Kázeň z evanjelických Služieb Božích v Bratislave (NK)
Filipským 3, 17 – 19: „17 Bratia, spoločne buďte mojimi napodobňovateľmi a pozorne si všímajte tých, ktorí tak žijú, ako máte príklad v nás. 18 Lebo mnohí žijú tak, ako som vám často hovoril o nich a teraz aj s plačom hovorím, že sú nepriateľmi kríža Kristovho: 19 ich koniec je zahynutie, bohom im je brucho, slávou hanba a myslia len na to, čo je zemské.“
Milí bratia a milé sestry!
Počujeme dobre? Čo za trúfalosť to znie z apoštolových úst?: Buďte mojimi napodobňovateľmi. Pozorne si všímajte tých, ktorí žijú ako my. Nie je to prehnané sebavedomie, pýcha, ba drzosť? Môže si toto vôbec ktosi dovoliť povedať?
Len si predstavme, že by tu teraz vystúpil niekto z nášho presbyterstva, mládeže alebo iného spoločenstva a povedal by: Konajte ako ja. Riaďte sa ľuďmi, ktorí žijú ako ja. – Asi by sme sa poriadne zháčili. Veď ak sme k sebe poctiví, ak hľadíme nielen na naše skutky, ale aj na myšlienky a na motívy našich činov, potom naše prehlásenie neznie: Ľudia, buďte ako ja, staňte sa napodobňovateľmi môjho života, ale skôr: Nie, ja nemôžem byť vzorom. Viem svojich, chybách a tienistých stránkach.
Ale… Je tu jedno veľké ALE. Ak bude svet plný ľudí, ktorí iba vravia, kážu – a aj keď pekne – predsa len hovoria, zmení sa čosi? Stane sa niečo s nami? So mnou a s tebou osobne? S mojou/tvojou rodinou, so životom nášho cirkevného zboru, s naším národom, krajinou?
Zrejme všetci vnímame, že kázeň, kde sa nedá ukázať prstom – aspoň máličko, pokorne, avšak konkrétne ukázať – je prinajmenšom oslabená, že je to čosi neúplné. Keby sme len kázali, hovorili, a nebolo by možné povedať: „Bratia, spoločne buďte mojimi napodobňovateľmi“ – nasledujte nielen moje učenie, moje slová, ale aj môj príklad, cítime, že by tu čosi zásadné chýbalo.
Niekedy sa čudujeme, prečo ľudia uveria rozličným duchovným prúdom, východným náboženstvám a sektám. Prečo? Nuž aj preto, že majú „na všetko“ odpoveď. Neraz zjednodušenú, no mnohí sa s ňou uspokoja. Predovšetkým im však ľudia veria preto, že reprezentanti týchto duchovných skupín sú vo svojom pôsobení horliví, dokážu obetovať mnoho energie, drahocenného času i prostriedkov, aby niekoho získali. Ľudia, a nielen tí mladí, nečakajú iba na slová, na uspokojivé odpovede, ale najmä na záujem, pozornosť, lásku, na to, či sa ich niekto ujme. Poloanonymné spoločenstvá, kde sa ľudia poznajú len z videnia, no nevieme o tom, čo ten druhý prežíva, s čím zápasí, voči novým duchovným hnutiam strácajú.
Pravdaže, v početnejších spoločenstvách sa nemôže dobre poznať každý s každým, a predsa aspoň s niekoľkými ľuďmi sa môžeme deliť o radosť či spolu niesť ich trápenia. Väčší problém je, keď sa utiahneme do seba a mlčíme preto, že nemáme druhým čo dať. Keď sa z nášho žitia dá len ťažko odčítať, čo znamená byť Kristov.
Jeden brat mi vravel, ako sa v jeho zbore istého aktívneho mladého človeka jeho starý rodič spýtal: Čo máš z toho, že veríš v Boha a že toľko pomáhaš v cirkvi? – Nuž, kto sa pýta len po vlastnom prospechu, ten sotva môže rozumieť Pavlovmu odkazu: „Spoločne buďte mojimi napodobňovateľmi.“ Dôraz je na tom „spoločne“. Veď k tomu, aby Krista zvestovali nielen naše slová, ale aj náš život, sme i my spoločne pozvaní. Nie je to iba úloha farárov, kazateľov, tých, ktorí vyučujú náboženstvo, pracujú s deťmi a mládežou. Evanjelistami – ľuďmi, ktorí počuli radostnú správu o spáse v Kristovi a šíria ju ďalej – máme byť všetci spolu. Našim priateľom, kolegom, spolužiakom, ľuďom s ktorými sa stretávame máme byť svedectvom, že sa nehanbíme za evanjelium Kristovo. Ak to vedia, všímajú si, či náš život súhlasí s tým, čo vyznávame. Naše správanie v tých najvšednejších situáciách, je ľuďom na očiach.
Istý muž sa čudoval, prečo jeho kolega z vedľajšej kancelárie mu zaklope na dvere pracovne, nazrie do nich a potom bez slova odíde. Keď to robil opakovane, opýtal sa ho na to. Kolega odvetil: Keď som v strese, stačí sa mi pozrieť na teba, na tvoj pokoj – a hneď som aj ja pokojnejší.
