nezvládnem. Útekom je aj prokrastinácia – odkladanie úloh a povinností na neskôr. Jestvuje útek pred nedoriešenými záležitosťami, pred výčitkami svedomia, aj pred sebou samým. Utekáme pred ľuďmi, ktorých sme sklamali. Jestvuje aj útek pred kýmsi silnejším.
Biblia obsahuje celý rad príbehov o ľuďoch na úteku. Azda najznámejším je útek Jonáša. Božieho proroka, ktorý zaplatí nemalú sumu peňazí za to, aby sa loďou doplavil do Taršíša – teda na celkom opačnú stranu, než do mesta Ninive, do ktorého ho Pán Boh poslal. Nechcel prijať Božiu vôľu, až musel spoznať, že útek pred Bohom sa nepodarí. Boh dal Jonášovi znamenie, že aj v najhlbších hĺbkach, i na dne, aj v každej chvíli života, zostáva Hospodin jediným zvrchovaným Pánom nad všetkým. Útek pred Bohom sa nepodarí.
K zisteniu, že pred Bohom nemožno ujsť, dospel aj autor 139. žalmu: „7Kam by som mohol zájsť od Tvojho Ducha? Pred Tvojou tvárou kam utečiem? 8Keby som vstúpil na nebesá, tam si Ty; a keby som si ustlal v záhrobí, aj tam si Ty. 9Keby som si vzal krídla rannej zory a býval pri najvzdialenejšom mori, 10aj tam by ma odprevadila Tvoja ruka a Tvoja pravica by ma uchopila. 11Keby som povedal: Nech ma aspoň tma pritlačí a nech je noc svetlom vôkol mňa, 12ani tma nie je dosť tmavá pred Tebou, noc svieti ako deň, tma je ako svetlo.“
Posolstvo, že Boh je všadeprítomný, že pred Ním niet úniku, sa môže niekomu stať desivou nočnou morou. Žalm 139. nás však nechce vydesiť. Jeho zvesťou nie je, že Boh nám nikde nedá pokoj. Práve naopak. 139. žalm hovorí, že z Božej blízkosti nemožno vypadnúť. Tento žalm je vyjadrením najhlbšieho bezpečia, ktoré máme v Bohu. Aj naše úteky od Boha napokon povedú k Nemu. Možno nie hneď. Faktom je, že ani v najvzdialenejších kútoch nášho žitia, ani v našich najtemnejších momentoch a rozhodnutiach, nie sme Bohu ďalekí. Nemožno si predstaviť, že by svet mohol existovať mimo Neho. 139. žalm nie je o tom, že Boh prenasleduje nás hriešnych, ale prináša dobrú správu, že Pán Boh neopustil svoje deti. Práve v tom, že nie je kam utiecť, je naša najväčšia istota a nádej. Aj v hlbinách zúfalstva či osamelosti je Pán Boh s nami, pripravený viesť nás späť k sebe.
To zažil aj starozmluvný Jákob. Získal to, po čom túžil. Požehnanie pre prvorodeného, ktoré podvodom ukoristil svojmu bratovi. No netešil sa z neho. Cena, ktorú zaň musel platiť, je vysoká. Väčšia, ako si dokázal predstaviť, keď sa púšťal do riskantného podniku oklamať nevidomého otca Izáka. Musel utekať – najprv pred bratom Ézavom, potom pred svokrom Lábánom a nakoniec sa prebrodil cez potok Jabbok nazdávajúc sa, že tam bude bezpečný. No zistil, že tam mu už nezostáva nijaká možnosť úteku. V 1. Mojžišovej 32. kap. sa dočítame, že je noc a Jákoba ktosi napadol. Už len to mu chýbalo… Akoby toho na neho nebolo málo. A tak Jákob bojuje s Neznámym. Utiecť nie je kam. V zápase, v ktorom utŕžil aj rany, to Jákobovi došlo: v živote sa nedá stále len utekať a vyvliekať sa zo zodpovednosti. A v živote nejde premáhať toho druhého úskokmi, päsťami, hmatmi a chvatmi. Jákob porozumel, že nájdenie pokoja spočíva v pýtaní sa na meno Hospodinovo, na Božiu vôľu.
