Lukáš 11, 9 – 13: „9Proste a dostanete; hľadajte a nájdete; klopte a bude vám otvorené; 10lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde; a kto klope, tomu bude otvorené. 11Alebo či je medzi vami otec, ktorý by podal synovi kameň, keď si pýta chleba? A keď rybu, či mu podá hada miesto ryby? 12Alebo keď si pýta vajce, či mu podá škorpióna? 13Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá Otec nebeský Ducha Svätého tým, ktorí Ho prosia?“
Milí bratia a milé sestry!
Keď nás niekto osloví, čaká, že mu odpovieme. Aj keď my kohosi oslovíme, čakáme, že dostaneme odpoveď. Pán Boh nás volá, oslovuje a my máme odpovedať. To platí o modlitbe. Hovorí o nej aj text, ktorý sme čítali z L 11, 9 – 13.
Podľa jednej definície modlitba je odpoveď, na ktorú Pán Boh čaká. Ako rodičia čakajú odpoveď od svojho dieťaťa, ako sa tešia, keď z úst ich ratolesti zaznie po prvýkrát „mama“/„tata“, aj Pán Boh čaká našu odpoveď, na naše modlitby. Veď už tým, že nám dal život, nás oslovil. Oslovil nás láskou a prijatím dosvedčenými nám v krste, oslovuje nás tým, že sa nás chráni a denne sa o nás stará. Modlitba je odpoveď, ktorú Pán Boh od nás čaká.
Modlitby preto nemajú život veriacich zdobiť, ale stavať. Modlitba nie je bižutéria, ktorá nám vylepší imidž, no zaobídeme sa i bez nej. Modlitba je základný stavebný materiál pre život viery, pre to, aby sme sa my, rozbití, unavení, hriešni, neraz v pretvárke žijúci ľudia, stávali celými, zdravými, čistými a správnymi (Bengt Pleijel). Modlitba je základom v zápase o to, aby sa náš život – jednotlivcov i spoločenstva cirkvi – páčil Pánu Bohu.
Sú veci, ktoré Pán Boh nerobí – napr. nehreší, ani sa k nám ľuďom nemodlí. Avšak oslovuje nás, vyzýva nás, aby sme sa modlili, aby sme Jemu, Pánovi celého sveta, ktorý chce byť aj tvojím a mojím Pánom, prinášali naše radosti aj bolesti, naše túžby i obavy – strachy, našu vďaku aj prosby, vďačnosť za naše úspechy aj prosby o odpustenie našich hriechov. – Aby sme nežili z vlastných výkonov, ale z Božej moci. To je dobrá, radostná správa – evanjelium: Smieme sa modliť k Bohu, ktorý má všetku moc na nebi i na zemi.
Je nám modlitba iba formálnym zvykom, či len akousi povinnosťou? Alebo nám je výsadou, skutočnou radosťou srdca a potrebou duše, bez ktorej nemôžeme žiť? Túžime, aby cirkev bola pre ľudí oslovujúca, aby sme boli vernými pracovníkmi na Božej roli? – Ak áno, obnovu a prehĺbenie duchovného života nemožno dosiahnuť telesnými spôsobmi. Nijakou, čo ako horlivou ľudskou snahou. Samozrejme, že platí: Modli sa a pracuj, ale zároveň platí, že bez modlitby – bez Božieho požehnania, márne naše namáhania.
Ak si priznáme, že nijako zvlášť netúžime, aby cirkev bola oslovujúcou, že sa nezaoberáme tým, či sa snažíme byť vernými pracovníkmi na Božej roli, usvedčuje nás to z duchovnej plytkosti, zo sebastrednosti. O to väčší dôvod je modliť sa, aby Pán svojím Duchom spôsobil naše otvorenie sa Bohu, dal nám zosilnieť na vnútornom človeku, aby Kristus prebýval v našich srdciach a boli sme zakorenení v láske. – Milovali Pána celým srdcom, celou dušou, celou mysľou a celou silou – a boli sme naplnení všetkou plnosťou Božou (por. Mk 12, 30 a Ef 3, 16 – 17 . 19).