Bratia a sestry, keď ľudia trávia čas s nami, ktorí nosíme Kristovo meno, je po pre nich niečo povzbudivé, občerstvujúce ako osviežujúca sprcha v sparnom dni, alebo od nás odchádzajú ubití, znechutení či otrávení?
Niekto urobil anketu, požiadal mnoho kresťanov, aby vymenovali päť kázní či kresťanských programov, ktoré ich silne ovplyvnili. Väčšina z opýtaných si dokázala spomenúť na 1 či 2 takého programy alebo kázne. Zato keď boli vyzvaní, aby vymenovali mená 5 ľudí, ktorí najviac ovplyvnili ich život, dokázali to temer všetci. Ľudí, ktorých stretávame totiž ovplyvňujú nielen naše slová, kázne či prednášky, ale najmä náš život, naše počínanie v konkrétnych situáciách. Isteže nechceme znižovať význam zvestovania – kázania a vyučovania v cirkvi. Je však škoda každej nedeľnej hodiny v kostole, ak v nej počujeme iba pekne znejúce slová, ale nenecháme sa nimi formovať k životu, ktorý je hodný nasledovania.
Ako to však konkrétne robiť? Smiem azda dávať za príklad seba, keď sa poznám? – Keď viem, koľkokrát som podľahol v boji s hriechom? To sú vážne otázky. A predsa ono: „Buďte mojimi napodobňovateľmi“ spolu s apoštolom Pavlom nielen smieme, ale aj máme povedať. Pavel totiž nevyzýval Filipských, aby ho napodobňovali, ako keby on sám bol stredom, podľa ktorého sa musí všetko točiť. Ak Pavel ukazuje na seba, tak ako na toho, ktorý – hoci nedokonalý – smeruje k dobrému cieľu. „Cieľ mám vždy pred očami“, napísal Pavel Filipským (3, 14a). A v 1. Korintským 11, 1 uvádza: „Napodobňujte ma, ako ja Krista!“ Zaiste, nie sme schopní byť vzorom – kladným príkladom všade a vo všetkom. No môžeme a máme byť spolu s Pavlom ukazovateľmi na Krista – tými ktorí žijú s vedomí: Nie som sám svoj (por. 1Kor 6, 19b). Hoci život nikoho z nás nie je bez chýb, predsa máme iným ukazovať cestu ku Kristovi. Pri stretnutí s nami majú vidieť, že ich máme kam a ku Komu pozvať: k Spasiteľovi Ježišovi Kristovi.
Všetko, o čom sme počuli doteraz, dostáva ešte silnejší dôraz, ak si uvedomíme, že výzvu: „Spoločne buďte mojimi napodobňovateľmi“ píše Pavel z väzenia. V situácii, keď sa jeho život mohol každú chvíľu skončiť.
Volá nás apoštol azda k pohŕdaniu životom? Vôbec nie! Náš život nemusí nevyhnutne skončiť vo väzení pre vieru v Krista, alebo na popravisku, ako skončil život ap. Pavla. Pavel však chcel ukázať, že Kristus stojí aj za škody, za obete, za námahu. Len vtedy, keď to pochopíme, bude cirkev rásť, bude schopná osloviť svet, v ktorom žijeme. Husiti spievali: „Kristus nám za škody stojí, stokrát víc slibuje.“ V Kristovi nám Boh daroval všetko potrebné pre život a zbožnosť, aj účasť na svojej sláve. (por. 2Pt 1, 3 – 5). Pýtajme sa: Stojí nám Pán Ježiš Kristus, Jeho dielo nielen za reč, ale aj za námahu, za obete – za škody? Alebo o nás platí, že sme nepriateľmi kríža Kristovho? Nimi nie sú ateisti, ani ľudia, ktorí nepoznajú Boha. Sú to tí, ktorí nie sú ochotní nič obetovať, ktorým nejde o to, aby aj ďalší poznali Božiu lásku a milosť, ale najmä o vlastný prospech, o vlastné blaho. Horlivosť, námaha, obeť pre Božie dielo sú im ďaleké. Kresťanstvo bez kríža však prestáva byť kresťanstvom. Už pokrstení sme boli znamením kríža.
Pavel nezakrýva smutný koniec ľudí, ktorí nie sú ochotní nič obetovať pre Krista a domnievajú sa, že cieľ už dosiahli. Vidia pred očami len to, čo je zemské. Trvalé, večné hodnoty stratili zo zreteľa.
V našom slovenskom evanjelickom preklade Biblie je dnešný kázňový text nadpísaný ako „Dobrý a zlý príklad“. Je na nás, ktorý z nich si vyberieme a akým príkladom pre druhých sa staneme. Je to našou slobodnou voľbou i zodpovednosťou. Nech nám Pán vedie srdcia k vyznaniu:
„Sám, Pane Bože, ma veď, nech žijem k Tvojej chvále,
uč mi srdce, nech sa len pridŕža Teba stále,
iba Tvojej milosti sa úplne oddávam,
stvoril si ma, vykúpil, chráň ma, úprimne žiadam“ (ES 473, 1). Amen.
Martin Šefranko, evanjelický a. v. farár
