Výklad z biblickej hodiny pre dospelých, Bratislava, Legionárska 6
1. Mojžišova 49, 29 – 50, 14: „29 Potom im dal príkaz a povedal: Budem pripojený k svojmu ľudu; pochovajte ma k mojim otcom do jaskyne, ktorá je na poli Chetejca Efróna, 30 do jaskyne na poli Machpéla oproti Mamré v Kanaáne, ktorú Abrahám aj s poľom kúpil od Chetejca Efróna na dedičné pohrebisko. 31 Tam pochovali Abraháma i jeho ženu Sáru, tam pochovali aj Izáka a jeho ženu Rebeku, tam som pochoval aj Leu; 32 pole s jaskyňou kúpili od Chetejcov. 33 Keď Jákob ukončil príkazy svojim synom, vyložil si nohy na posteľ a skonal; nato bol pripojený k svojmu ľudu.“
50. kapitola
„1 Vtedy sa Jozef hodil otcovi na tvár, zaplakal nad ním a pobozkal ho. 2 Potom prikázal svojim sluhom–lekárom zabalzamovať otca. Lekári balzamovali Izraela. 3 Pritom uplynulo štyridsať dní, lebo toľko dní trvá balzamovanie. Egypťania ho však oplakávali sedemdesiat dní. 4 Keď sa minuli dni oplakávania, povedal Jozef domu faraónovmu: Ak som našiel priazeň vo vašich očiach, povedzte faraónovi: 5 Môj otec ma zaviazal touto prísahou: Ajhľa, ja umieram, pochovaj ma do môjho hrobu, čo som si vykopal v Kanaáne! Rád by som teraz odišiel pochovať otca; potom sa vrátim. 6 Nato povedal faraón: Choď, pochovaj otca, ako ťa zaviazal prísahou. 7 Jozef teda odišiel pochovať otca a šli s ním aj všetci sluhovia faraónovi, starší jeho domu a všetci starší Egypta, 8 celý dom Jozefov a jeho bratia i domácnosť jeho otca; len deti, ovce a dobytok si zanechali v krajine Góšen. 9 Tiahli s ním aj vozy a jazdci; bol to veľmi početný sprievod. 10 Keď došli do Góren-Átádu za Jordánom, zaspievali tam veľmi veľký a žalostný trúchlospev; Jozef po sedem dní odbavoval svojmu otcovi trúchloslužbu. 11 Keď obyvatelia krajiny, Kanaánci, videli trúchloslužbu v Góren-Átáde, povedali: Pre Egypťanov je to žalostná trúchloslužba. Preto sa to miesto volá Ábél-Micrajim, čo leží za Jordánom. 12 Jeho synovia urobili s ním tak, ako im prikázal. 13 Odniesli ho jeho synovia do Kanaánu a pochovali ho naproti Mamré v jaskyni na poli Machpéla, ktorú aj s poľom kúpil Abrahám od Chetejca Efróna na dedičné pohrebisko. 14 Keď Jozef pochoval otca, vrátil sa do Egypta, on i jeho bratia a vôbec všetci, ktorí šli s ním pochovať jeho otca.“
Možno sa aj začudujeme, ako dlho a zoširoka sa hovorí o pohrebe a príprave naň. Zaiste, to, či je pohreb človeka veľkolepý, alebo skromný neurčuje, kde strávi svoju večnosť. Predsa má zmysel dať potomkom inštrukcie, ako chcem byť pochovaný. Spomínam si na jednu pani. Bola dcérou farára. Jej syn žil v zahraničí. Zomrela tesne pred Vianocami. Syn nehodlal čakať a dal ju v krematóriu spáliť bez akéhokoľvek obradu. Povedal mi to, keď prišiel na farský úrad požiadať, aby sme ju vyňali z evidencie. Prosil som ho, aby urnu s pozostatkami dal uložiť cirkevným spôsobom v rodisku zosnulej. Keďže som ju poznal, vedel som, že by si to tak želala. Odporúčam napísať naše želanie ohľadom pohrebu a tento zápis uložiť k našim osobným dôležitým dokumentom.
