Kázeň z evanjelických Služieb Božích v Bratislave (Lamač/NK)
Lukáš 2, 40 . 52: „Dieťatko však rástlo a mocnelo, plné múdrosti a milosť Božia spočívala na Ňom. … Ježiš prospieval múdrosťou, vzrastom a bol milý Bohu i ľuďom.“
Milí bratia a milé sestry!
Každý, kto je pokrstený v Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku, dostane o pokrstení aj písomné svedectvo. Na ňom je uvedené meno pokrsteného dieťaťa či dospelého, dátum a miesto jeho narodenia i krstu a veta: „Cirkevný zbor ti dáva toto svedectvo o Krste svätom, s úprimným želaním, aby si podľa príkladu Pána Ježiša Krista aj ty rástol/la, a mocnel/a, plný/á múdrosti a milosť Božia nech spočíva na tebe.“ Za ňou je napísané, že uvedené prianie pochádza z Evanjelia podľa Lukáša 2, 40. Teda z kapitoly Biblie, ktorá hovorí narodení Spasiteľa, ale aj o tom, čo dialo po Vianociach – po Ježišovom narodení.
Narodenia dieťaťa je v rodine zväčša veľkou udalosťou. A hoci sa Ježiš narodil v chudobe a nenápadne, predsa aj Jeho príchod na svet sprevádzali veľké znamenia. Zaznel mohutný chválospev anjelov. Prišli mudrci, klaňali sa dieťaťu Ježišovi a priniesli Mu vzácne dary.
Dnes sa na narodené bábätko chodia pozerať jeho starí rodičia, strýkovia a tety, susedia a známi. Vskutku, narodenie dieťatka je malý zázrak. Je na čo sa dívať!
Aj keď to v prečítaných veršoch z Lukáša 2. kap. nebolo priamo spomenuté, tieto vravia o ešte väčšom zázraku: Písmo sväté hovorí o úspešnom a požehnanom raste.
Vskutku je divom – zázrakom, ak malý človiečik vyrastie v takého človeka, ktorý je milý Bohu aj ľuďom.
Zaiste, rast a s ním spätá aj nejedna strasť výchovy, nie sú až také príťažlivé, ako narodenia dieťatka a slávnostnosť spojená so zrodením nového života. Avšak práve rast – to, čo prichádza po Vianociach, je cieľom.
Pán Ježiš rástol a dospieval pre konkrétny cieľ, tak ani my nemôžeme strnulo zostať pri duchovnom narodení – pri krste, len pri spomienkach naň.
Stálou požiadavkou je rast. Rast po všetkých stránkach. Tak, ako Ježiš rástol v dokonalej harmónii rozumovo, mravne i duchovne, tak ako Ježišov život neustrnul pri Vianociach, ani my nemáme ustrnúť, zostať len pri maličkom Ježišovi. Treba nám duchovne napredovať, rásť ďalej. V ceste viery za Ježišom máme pokračovať.
Viacerí sme boli v advente pri spovedi a Večeri Pánovej. Vysloviť: Sľubujem polepšenia života, to, že chcem žiť pre Pána Boha, nie je až také zložité. Oveľa ťažšie je spojiť s takýmto rozhodnutím aj konkrétne činy. Priniesť svojím časom aj konkrétne duchovné ovocie.
To, čo nasleduje po Vianociach – rast – nie je čosi neurčité, ani nezáväzné. Každým prijatím Božej milosti berieme na seba aj záväzok, že ako sa Pán Boh obetoval – sklonil sa k nám – podobne aj my sa obetujeme v službe Bohu aj blížnym. Nie v akomsi prázdnom nadšení, ale v konkrétnom živote ako pracovníci, manželia, rodičia, členovia cirkvi, občania. Neurčité a nezáväzné kresťanstvo – stuhnuté kresťanstvo bez rastu, prehráva. Budúcnosť patrí záväznému kresťanstvu.
Rast Pána Ježiša prebiehal v ústraní všedného dňa. Len niektoré životopisné filmy predstavujú Ježiša ako zázračné dieťa, ktoré sformuje z hliny vtáky a keď zatlieska, tieto začnú lietať. Žiadne zo štyroch kanonických evanjelií Novej zmluvy o tom nič nehovorí. Naopak, biblické evanjeliá vo svojich kratučkých správach o Ježišovom detstve a raste svedčia, že Ježiš rástol ako ostatné deti. Nebol ušetrený ničoho, čo prežívame. Čoskoro po narodení nevystúpil so zvesťou o Božom kráľovstve, vek 30 rokov nedosiahol rýchlejšie ako iní ľudia.
Učil sa, ako ďalšie deti v Izraeli. V onej dobe učenie detí súviselo so synagógou. – Školou, kde deti sedeli na zemi okolo zvitku Zákona a zborovo opakovali verše Svätého písma, kým ich nevedeli naspamäť.
V hebrejčine jedno a to isté slovo značilo opakovať aj učiť sa. Deti sa učili opakovaním. Vyrastala z toho ich hlboká znalosť textov Starej zmluvy. Nám učenie sa opakovaním neznie lákavo. No hoci to lákavé nie je, dobrotivý Pán Boh aj s nami musí mnohé veci zopakovať, aby sme si uvedomili, Komu patríme a Koho vlastníctvom sme. Aby sme nezabudli, kto nás vykúpil pre seba a akú vysokú cenu za nás zaplatil (čítaj: 1. Korintským 6, 19 – 20).
Nedokážeme sa stať dokonalými za krátky čas. K dokonalosti iba spejeme. To je totiž Božia cesta, ktorou prešiel i Pán Ježiš Kristus. On v ústraní, vo vernosti v svojich každodenných povinnostiach, v pokúšaniach i utrpení, sa naučil poslušnosti (čítaj: Židom 5, 8). Tam získal aj múdrosť znamenajúcu nielen poznatky, ale múdrosť pre správne praktické počínanie si v živote. Schopnosť rozlišovať veci, zvládať život s jeho starosťami, radosťami, požiadavkami i pokušeniami. Aj my neraz túžime vedieť,
- kedy je správne mlčať a kedy hovoriť,
- kedy sa postaviť za svoje práva a kedy odpúšťať,
- kedy mať s blížnym trpezlivosť a kedy je lepšie napomenúť ho,
- kedy si dopriať potrebný oddych a kedy byť horlivejší v službe ľuďom.
V spomenutom sa spoznávame ako tí, ktorí sa mnoho ráz nedokázali a zlyhali. Na uvedené otázky nenájdeme odpoveď mechanicky. Na riešenie všetkých situácií nejestvuje vhodný veršík z Biblie. Nepochybne, je skvelé poznať čím viac textov z Biblie. V duchovnom raste však ide o viac ako len o teoretické poznatky. Potrebujeme múdrosť pre život. Učiť sa z poslušnosti, z modlitieb, z počúvania Božieho hlasu, ktorý nám zaznieva z textov Biblie. Ide o príťažlivý, oslovujúci život – konanie, ktoré je milé Bohu i ľuďom. Od Ježiša sa Mu môžeme a máme učiť (čítaj: Kolosenským 2, 6 – 7). Amen.
Martin Šefranko, evanjelický a. v. farár
