Výklad z biblickej hodiny pre dospelých, Bratislava, Legionárska 6
1. Mojžišova 32. kapitola: „1 Včasráno Lábán pobozkal svojich vnukov aj dcéry a požehnal ich. Potom sa Lábán pobral domov. 2 Keď Jákob šiel svojou cestou, stretli ho Boží anjeli. 3 Keď ich Jákob uzrel, povedal: To je Boží tábor. A dal tomu miestu meno Machanajim. 4
Potom Jákob poslal pred sebou poslov k svojmu bratovi Ézavovi do krajiny Séír, na územie Edómu. 5 A rozkázal im: Toto povedzte môjmu pánovi Ézavovi: Takto vraví tvoj sluha Jákob: U Lábána som býval ako cudzinec a zostal som tam až doteraz. 6 Nadobudol som si tam voly, osly, ovce, sluhov i slúžky a posielam posolstvo svojmu pánovi, aby som našiel milosť v tvojich očiach. 7 Potom sa poslovia vrátili k Jákobovi a povedali: Došli sme k tvojmu bratovi Ézavovi, ktorý ti ide oproti, a s ním 400 mužov. 8 Vtedy sa Jákoba zmocnil veľký strach a úzkosť. Nato rozdelil ľudí, čo boli s ním, ovce, rožný statok i ťavy na dva tábory 9 a povedal: Ak Ézav príde k prvému táboru a porazí ho, druhý tábor môže uniknúť. 10 Potom Jákob povedal: Bože môjho otca Abraháma, Bože môjho otca Izáka, Hospodine, ktorý si mi riekol: Vráť sa do svojej krajiny i do svojho rodiska a dobre naložím s tebou: 11 Nie som hoden všetkej milosti a všetkej vernosti, ktorú si preukázal svojmu sluhovi, lebo len s palicou som prebrodil tento Jordán, a teraz mám dva tábory. 12 Vysloboď ma, prosím, z rúk môjho brata, z rúk Ézava, lebo sa ho bojím, že príde a zabije mňa i matky s deťmi. 13 Ale Ty si zasľúbil: Len dobre naložím s tebou a rozhojním tvoje potomstvo ako morský piesok, že sa nebude dať pre množstvo spočítať. 14 I prenocoval tej noci tam, a z toho, čo mu prišlo pod ruku, vzal dar pre svojho brata Ézava: 15 dvesto kôz a dvadsať kozlov, dvesto bahníc a dvadsať baranov, 16 tridsať plekajúcich tiav a ich mladé, štyridsať kráv a desať juncov, dvadsať oslíc a desať osliat. 17 Zveril ich svojim sluhom, každú čriedu osobitne. Potom povedal sluhom: Choďte predo mnou, ale zachovávajte odstup medzi jednotlivými čriedami. 18 Prvému rozkázal: Ak ťa stretne môj brat Ézav a opýta sa ťa, čí si a kam ideš a čie sú tieto zvieratá pred tebou, 19 odpovedz: Patria tvojmu sluhovi Jákobovi; je to dar, ktorý posiela môjmu pánovi Ézavovi, a on sám je už za nami. 20 Tak rozkázal aj druhému, aj tretiemu, aj všetkým, ktorí hnali čriedy: Podobne hovorte Ézavovi, keď ho stretnete, 21 a povedzte: Hľa, aj tvoj sluha Jákob ide za nami. Pomyslel si totiž: Udobrím si ho darom, ktorý ide predo mnou, a len potom sa mu ukážem na oči; azda ma prívetivo prijme. 22 Tak dar išiel popredku a on ostal tej noci v tábore.
