Kázeň z evanjelických Služieb Božích v Bratislave (Lamač / NK)
10.00/18.00 h, Nedeľa po Vstúpení, ES: 211, Ž 27, 1.7 – 14, 159, 566, A 39
1. Korintským 12, 3b: „Nikto nemôže povedať: Pán Ježiš! Ak len nie v Duchu Svätom!“
Milí bratia a milé sestry!
Tieto slová boli pôvodne adresované cirkevnému zboru v gréckom prístavnom meste Korint. Zbor tvorili predovšetkým ľudia s pohanskou minulosťou. V Korinte sa konalo viacero pohanských slávností, napr. pri svatku na počesť boha Dionýza, kde sa účastníci slávností dali v nadšení strhnúť až do náboženskej extázy. Tá bola pre mnohých čímsi fascinujúcim. K extatickým prejavom dochádzalo aj na kresťanských Službách Božích v Korinte. Niektorí ľudia používali pri modlitbách a piesňach nezrozumiteľné slová a výkriky. Zo stany ďalších v zbore požívali veľkú vážnosť. Extatici sami seba pokladali za duchovnejších oproti tým, ktorí do duchovného opojenia neupadli a na normálne každodenné kresťanstvo sa dívali „zvrchu“, s určitým opovrhnutím.
Apoštol Pavel v liste do zboru v Korinte ono extatické nadšenie nezakazoval. Stavia sa však proti jeho preceňovaniu. Zdôrazňuje, že pravosť viery – náboženskej skúsenosti nie je potvrdená tým, že človek sa dostane do extatického nadšenia, ale ide o obsah viery, o vernosť Pánovi Ježišovi Kristovi zachovávanú v každodennom živote. Pravé vyznávanie viery v Ježiša je možné len pod vplyvom Svätého Ducha. A to nerozpoznáme iba podľa zbožného nadšenia či rečí.
V Evanjeliu podľa Matúša 7, 21 – 23 čítame slová Pána Ježiša: „Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane! vojde do kráľovstva nebeského, ale ten, kto činí vôľu môjho Otca nebeského. 22 Mnohí mi povedia v onen deň: Pane, Pane, či sme neprorokovali v Tvojom mene, a či sme nevyháňali démonov v Tvojom mene a či sme nerobili mnohé divy v Tvojom mene? 23 A vtedy im vyhlásim: Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo mňa, páchatelia neprávosti!“
Ježiša spomínali rozmanití ľudia rôznych dobách a v rozličných súvislostiach. V ére socializmu sa na podujatiach organizovaných vtedajším režimom (zjazdoch komunistickej strany, Prvomájových oslavách a pod.) objavovala aj podobizeň Karla Marxa – chlapíka s mohutnou bradou. U nás je menej známe, že Karol Marx mal aj svojho – s prepáčením za prirovnanie „Jána Kristiteľa“ – teda svojho predchodcu, pripravovateľa cesty. Volal sa Wilhelm Weitling. Bol od Marxa o temer 10 rokov starší a je pokladaný za prvého nemeckého teoretika komunizmu. Weitling inicioval vznik Spolku spravodlivých, ktorý sa stal zárodkom neskôr vzniknutých komunistických strán v Európe. Na rozdiel od Marxa, ktorý tvrdo kritizoval náboženstvo, bol jeho predchodca Weitling raným socialistom s kresťanským presvedčením. Pre deti svojho zväzu robotníkov napísal báseň: „Som malý komunista a nepýtam na peniaze, pretože náš Pán Ježiš Kristus na ne tiež nemyslí. Som malý komunista a som komunista s láskou a vernosťou a ako dobrý kresťan raz vstúpim do zväzu robotníkov.“ Spomínam to ako svedectvo, že v rôznych dobách rôznorodí ľudia spomínali Ježiša v rozličných súvislostiach.
Ako zakladateľa náboženstva Ho jedni považovali za svojho duchovného brata. Ďalší uctievali Ježišovu mierumilovnosť a nenásilný odpor. Iní (predstavitelia „teológie po smrti Boha“) dokonca hlásali, že Ježiš je predchodca ateizmu, veď sa spoliehal len na svoju „lásku, ktorá mení svet“. Dokonca aj hlavný ideológ nacistov Alfred Rosenberg vzdal hold Ježišovi, ktorý vyčistil chrám od kupcov a peňazomencov. Rosenberg zjavne nepotreboval Ducha Svätého, aby Ježiša spomínal ako veľmi úctyhodnú, sympatickú osobnosť.