Slovo „útek“ neznie práve hrdinsky. Nezaváňa chrabrosťou, ale zbabelosťou, sebectvom, nevyzretosťou, nedospelosťou, detinskosťou. Človek na úteku nevyzerá príliš dôstojne, ani nasledovaniahodne. Skôr smiešne a trápne. Už sám výraz „útek“ vyvoláva skôr nepríjemné pocity: zahnanosť do kúta, keď nevieme kadiaľ a kam. Slovo „útek“ nám spravidla pripomína skôr naše životné prehry ako víťazstvá.
A predsa je možné, že útek je aj pozitívny. Najlepší možný útek, je utekať – utiekať sa k Hospodinovi. Je to útek, v ktorom spočíva východisko. Takýto útek zvolil starozmluvný Jozef, keď naň roztúžená pani Pótifarová vyštartovala ako medvedica. Sú situácie, keď je útek to najlepšie riešenie. Hospodin bol s Jozefom a korunoval úspechom všetko, čo robil (1M 39, 23b).
Podobne ako Jozef či ďalší verní Boží svedkovia, aj my sa potrebujme vymedziť, odvrátiť sa od zlého, opustiť svoje slepé uličky, cesty, ktoré nikam nevedú. Odísť odtiaľ, kde sme si pripadali nemiestne, kde sme neboli na svojom mieste. Je dobré poodstúpiť aj od seba. Získať potrebný odstup. No zásadné je mať kam utiecť. Nielen odkiaľ, ale kam. Nie utekať „pred“, ale utekať „k“. Nie utekať zo strachu, ale s dôverou. Mať sa ku Komu utiecť. Emigrovať do skutočne lepších pomerov. Do naozajstného bezpečia. Za novými možnosťami. Do skutočnej slobody. Vskutku: nie je útek ako útek.
Žalmista vyznáva (Ž 71, 1 – 3): „1K Tebe sa utiekam, Hospodine; nech nikdy nie som zahanbený! 2Svojou spravodlivosťou vytrhni a vysloboď ma, nakloň ku mne svoje ucho a zachráň ma! 3Buď mi skalným útočiskom a ohradeným domom, aby si ma zachránil, lebo Ty si mojou skalou a mojím hradom.“ Amen.
Modlitba: Pane, prosíme, odpusť nám, keď utekáme z miesta, na ktoré nás posielaš. Milostivo nás zastav. Ďakujeme, že si nám nablízku, nech už sa nachádzame kdekoľvek – telesne, duševne, či duchovne. Prosíme, aby sme počítali s Tebou vo všetkých našich plánoch, vo všetkom, do čoho sa púšťame. Kiež si Ty, Hospodine, cieľom našich útekov. Ďakujeme, že sa môžeme utiekať k Tebe, že nás prijímaš a vyslobodzuješ. Posilni nás svojím Duchom, aby sme našu vieru žili zodpovedne. Prihovárame sa, aby ešte mnohí našli u Teba útočisko. Modlíme sa aj za tých, s ktorými sa myšlienkovo míňame. Prosíme, nech aj s tým, čo nás s druhými rozdeľuje, sa utiekame k Tebe. Milostivo nám zostaň nablízku, keď Ťa hľadáme, i vtedy, keď pred Tebou utekáme. Pane Ježiši Kriste, kam by sme sa podeli, keby nebolo Teba, Tvojej lásky? Uč nás spoliehať sa viac na ňu, ako na vlastnú silu a bystrosť. Uč nás utiekať sa k Tebe, do Tvojej lásky. Amen.
Použitím myšlienok viacerých autorov augustových výkladov:
Na každý den 2026, vydal Kalich, Praha 2025:
Martin Šefranko, evanjelický a. v. farár
