Kázeň z evanjelických Služieb Božích v Bratislave (Lamač/NK)
Izaiáš 9, 1 – 6: „1 Ľud, ktorý chodí vo tme, uzrie veľké svetlo; nad tými, ktorí bývajú v temnej krajine, zažiari svetlo. 2 Rozmnožil si plesanie, zveľadil si radosť, radujú sa pred Tebou, ako sa radujú v žatve, ako plesajú, keď rozdeľujú korisť. 3 Lebo jarmo, ktoré ho zaťažuje, i palicu na jeho chrbte a prút jeho poháňača dolámeš ako v deň Midjáncov. 4 Lebo každá hrmotne dupotajúca obuv a v krvi pováľaný plášť zhorí a bude potravou ohňa. 5 Lebo dieťa sa nám narodilo, syn nám je daný; na jeho pleciach spočinie kniežatstvo, jeho meno bude: Predivný radca, Mocný Boh, Otec večnosti, Knieža pokoja. 6 Veľká bude jeho vláda a nebude konca pokoju na tróne Dávidovom a v jeho kráľovstve, lebo ho upevní právom a spravodlivosťou odteraz až naveky. Horlivosť Hospodina mocností to urobí. “
Milí bratia a milé sestry!
Touiavii – náčelník ostrovov Samoa v Polynézii – bol začiatkom 20. storočia pozvaný do Európy. V r. 1920 vyšla kniha s názvom Papalagui (čítaj: papalágvi). Obsahuje prejavy spomenutého náčelníka. Opísané sú v nich jeho názory na Európanov v období pred 1. svetovou vojnou. Papalagui je samojský výraz – znamená Európan. Vyberám niečo z toho, čo náčelník povedal svojim súkmeňovcom:
Bol čas, keď sme žili v temnote a nikto z nás nepoznal žiarivé svetlo evanjelia. Boli sme stratení ako deti, ktoré nemôžu nájsť svoju chatrč, lebo naše srdcia nepoznali Lásku a naše uši boli stále hluché k Božiemu slovu. Svetlo nám priniesol Papalagui (Európan). Naučil nás, kto je to Boh, a odviedol nás od našich starých bohov. Nazval ich falošnými modlami, pretože v nich nebol pravý Boh. Prestali sme sa modliť k hviezdam, silám ohňa a vetra, a obrátili sme sa k jeho Bohu, Veľkému Bohu.
Odovzdali sme naše zbrane a odvtedy už vojny neničia naše ostrovy.
Papalagui mal Svetlo skôr ako my. Dnes však drží Svetlo na dosah ruky, len aby osvietil ostatných. Jeho vlastné telo je v temnote a jeho srdce je ďaleko od Boha, hoci jeho ústa vyslovujú Jeho meno.
Nič ma nenapĺňa väčším smútkom, moje drahé deti z mnohých ostrovov, ako povedať vám toto. Nesmieme a nechceme si však klamať o Papalagui, aby nás nezatiahol do svojej temnoty. Áno, priniesol nám Božie slovo. On sám však tomuto slovu a Jeho učeniu nerozumel. Chápal ho hlavou a ústami, nie však telom. Svetlo do neho nepreniklo, aby ho vyžaroval. Pravdepodobne už necíti lož medzi svojimi slovami a telom.
My, deti ostrovov, sme uctievali hviezdy a oheň. Boli sme zlí a v temnote, lebo sme nepoznali Svetlo. Papalagui však pozná Svetlo, a predsa je zlý a stále žije v temnote. Boha spomína iba vo víre búrky alebo keď hrozí, že plameň jeho života vyhasne. Na dennom svetle ho Boh vyrušuje a odrádza od jeho zvláštnych pôžitkov a rozkoší. Vie, že sa vôbec nemôžu páčiť Bohu, a vie aj to, že keby v ňom naozaj bolo Božie svetlo, musel by sa z hanby hodiť do piesku.
Bohužiaľ, jeho srdce a telo sa neklania Bohu, ale len veciam, okrúhlemu kovu a ťažkému papieru (t. j. peniazom), myšlienkam na rozkoš a strojom.
