Ján 14, 6b: (Ježiš hovorí): „Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa.“
1. Korintským 12, 3b: „Nikto nemôže povedať: Pán Ježiš! Ak len nie v Duchu Svätom.“
Milí bratia a milé sestry!
Ľudia sa oddávna snažili vysvetliť, čo je Boh. Raná kresťanská cirkev hovorila o trojjedinom Bohu. Tejto myšlienky sa držala veľmi energicky. Veď každá kresťanská koncepcia Boha, ktorá sa snažila vyhnúť ťažkostiam spojeným s učením o Trojici, skončila v ľubovôli, ďalekej od skutočnosti či v blude – heréze.
Ak chceme zostať pri monoteizme – viere v jedného Boha v Ježišovom ponímaní – nezostáva iné, ako hovoriť o jednom, no trojjedinom Bohu. – Spojiť v obraze Boha protichodné, zdanlivo sa vylučujúce aspekty.
„Témou Biblie nie je Boh ako taký, ale Boh prichádzajúci k človeku.“ (Mitri Raheb) Skutočný, pravý Boh je nie je jednoducho tu, ale je to Boh, ktorý prichádza k nám a ide s nami. Prichádza do svojho, a predsa tam zostáva neprijatý (J 1, 11). Vo chvíľach šťastia sa nám javí blízky, vo situáciách kríz vzdialený – dištancovaný. Je v nebi, no nie v priestorovej diaľke; je celkom iný ako my. Je prítomný vo svojom svete, i tu, na zemi, blízko nás. Vo svete je nielen navonok, ale aj vo vnútri – v nás. Je to Boh, ktorý sa milostivo stáva naším, ktorého nielen vnímame, vidíme stopy Jeho konania, ale ktorý v nás prebýva a dáva nám podiel na bohatstve svojho života. To je skutočný, pravý, jeden trojjediný Boh.
Nikto neprichádza k Bohu všeobecne, môže prísť len k Otcovi. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze Ježiša Krista (J 14, 6b). A nikto nemôže vyznať Ježiša ako Pána, ak len nie v Duchu Svätom (1K 12, 3b).
Pravdaže, otázkou je, prečo hovoríme o troch Božích osobách, ako by šlo o troch bohov. Nestačilo by hovoriť o troch „sfarbeniach“ v obraze Boha, o troch „nasvieteniach“ obrazu Boha? – Nie, lebo Boh sám nás stretáva v troch osobách, no vždy ako jediný Boh.
V trojjediného Boha veríme preto, lebo On nás takto stretáva. V trojjediného Boha veríme, lebo Boh, ktorý v nás myslí svoje myšlienky, chce, aby naše myšlienky boli také. Nie je to na našej ľubovôli či svojvôli. Pre moderné ľudské sebavedomie je príznačné nazdávať sa, že môžeme opustiť etapu spôsobu myslenia ranej kresťanskej cirkvi, lebo vraj už nezodpovedá stupňu zrelosti, ktorý sme dosiahli. No chcieť sa dostať za obraz Boha, akého nám predstavil Ježiš, nie je nič iné ako arogancia – slovami Martina Luthera: „Chcieť sa voziť na oblakoch a jazdiť na vetre.“
Tri osoby a jeden Boh, to nie je akási nebeská matematika, ale jediný spôsob, ktorým môže byť tajomstvo Boha chránené a zároveň zjavené – sprístupnené.
Zriekame sa snahy sami opísať Boha. Dobrovoľne sa zastavujeme na hranici, kde sa musí zastaviť a zostať všetko ľudské myslenie o Bohu, totiž tam, kde sa nám Pán Boh dáva vnímať. Všetka učenosť cirkevných otcov, ktorá sa nám dnes zdá byť ostrovtipná až nepochopiteľná, mala za cieľ vyznačiť hranicu, na ktorej sa naše ľudské uvažovanie musí zastaviť a chrániť tajomstvo Boha pred ľudskými myšlienkovými konštrukciami a myšlienkovými hrami, úletmi.
Keď vyznávame, že veríme v Boha, nemienime nejakú cudziu duchovnú bytosť, ale „Ty“ – Boha osloviteľného. Boha, ktorý nám je blízky, venuje nám pozornosť, skláňa sa k nám. Túto Božiu blízkosť a záujem vysvetľujeme v obrazoch, lebo naše slová sú prislabé, naša reč príliš chudobná, než aby vedela vystihnúť veľkého Boha. Ak sa z Boha snažíme urobiť diskusnú otázku, niečo čo ovládame, o čom rozhodujeme, Božia veľkosť nám zostane skrytá. Veď nie my rozhodujeme o Bohu, ale Boh o nás. (Bengt Pleijel)
Hovoriť o Bohu, o Jeho blízkosti a záujme o nás v obraznej reči, je primeraný prístup. Totiž, že sa opatrne a s vedomím odstupu približujeme k tomu, čo je viac ako obraz – k tomu, čo obraz zároveň skrýva a čo chce ukázať. Skutočný obraz osvetľuje to, čo chce cez neho zažiariť, a my nakoniec zostávame stáť pred pravým obrazom ako tí, ktorých sa dotýka. Obraz nás môže zmeniť.
A tak sa držíme dávneho učenia o trojjedinom Bohu ako zvláštnej myšlienky, ktorá prichádza z diaľky, pričom dobre vieme, že je to ľudský pokus hovorenia o Bohu. Držíme sa tohto učenie a zostávame pred ním v úcte k skutočnosti, ktorú nám chce priblížiť.
Keď hovoríme o Bohu, je to Boh prichádzajúci, konajúci a účinne pôsobiaci, Boh, ktorý tvorí, pôsobí zmenu. My k Nemu pristupujeme – prijímame Ho spôsobom, akým sa prijíma Boh a iba On: uctievajúc, prosiac, ďakujúc, žasnúc, pripravení dať Mu zmeniť svoj vlastný život a svoju vôľu.
Na každých Službách Božích sa modlíme modlitbu Otče náš. Zhromažďujeme sa okolo stola Syna pri svätej Večeri. S dôverou v pôsobenie Svätého Ducha krstíme svoje deti. A tým všetkým sa obraciame k jedinému Bohu, vyjadrujeme svoju vieru v jedného trojjediného Boha.
„Uctievať tajomstvá Boha je lepšie ako ich skúmať“.
(F. Melanchton) A tak Jemu, trojjedinému Bohu: Otcovi, Synovi i Duchu Svätému, buď sláva teraz i naveky. Amen.
S použitím myšlienok J. Zinka, M. Raheba, M. Luthera, B. Pleijela a F. Melanchtona:
Martin Šefranko, evanjelický a. v. farár