Nepochybujme, že Pán Boh nám to chce dať. Kazateľ Dolman napísal, že práve modlitba je kľúčom, ktorý otvára Božiu pokladnicu, spojkou prepájajúcou nebo so zemou, Božie sily a možnosti s naším životom.
Mnohokrát zostávame v modlitbe na úrovni sebastredných detí. Keď sa deti modlia, spravidla prosia o dobré známky, alebo aby ich tím vyhral športový zápas. Nedbajú, že o výhru sa modlia aj ich súperi a najmä v tých športoch, kde niet remízy, tak Hospodinovi robia zbytočné starosti… Deti Pána Boha vnímajú ako Toho, koho úlohou je plniť im ich priania. Patrí to k detskému – nezrelému zmýšľaniu.
Darom, ktorý nám chce Otec nebeský dať, darom, o ktorý máme predovšetkým prosiť, je Duch Svätý. On nás vedie k tomu, aby sme sa dostávali s Bohom na rovnakú „vlnovú dĺžku“. Vďaka Duchu Svätému sa naša sebastrednosť v modlitbách rúca a mnohé naše túžby a potreby sa ukazujú ako menej potrebné, či nedôležité. Vďaka pôsobeniu Ducha Svätého spoznávame v modlitbe, na čom skutočne záleží.
Pán Ježiš nás v Otčenáši učil, že naším prvoradým cieľom majú byť Božie záujmy a až potom naše. Jedine to je správne poradie. Prvé dve prosby Otčenáša sa týkajú Božích záujmov: Božieho mena a Božieho kráľovstva. Toho, aby Božie meno bolo považované za hodné najvyššej úcty a aby naša vôľa bola zjednocovaná s Božou vôľou, aby Božie kráľovstvo prišlo aj k nám.
Práve v modlitbe sa smieme vzdávať sebectva, hnevu, túžby po pomste a nachádzať cestu, po ktorej nás Pán Boh chce viesť. V modlitbách sa učíme, že cieľom našich modlitieb nie je len niečo získať, ale žiť vo vzťahu dôvery a nádeje, ktorý nám Pán ponúka. Je ohromné zistenie, že modlitba nezačína od nuly, ale že keď sa modlíme, máme na čo nadviazať, že v modlitbe neskúšame, či to vyvolá nejakú odozvu, ale smieme mať istotu, že Pánu Bohu nie sme cudzí ani ľahostajní. Modlíme sa k Bohu, ktorý dáva to najlepšie. Keď sme sa mohli spoľahnúť na našich nedokonalých rodičov, že nám dajú dobré dary, o to väčšou istotu máme, že dokonalý Otec nebeský dá Ducha Svätého tým, ktorí Ho prosia.
Brat farár Ján Grešo nám vštepoval do sŕdc to, aby sa naše životy stále väčšmi pripodobňovali norme Krista, Jeho zmýšľaniu, Jeho charakteru. Práve v modlitbe sa obnovuje náš vzťah k Bohu, modlitba je základom v zápase o život milý Bohu. Oklamávali by sme sami seba, keby sme sa nazdávali, že bez modlitieb, alebo iba formálnym opakovaním fráz, ktoré pre nás už stratili svoj obsah, môžeme duchovne napredovať.
V zápase o to, aby sa náš život páčil Pánu Bohu a stal sa požehnaním pre ľudí, je modlitba základným stavebným materiálom. Je vzácne vedieť, napriek tomu, že sme rozbití, unavení, hriešni, Pán rád počúva naše modlitby a prisľúbil nám, že na ne podľa svojej vôle odpovie. Pán Ježiš zaľúbil: „Proste a dostanete; hľadajte a nájdete; klopte a bude vám otvorené; lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde; a kto klope, tomu bude otvorené. … Dá Otec nebeský Ducha Svätého tým, ktorí Ho prosia“ (L 11, 9n a 13).
Božia pokladnica je naplnená Pánovým požehnaním. Nezabúdajme, že modlitba nám k nemu kľúčom viery a lásky otvára dvere. Amen.
S použitím viacerých prameňov:
Martin Šefranko, evanjelický a. v. farár