Vidíme, akýchže rôznych ľudí – kladne hodnotiacich Ježiša – spomínajú dejiny! Netreba prehliadnuť, že pre tých, ktorí v spomenutých rozličných súvislostiach chvália Ježiša, je spoločný fakt, že si z Jeho počínania berú iba to, čo sa hodí do ich presvedčenia či ideológií. Týmto rozmanitým zástancom Ježiša však z úst nevyjde veta: „Ježiš je môj Pán.“ To by totiž znamenalo podriadiť sa Ježišovi. O to oni nestoja. Z Ježišovho myslenia a konania zdôrazňujú len to, čo im vyhovuje, čo zapasuje do ich teórií a ideológií.
Povedať Ježišovi: „Pán môj a Boh môj“, ako to kedysi vyznal apoštol Tomáš (J 20, 28), nás učí Duch Svätý. Pravé vyznávanie viery v Ježiša je možné len pod vplyvom Svätého Ducha. Pravdaže, nejde iba o slovné vyznanie. Ak hovorím: „Pán Ježiš“, keď prevolávam, že Ježiš je mojím Pánom, znamená to, že sa Mu podriaďujem, som ochotný byť Jeho služobníkom so všetkým čo som a mám. To nerozpoznáme iba podľa zbožného nadšenia či rečí.
Povedať: „Pán Ježiš – Ježiš je môj Pán“ – za tým je oveľa viac, ako len zopár slabík. Tým vyznávam(e): „Pán je môj pastier. On ma vedie. Dôverujem Jeho slovu. Túžim byť plnený Jeho Duchom. Nasledujem Jeho hlas. Chcem Ježiša nasledovať, aj keby ma to (podobne ako Jeho) priviedlo do poníženia a ťažkostí. Veď On ma vykúpil z hriechu, zachránil ma od smrti večnej a z moci diabolskej. Iba pred Ním sa skláňajú moje kolená – a sklonia sa aj na konci, keď Ježiš opäť príde a bude súdiť živých i mŕtvych.“ Len keď vidíme Ježišovu poníženú ľudskosť, chápeme správne aj Jeho povýšenú božskosť – to, že je nad všetko vyvýšeným Pánom.
Zbožné nadšenie a zázraky nie sú dôkazom pravej duchovnosti. Nie, neupierame, že v cirkvi majú svoje miesto; ak sa vyskytnú, ďakujeme za ne Bohu. Nemajú však viesť k duchovnému sebectvu, k povyšovaniu sa jedných nad druhých ako v Korinte. Boh nie je tam, kde ľudia hľadajú mimoriadne zážitky a zázraky. Boh je tam, kde ľudia činia pokánie, kde svoj život orientujú podľa Krista, kde žijú v láske. „Boha nikto nikdy nevidel; ak sa milujeme, Boh zostáva v nás a Jeho láska je v nás dokonalá. 13 Podľa toho poznávame, že zostávame v Ňom a On v nás, že nám dal zo svojho Ducha. 20 Keď niekto hovorí: Milujem Boha, a nenávidí brata, je klamár, lebo kto nemiluje brata, ktorého videl, ako môže milovať Boha, ktorého nevidel? 21 A toto prikázanie máme od Neho, aby ten, kto miluje Boha, miloval aj brata“ (1. Jánov 4, 12 – 13 . 20 – 21). V tomto zmysle „Nikto nemôže povedať: Pán Ježiš! Ak len nie v Duchu Svätom!“ Amen.
Modlitba: Pane Ježiši Kriste, vládni nám svojím Svätým Duchom, aby sme Ťa oslavovali celým svojím životom. Amen.
S použitím myšlienok teológov: Michael Voigt (FB 2024), Franz-Josef Ortkemper (Malý stuttgartský komentár k NZ 7, vyd. KNA 1999), Ľudovít Fazekaš (Prvý list Korinťanom, vyd. PF UMF v BB 1997):
Martin Šefranko, evanjelický a. v. farár