23 Ešte tej noci vstal, vzal svoje obidve ženy i obe slúžky aj svojich jedenásť synov a prekročil brod na Jabboku. 24 Vzal ich a prepravil cez potok; prepravil aj všetko, čo mal. 25 Jákob však zostal sám, a nejaký muž s ním zápasil, kým nevyšla ranná zora. 26 Keď videl, že ho nepremôže, udrel ho po bedernom kĺbe. Jákobovi sa vytkol bederný kĺb, keď s ním zápasil. 27 A onen mu povedal: Pusť ma, lebo vychádza ranná zora! Jákob však odpovedal: Nepustím ťa, iba ak ma požehnáš. 28 Ten sa ho opýtal: Ako sa voláš? On odpovedal: Jákob. 29 Vtedy onen riekol: Nebudeš sa už volať Jákobom, ale Izraelom, lebo si bojoval s Bohom aj s ľuďmi a zvíťazil si. 30 Vtedy Jákob prosil: Oznám mi, prosím, svoje meno! Onen mu však odpovedal: Prečo sa pýtaš na moje meno? A tam ho požehnal. 31 Jákob dal tomu miestu meno Peníél, lebo – tak hovoril – videl som Boha tvárou v tvár a ostal som nažive. 32 Keď prechádzal cez Penúél, vyšlo nad ním slnko, ale on kríval pre svoje bedro. 33 Preto až po dnes Izraelci nejedia šľachy z bederného kĺbu, lebo onen sa dotkol šľachy na bedernom kĺbe Jákobovom.“
Jákob sa vracia z vyhnanstva do Kanaánu. Vracia sa s nádejou na požehnanie. Od Lábana, ktorého zanechal za sebou, mu už nehrozí nebezpečenstvo. Uzavrel s ním pakt o neútočení.
Ako to však bude s Ézavom – bratom, ktorého má pred sebou? Čo keď splní, čo kedysi vyslovil, že Jákoba zabije?
Jákob si uvedomuje, že bez zmierenia sa s Ézavom, sa nemôže vrátiť domov a nebude mať nijakú budúcnosť.
Keď ako vyhnanec utekal z domova, v Bételi ho vyprevádzali anjeli. Videl otvorené nebo. A toto videnie mu bolo po celé roky vo vyhnanstve útechou. Teraz v novej vízii opäť vidí anjelov. V Machanajime – Božom tábore. Akoby na neho, domov sa vracajúceho strateného syna, vytvorili čestnú stráž. Čaká naň tábor Božieho vojska.
Keď Jákob pred rokmi odchádzal, nemal nič, len pútnickú palicu. Keď sa teraz vracia, má početnú rodinu, potomstvo, služobníctvo i veľké stáda. A predsa: Čo osoží človeku, keby získal aj celý svet a duši by si uškodil? Jákob tkp. získal celý svet. No kým je. Nie je pre Ézava stále podvodníkom?
Jákob je na hranici. Doslova, ale aj v hraničnej, kritickej situácii. Necíti sa ako úspešný dobyvateľ sveta. Je mu skôr trápne. Roky sa Ézavom nerozprávali. Skúste si v Biblii farebne podčiarknuť, koľkokrát Jákob nazýva seba Ézavovým služobníkom a Ézava svojím pánom. Posiela k Ézavovi poslov s prosbou o milosť. Keď sa dopočul, že Ézav mu ide naproti so 400 mužmi, dostal strach. Rozdelí svoju početnú karavánu na 2 tábory, aby jeho ženy a deti mali akú-takú istotu. Viac pre nich urobiť nemôže. Ézavovi posiela impozantné dary ako pre knieža. A prikáže urobiť odstupy medzi desiatkami zvierat darovaných Ézavovi. Jeho veľký dar rozdelený na „viac balíčkov“ vyzerá ešte väčší. No Jákob nemá istotu, karneval zvierat – stádo za stádom ako vlnolamy, zlonia Ézavovu zlosť a či mu brat Ézav po rokoch odpustí jeho podvod. Dary napred a on, prvorodenstvom požehnaný Jákob ide vzadu.
Modlí sa. Pokorne volá k Hospodinovi: Nie som hoden všetkej milosti a všetkej vernosti, ktorú si preukázal svojmu sluhovi … Vysloboď ma, prosím, z rúk môjho brata, z rúk Ézava, lebo sa ho bojím, že príde a zabije mňa i matky s deťmi.