Drahí bratia, Papalagui má dnes viac modiel, ako sme ich mali kedysi my, ak je modla to, čo uctievame a čo máme v srdci radi. Boh nie je obľúbencom v srdci Papalagui.
Čítať prejav tohto náčelníka, je pokorujúce. Vedie nás k tomu, aby sme si vážili múdrosť a rozhľadenosť ľudí, ktorých pokladáme za primitívnych a premýšľali ako my uvažujeme a žijeme.
Náčelník vyslovil, že evanjelium prinieslo jeho ľudu dobro. Tak je to vždy. Evanjelium je tu pre naše dobro. Prorok Izaiáš už sedem storočí pred Kristom hovorí to isté: „Ľud, ktorý chodí vo tme, uzrie veľké svetlo … Rozmnožil si plesanie, zveľadil si radosť … Jarmo, ktoré ho zaťažuje, i palicu na jeho chrbte … dolámeš.“ – Áno, evanjelium prináša svetlo, radosť, slobodu. Keď ho uplatňujeme v praxi, vedie nás po cestách, ktoré znásobujú hodnotu nášho života.
Keď berieme Boha vážne, keď žijeme podľa toho, čo nás učí evanjelium – prinášame dobré ovocie života.
Náčelník pozoroval Európanov a konštatoval, že
- Papalagui je posadnutý okrúhlym kovom a ťažkým papierom, ktoré riadia celý jeho život;
- Papalagui vynašiel predmet, ktorý meria čas; odvtedy neustále beží za ním
- Papalagui „drží Svetlo na dosah ruky, aby osvietil iných, ale sám sa nachádza v temnote“. Múdry náčelník ostrovov Samoa, by si veľmi prial, aby sa jeho ľud nestal ako Papalagui, biely muž, ktorý žije v Európe.
Advent je pozvaním k svetlu. Nielen držať svetlo, ale otvoriť sa Svetlu, ktoré k nám prichádza v Pánovi Ježišovi Kristovi. Ježiš nepovedal: „Podávajte čo najväčšie výkony“, ale: „Bdejte“ – Buďte otvorení. Hoci je mnoho temných miest, kam sa nedarí priniesť svetlo – hoci veci, vzťahy, rôzne situácie i budúcnosť neraz vidíme čierno, bez nádeje – predsa žiadna tma nie je večná. Boh vstupuje aj do najväčšej tmy – i do temnoty v nás. Do situácií, keď nás trápi vyčerpanosť, nedostatok času, depresia, choroba, samota bolesť, staroba, zlé rodinné vzťahy, odcudzené deti – aj do tejto temnoty vstupuje Pán, sa aj v nej nám, svojmu ľudu, prihovára. Pozdvihuje náš zrak k svetlu. Svetlu, ktoré neprichádza z nás, ani zo sveta. Našou nádejou je, že Kristus – svetlo sveta (J 8, 12) prichádza aj do našich temných dní. Advent je pozvaním otvoriť sa Svetlu, ktoré k nám prichádza v Kristovi. Otvoriť sa Mu tak, že budeme prijímať Jeho slovo – ním naprávať svoje zmýšľanie i počínanie – budeme nasledovať Kristov príklad. Amen.
S použitím: myšlienok Daniela Gnaegiho; https://pt.wikipedia.org/wiki/O_Papalagui; David Sedláček / Pavlína Lukášová (výklady: 1. 12. / 5. 12. in: Na každý den 2026, Kalich, Praha 2025);
Martin Šefranko, evanjelický a. v. farár
Modlitba:
Pane, bolo Ti ľúto, že sme v temnotách, a pozval si nás k svojmu svetlu;
bolo Ti ľúto, že blúdime, a pozval si nás na svoju cestu;
bolo Ti ľúto, že sa mýlime, a pozval si nás k svojej pravde;
bolo Ti ľúto, že sa nenávidíme, a pozval si nás k svojej láske;
Pane, u Teba je prameň života, daj nám milosť,
nech chodíme v Tvojom svetle,
nech vytrváme na Tvojej ceste, nech sa podvoľujeme Tvojej pravde,
nech v Tvojej láske naberáme odvahu milovať Teba
i blížnych až do konca. Amen.
(Voľne podľa podľa: Sešli světlo své, Kalich, Praha 1970)
