Kázeň z evanjelických Služieb Božích v Bratislave (NK)
Marek 16, 19 – 20: „19 Keď im to Pán Ježiš dopovedal, bol vzatý do neba a posadil sa po pravici Božej. 20 Oni však vyšli a kázali všade, a Pán im pomáhal a potvrdzoval slová znameniami, ktoré ich sprevádzali. Amen.“
Milí bratia a milé sestry!
Vstúpenie Krista Pána je v porovnaní s Vianocami či Veľkou nocou nenápadným a tak trochu zabudnutým sviatkom. Hovorí však o slávnej udalosti, keď po svojom obetavom živote, po svojom veľkom utrpení, potupnej smrti a zmŕtvychvstaní vstúpil Pán Ježiš na nebesá. Stalo sa v 40. deň po Jeho vzkriesení.
Vo Viere všeobecnej kresťanskej sme vyznávali, že Ježiš „vstúpil na nebesá, sedí na pravici Boha Otca všemohúceho.“ Viera všeobecná kresťanská je vyznaním, ktoré pochádza zo staroveku (z Ríma z 2. – 3. stor.). Pre ľudí v staroveku nebesá (či nebo) znamenali čosi iného, ako pre nás. My pod nebesami chápeme:
– oblohu nad našou hlavou – odkiaľ niekedy sneží, inokedy prší či svieti slnko, lietajú tam lietadlá,
– časť vesmíru preskúmanú síce menej ako zem, no nebesá nespájame s náboženskou úctou.
Ľudia v staroveku však premýšľali a vyjadrovali sa inak. Oveľa viac používali obraznú reč. Aj výraz nebesá (nebo) vtedy označoval nielen časť vesmíru, ale bol náboženským obrazom pre vyvýšenosť, vznešenosť a zvrchovanosť. Pre svoju vyvýšenosť, oddelenosť a nekonečnosť vzbudzovali nebesá v ľuďoch staroveku úctu a bázeň. Stali sa synonymom pre sídlo Boha, pre Božiu vládu. Preto sa v Biblii často hovorí, že Boh býva v nebesiach (Žalm 115, 3; 1. Kráľov 8, 30), zahaľuje sa v oblaku (4. Mojžišova 10, 11), sídli vysoko (Žalm 113, 4.6).
Nebo je to nedostupné, nad čím nemáme vládu, a predsa sme na tom závislí. Poľnohospodári tomu rozumejú. Na to, čo sa deje na nebi, odkiaľ prichádza slnko a dážď závisí, či bude alebo nebude úroda.
Ak vo Viere všeobecnej kresťanskej vyznávame, že Ježiš vstúpil na nebesá, nie je to údaj priestorového určenia, ani to nemá nič s kozmonautikou. Ide o obraznú reč, o obraz vyvýšenia Krista ukazujúci, že ježiš je na kľúčovom miestie, že cieľ Jeho príbehu je u Boha, že boh ho prijal a oslávil.
Aj dnes hovorievame, že niekto sa „dostal až hore“, na vysoký post. V zamestnaní býva človek povýšený do funkcie či zosadený z nej. Cesta hore súvisí s právomocami, s mocou. Preto sa v súvise s tým, že Ježiš vstúpil na nebesá, vo vyznaní viery hovorí aj tom, že Ježiš sedí na pravici Boha Otca všemohúceho. Miesto po pravej ruke (pravici) vladára – jeho trónu, bolo v staroveku určené tomu, kto vykonával vladárovu moc.
V Žalme 110, 1 – 2 čítame: „Seď po mojej pravici, kým nepoložím tvojich nepriateľov za podnožku tvojim nohám. Žezlo tvojej moci vystrie Hospodin zo Siona. Panuj uprostred svojich nepriateľov!“
Podobne v Efezským 1, 20 – 21: „Túto moc dokázal na Kristovi, keď Ho vzkriesil z mŕtvych a posadil si Ho na pravici v nebesiach, nad všetky kniežatstvá, mocnosti, moci, panstvo a nad každé meno, menované nielen v tomto, ale aj v budúcom veku.“
Kto sa ocitne „hore“, neraz sa zmení. Užíva si moc, presadzuje seba a svoje predstavy – po dobrom či zlom, bez ohľadu na druhých. Z výšky mu miznú detaily, zostávajú len veľké plány, veľké celky. Jednotlivý človek sa stráca.