Sotva si dokážeme predstaviť, čo všetko Jákobovi vírilo mysľou v noci pred stretnutím sa s Ézavom. No vieme, že Jákobov boj nie je „proti krvi a telu“, ani „proti kniežatstvám a mocnostiam, proti pánom sveta tejto temnosti, proti zlým duchom v nebesiach“. – Teda s rôznymi ideológiami, ktoré sa človeka snažia odtrhnúť od Boha a Jeho priazne, zbaviť ho Božieho požehnania. Jákob má iného súpera. Ide z nebo strach. Postaví sa proti nemu Nepomenovateľný, ktorý sa Mojžišovi neskôr predstavil tajomným: Som, ktorý som. V tomto boji môže prísť Jákob o všetko. Môže stratiť viac ako svoje ženy, deti či bohatstvo. Dokonca ani jeho vlastný život nie je to najdôležitejšie, čo je v hre. Je tu ešte čosi viac, o čo Jákob bojuje. Boh dal svoj sľub, že ako v Abrahámovi, Izákovi, tak aj v ňom, Jákobovi majú byť požehnané všetky národy zeme. Požehnanie je viac ako len tradične chápané osobné šťastie. Jákob má byť prasklinou, dvierkami, cez ktoré prúdi do sveta Božia láska, milosrdenstvo, nádej, poznanie zmyslu života ľudí i sveta. Má odhaľovať Božie konanie a ukazovať naň ďalším. Toto Božie zasľúbenie môže teraz Jákob stratiť. Môže byť pozbavený Božieho požehnania, ktoré mu je zverené pre všetky pokolenia zeme. A tak Jákob bojuje a volá: „Nepustím ťa, iba ak ma požehnáš.“
Božie požehnanie predchádza život človeka, no máme oň zápasiť. Ešte sme boli len v tele našej mamy a už sme boli súčasťou stavu, ktorému hovoríme požehnaný. Cez lásku matky a pomoc druhých nás Boh požehnáva. Kto sa neusiluje získať požehnanie, kto oň nezápasí ako zápasil Jákob, nie je požehnania hoden.
Požehnanie nie je mágia, v zmysle, že sa nám nič zložité a ťažké neprihodí. Koľko požehnaných ľudí prechádzalo náročnými skúškami! (Daniel, diakon Štefan, Ester, Pavel) Požehnanie je skôr infúzia nádeje, že Boh má pre nás poslanie, vedie nás a dáva nám silu žiť a aj cez zápasy života a boje viery presadzovať Božie hodnoty: Boží pokoj a zmierenie.
Na príbehu Jákoba je zrejmé, že to nejde bez zápasu, že „temným brodom“ sa nemôžeme vyhnúť, že aj veriaci prežívajú úzkosti a zápasy. Jákob nás učí zápasiť o Božie požehnanie.
Ten neznámy pohraničník, ktorý stráži vstup do Kanaánu, Jákobovi vraví: „Nebudeš sa už volať Jákobom (Úskočným, Podvodníkom), ale Izraelom.“ Jákob je už minulosť. Tvoje hriechy sú odpustené. Smieš na druhý breh. Smieš sa vrátiť. Budeš sa volať Izrael, „lebo si bojoval s Bohom aj s ľuďmi a zvíťazil si.“ A on rozumie, že hoci je ľudsky videné mega úspešný, majetný, nemôže sa dovolávať žiadnej zásluhy, že Boh má právo, „vyškrtnúť ho zo svojho zoznamu.“ Jákob zápasí o požehnanie – o Božie slovo, ktoré podrží, prinesie úľavu, dá mu nádej.
Vychádza ranná zora! Noc ustupuje svetlu a on ako znovuzrodený smie vstúpiť do krajiny svojich predkov. Od neznámeho však dostal zvláštny suvenír. Zásah do bedier, miesta, kde sídli jeho sila, potencia, jeho budúcnosť. Bojovník nevyjde z boja bez šrámov. Každý krok v zasľúbenej krajine mu bude bolestne pripomínať, že keď sa bude spoliehať na vlastné sily, nebude môcť odovzdať požehnanie.
Božie požehnanie zachraňuje. Jákob, Boží ľud biblických dôb i my, súčasný Boží ľud, žijeme z Pánovho požehnania.
„Požehnaný Boh a Otec Pána nášho Ježiša Krista, ktorý nás v nebeských veciach požehnal v Kristovi Ježišovi všetkým duchovným požehnaním.“ (Ef 1, 3) Amen.
Použitím: Nico ter Linden: Povídá se… podla Tóry (vyd. EMAN. Benešov 2015) a teológov: Jean-Louis Schaeffer /FB 2025 – 29. 7./, Pavel Kašpar /NKD 2025 – 1. 10./, Jonathan Sacks:
Martin Šefranko, evanjelický a. v. farár