Jákob dal svojim synom jasné pokyny. Jeho smrť vyjadruje Biblia nepatetickou vetou: „Skonal; nato bol pripojený k svojmu ľudu.“ Písmo sväté tu nehovorí o kŕčovitej pohanskej snahe prekonať smrť. Niet tu ani bolestínstva nad zánikom života. Zomierajúci patriarcha Jákob je v ruke svojho Boha. Na viere a nádeji v Neho je založená vyrovnanosť a pokoj, s ktorým očakáva záver pozemského života. List Židom (11, 13 . 16) k tomu dodáva: „Títo všetci umierali vo viere … túžia po lepšej vlasti, to jest po nebeskej. Preto sa ani Boh nehanbí volať sa ich Bohom.“
Jákob zomrel v Egypte. Pre Egypťanov bol pohreb veľmi dôležitý. Egypt je krajina kultu zosnulých. Egypťania veria v život po smrti ako pokračovanie tohto života. Učili o vyšších zložkách človeka – duši (Ba), nemateriálnej zložke človeka – duchu – životnom princípe (Ach), osobnosti človeka (Ka). Aby vyššie zložky človeka, ktoré vznikali pri jeho narodení mohli trvať ďalej, ba večne, bolo nemysliteľné prenechať telo rozkladu. Snažili sa zachovať celosť človeka. Zosnulých mumifikovali (z perzského „mum“ – „vosk“) a pochovali podľa predpísaných obradov. Pri mumifikácii bol zakriveným železom nosnými otvormi vyňatý mozog z hlavy a ľavým bokom útroby z tela. V miestach rýchlemu rozkladu podliehajúcich mäkkých častí boli lebka a telo vyplnené konzervačnými tekutinami a látkami. Potom bol mŕtvy ponechaný 40 dní vo vani naplnenej konzervačnými prostriedkami. Zošité telo sa ovinulo mokrými pruhmi látky, usušilo a bolo premenené v múmiu. Tú položili alebo postavili do akejsi skrine, ktorá ozdobená slúžila zosnulému ako nejaký druh obytnej miestnosti. Či to tak bolo aj pri Jákobovi, nie je známe. Mumifikačné procesy vykonávali špecialisti, niektoré preklady uvádzajú „lekári“.
Čo známe je, že u Jákoba bola doba smútku 70 dní. Faraóna oplakávali 72 dní. Jákob zostal teda iba 2 dni pod absolútnym maximom. Mal – povedali by sme dnes – štátny pohreb.
Podľa jeho želania ho mali uložiť 30 do jaskyne na poli Machpéla, kde boli pochovaní jeho predkovia vo viere v živého Boha aj manželka Lea. Mali ho vložiť do rúk živého Boha, ktorý povolal Abraháma, preukázal svoju vernosť Izákovi a Jákobovi. – Do rúk Boha, ktorá neopúšťa dielo svojich rúk. Tento Boh je hoden slávy. Pohrebom vzdávame chválu Bohu za to, čo konal pri zosnulom, človeku. Jákobov pohreb sa nekoná v tichosti. Ide o slávnostný sprievod. Dnes by lákal televízne stanice, filmárov a novinárov. Neviedol najkratšou cestou na sever, ale obkľukou na severovýchod pozdĺž Mŕtveho mora do údolia Jordánu. Je to priam púť do zasľúbenej krajiny, kam privedie Boh ľudí domov z ich vyhnanstva. A neprivedie tam len Jákoba, ale raz všetkých veriacich.
Jákobov pohreb bol štátny – rozlúčka 1. triedy. No hlavný zmysel nie je vo vonkajšej veľkoleposti, ale v tom, že sa splnilo Božie slovo. Božie slovo – spoľahlivé a večne platné stojí proti naivnému pokusu zvečniť mŕtvych mumifikáciou. Nákladný pohreb iba podčiarkuje platnosť Božieho slova. Môžeme si len domýšľať, ako sa asi cítili Egypťania, keď sa stali nosičmi na pohrebe hebrejského pastiera Jákoba. Začali cestou tušiť spolu so zosnulým Izraelom (Jákobom) a jeho synmi čosi o viere v živého Boha? O viere, že v tomto národe Boh koná pre dobro všetkých?
V 1M 49, 18 Jákob vyznal: „Na Tvoju pomoc čakám, Hospodine!“ Alebo, ako možno z hebrejskej pôvodiny preložiť tieto slová: „Spasenie Tvoje očakávam, záchranu Tvoju očakávam, Pane (Bože)!“ Jákob vyslovil toto vyznanie vo viere, že Boh ho nenechá čakať zbytočne. A jeho synovia tomu verili s ním. Kiež aj my. Amen.
Použitím: Nico ter Linden: Povídá se… podla Tóry (vyd. EMAN. Benešov 2015), Vladislav Žák: Na počátku (vyd. ECM v ENA, Praha 1990), Walter Lüthi: Jákob (vyd. Blahoslav v Ev. nakladatelství), Praha 1992):
Martin Šefranko, evanjelický a. v. farár