Celkom inak je to u Ježiša. On vstúpil na nebesá a sedí na pravici Božej – je povýšený na Božiu úroveň. Avšak po nikom SA nešplhal. Nikoho neprehliadal. Najvyššia moc je daná Tomu, kto sa ponížil. Najprv zostúpil zo slávy neba, aby sa k nám ľuďom sklonil, aby slúžil druhým. Ježiš nepodľahol pokušeniu moci. Svoju moc nikdy nezneužil. V Efezským 4, 9 – 10 o tom čítame: „Čo iného znamená to: vstúpil, ako že aj zostúpil do nižších častí zeme? Ten, čo zostúpil, je ten istý, čo aj vystúpil nad všetky nebesá, aby naplnil všetko.“
V Ježišovi, ktorý vstúpil na nebesá a sedí na pravici Božej, máme „hore“ svojho Zástancu. Nie Toho, „ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami“ (Židom 4, 15a). Nie Toho, kto by zneužíval svoju moc proti nám. „Ježiš Kristus ten istý včera i dnes i naveky“ (Židom 13, 8). Taký, akým bol keď bol „dole“, je i teraz „hore“. Verný vo svojej láske k nám, ktorá je prameňom odpustenia a milosrdenstva. Preto Biblia nehovorí po Ježišovom tróne ako o tróne hrôzy, ale ako o „tróne milosti“. Smieme k nemu s dôverou pristupovať, aby sme prijali milosrdenstvo a našli milosť na pomoc v pravý čas (Židom 4, 16). Aj tam „hore“ sa Ježiš prihovára za nás. Zastáva sa nás. Chráni nás. V Ježišovi máme vplyvné známosti na najvyšších miestach. To je na nezaplatenie.
Vyvýšenie poníženého Ježiša nás učí, že ľudské poníženie nemusí byť výrazom životnej prehry. Naopak, môže byť svedectvom o tom, že sme nestratili ľudskosť, nezabudli byť milosrdnými, láskyplnými bytosťami; že milujeme nielen keď je dobre, ale aj keď je ťažko.
Biblia pripomína, že vďaka Kristovi máme aj my svoj domov v nebesiach (Filipským 3, 20). Dívať sa na udalosti z perspektívy neba je oslobodzujúce – ťažkosti nás nemusia deptať. Pravdaže, pohľad do neba nám má byť posilou v zápasoch života, nie únikom zo sveta – zrieknutím sa zodpovednosti za svet či pohŕdaním ním.
Vstúpením Krista na nebesá sa zavŕšil Ježišov príbeh. Čo mal Ježiš vykonať, to vykonal. Nekončia sa však naše úlohy. Práve naopak. Ježiš hovorí: „Prijmite moc Ducha Svätého … a budete mi svedkami aj v Jeruzaleme, aj v Samárii a až do posledných končín zeme“ (Skutky 1, 8). Máme byť svedkami Ježišovej moci – moci Jeho: lásky, vernosti, odpustenia a milosrdenstva. V radosti i v ťažkostiach ukazovať ľuďom na Krista.
Vstúpením Krista na nebesá sa zavŕšil Ježišov príbeh. Neznamená to, že Boží Syn odišiel do penzie, do nebeského ničnerobenia. Z evanjelia (Mk 16, 19n) sme počuli sme, že Ježiš „bol vzatý do neba a posadil sa po pravici Božej. Oni (učeníci) však vyšli a kázali všade, a Pán im pomáhal.“ Po evanjeliách nasleduje v Novej zmluve kniha veľmi praktická. Skutky apoštolov (gr. praxeis apostolon). Práve uistenie, že Pán Ježiš je na kľúčovom mieste – v nebesiach, kde sa za nás prihovára, uistenie, že Boh sa k Ježišovi priznal, oslávil Ho, potvrdil, že Ježišovo dielo, utrpenie a smrť neboli zbytočné – to dávalo apoštolom silu k mnohej kazateľskej, misijnej aj diakonickej práci.
To, že Ježiš vstúpil na nebesá neznamená, že by sa odklonil od nás ľudí. Pán Ježiš sa od nás neodklonil. Naďalej pôsobí vo svete – či už v kázaní evanjelia, v modlitbách, v chlebe a víne svätej Večere, v každom čine pomoci Ježiš vo svete pôsobí. Chce konať aj cez nás. Dať nám istotu, že sa nemusíme báť zla a tých vo svete, ktorí si myslia, že nad nimi už nik nie je. Je! – Oslávený Pán Ježiš Kristus! On má prevahu a vládu nad všetkým, čo život v tomto svete otravuje. Nad našimi starosťami, chorobami, rozladenými vzťahmi, nad mocnými v politike i armáde.
Podľa Neho, ktorého „Boh nadmieru povýšil a dal Mu meno nad každé meno, aby v Ježišovom mene pokľaklo každé koleno tých, čo sú na nebi aj na zemi, aj pod zemou, a každý jazyk aby na slávu Boha Otca vyznával, že Ježiš Kristus je Pán“ (Filipským 2, 9 – 11) sa orientujeme vo svojom zmýšľaní a počínaní. K Nemu – Ježišovi Kristovi máme smerovať, navigovať aj ďalších. Amen.
S použitím: Zvonimír Šorm &spol.: Co jsem jako farář nakradl (vyd. Kalich, Praha 2021),
David Balcar, kázeň na Mk 16, 14 – 20 v: Provázky víry (vyd. Kalich, Praha 2015):
Martin Šefranko, evanjelický a. v. farár