Rímskym 8, 37 – 39: „37Ale v tomto všetkom slávne víťazíme skrze Toho, ktorý si nás zamiloval. 38Lebo som presvedčený, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, 39ani vysokosť, ani hlbokosť, ani nijaké iné stvorenstvá nemôžu nás odlúčiť od lásky Božej, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.“
Milí bratia a milé sestry!
Biblické texty je nápomocné a osožné čítať v súvislostiach, do ktorých sú zasadené. Čítali sme z listu Rímskym. Jeho kontextom je, že kresťania v Ríme aj mnohí ďalší kresťania, s ktorými prichádzal apoštol Pavel do činenia, žili v prenasledovaní. Kým sme tu na zemi, dobro a zlo rastú vedľa seba – a to vo svete, v životoch druhých ľudí i v tom našom.
Prenasledovaným veriacim hrozilo, že sa im z očí aj z pamäte stratí Kristus, Boží zákon, že dajú priestor tomu, čo im neprislúcha: prirodzenému strachu alebo pýche.
Spomeňme si na Petra, ktorý sa kasal, že je hotový ísť s Ježišom do väzenia, aj na smrť (Lukáš 22, 33) a že keby sa aj všetci na Ježišovi pohoršili, Peter nie – nikdy Ježiša nezaprie (Marek 14, 29 . 31). Vieme, ako neslávne to s Petrom dopadlo. V boji so svojím strachom prehral.
Prehra je to, čo si neželáme. V športe, v rôznych skúškach, v uskutočňovaní životných plánov je prehra to, čo nechceme. Po prehre už niet možnosť zvratu. Je zaznamenaná. Jedinou možnosťou je pokúsiť sa nabudúce o výhru, no ani to nevymaže prehru, ktorá sa udiala.
Apoštol Pavel rád používal príklady z vtedy známych športov, napr. z behu či zápasenia (1. Korintským 9, 24 . 26). Športové zápolenie podľa Pavla vystihovalo podstatu životného snaženia. Byť kresťanom značí pamätať, že dobro a zlo rastú vedľa seba – vôkol nás aj v nás. Byť kresťanom podľa Pavla neznačí počítať s neustálymi výhrami a trvalým úspechom. Neznamená to však ani predčasné porazenectvo.
Vráťme sa ku kontextu listu Rímskym, do Rímskej ríše. Keď sa rímski dobyvatelia vracali z vojen, na ich počesť sa konal triumf – slávnostná prehliadka. Medzi účastníkmi sprievodu boli trubači, hudobníci, exotické zvieratá z dobytých území. Na dvojkolesových vozoch bola naložená ukoristená vojenská výzbroj. Dobyvateľ sa viezol na vyzdobenom voze, pred ktorým kráčali zajatci spútaní reťazami. Deti triumfátora, oblečené v bielom, stáli niekedy spolu s ním na voze alebo, šli na zapriahnutých koňoch. Za dobyvateľom stál otrok držiaci zlatú korunu a dobyvateľovi šepkal do ucha varovanie: „Celá táto sláva je pominuteľná, prchavá.“ (Podľa Jack Kuhatschek: Rimanom, vyd. Návrat, Praha 1993).
Ako kresťania zažívame aj pády, prehry, zlyhania. Použijúc obraz z Ježišovho podobenstva akoby kúkoľ zatienil všetko dobré, čo v nás Pán zasial. Kým žijeme na zemi, dobro a zlo rastú vedľa seba. Triumfalistické kresťanstvo je falošné. Ak sme poctiví a dívame sa na svoj život pravdivo, v pokore uznávame svoje zlyhania, pády, prehry, zrejmé neúspechy, svoj podiel na tom, že vo svete je mnoho zla. Áno, byť kresťanom neznamená počítať s neustálymi výhrami a trvalým úspechom. Neznačí to však ani predčasné porazenectvo.
Súvisí to s tým, že aj keby to v tvojom či mojom žití vyzeralo zle, je čas pre možnosť obratu. Nejde o to, že „napokon všetko dobre dopadne“ – ako sa neraz hovorieva. Pavel píše: „V tomto všetkom slávne víťazíme skrze Toho, ktorý si nás zamiloval.“ To je dobrý základ, na čom stavať, budovať život s ohľadom na našu nedokonalosť a zlyhania. Pavel vyznáva, že nad všetkým vládne pevný Boží plán spásy, v ktorom majú všetky Božie deti svoje miesto. V tomto pláne, centrom ktorého je dielo Božieho Syna Ježiša Krista, je zaručené, že aj to, čo na zemi podľa našich predstáv „nedopadne dobre“, sa predsa obráti na dobré – Bohu na slávu a nám na spasenie (por. Filipským 1, 19).
Keď Pavel písal v kontexte prenasledovania kresťanov, ktorí v situácii utrpenia poznali aj pády a prehry, apoštol pripomína, že aj keď prehrávame, nepochybná a blízka Božia moc „nie je z nás“. „7Tá prenesmierna moc je z Boha, a nie z nás“, … síce „sme utláčaní, ale nie potlačení; sme tiesnení, ale si nezúfame; 9sme prenasledovaní, ale nie opustení; sme zmietaní, ale nehynieme“ (2. Korintským 4, 7 . 9). Prosme Boha, aby sme takto – okuliarmi viery v Neho – vnímali svoj život a najmä Pánovo pôsobenie v ňom. Viera v Krista nás smeruje k nadzemským horizontom. Náš život nemusí byť určený len tým, čo je nepodarené, dočasné. Veď Boh nevidí len naše pády, zlyhania a prehry. Vidí aj semeno, ktoré sám zasial do nás a trpezlivo sa oň stará.
Či už prežívame také alebo onaké okolnosti, nad všetkým, aj nad tým, čo sa nám javí ako najnepríjemnejšie a najtemnejšie, vládne nemenná a víťazná Božia láska. Nie taká, ktorú by sme si vymysleli podľa svojich predstáv, ale láska, vyjavená Pánovi Ježišovi Kristovi. Zjavené v Ňom, ktorý zostúpil až do najhlbších hlbín našej ľudskej biedy, keď prešiel potupou, mučením aj opustenosťou na kríži – ale aj vstal z mŕtvych, vládne na pravici Božej. Sme v Jeho srdci a zastáva sa nás. Táto láska Božieho Syna, ktorá prešla krížom, stačí na všetko. Nič nás od nej neodlúči.
Jedinou otázkou zostáva, či sa chcem, chceš tejto lásky držať, či ju nechceme nahrádzať nejakou svojou predstavou – výmyslom, ako by Božia láska mala vyzerať.
Otázka, ktorú nám Pán kladie znie: Chcem/chceš sa držať Božej lásky? Amen.
Modlitba: Pane Ježiši Kriste, prosíme, pomôž nám držať v sa Tvojej lásky. Milostivo daj, nech náš vzťah k Tebe je zdrojom pokojného prijímania času, v ktorom nemusí byť nič prehraté – navždy stratené. Uč nás vnímať seba i život ďalších ľudí Tvojimi očami – v pravde a s nádejou. Ďakujeme Ti za všetko, čo v Tebe máme a čo od Teba deň čo deň prijímame. Prosíme, buď aj s tými, ktorí sú v akomkoľvek utrpení a chorobe a posilni ich vo viere. Amen.
Použitím myšlienok Joela Rumla (in: Na každý den 2026 /19. 6./, vydal Kalich, Praha 2025), Karla Barha, Josefa B. Součka a sestry Dominiky:
Martin Šefranko, evanjelický a. v. farár
