Kázeň z evanjelických večerných Služieb Božích v Bratislave (NK)
Skutky apoštolov 3, 1 – 10: „1 V modlitebnú hodinu o tretej popoludní vystupovali Peter a Ján do chrámu. 2 Práve priniesli muža, chromého od narodenia, ktorého každý deň kládli ku chrámovým dverám, takzvaným Krásnym, aby si pýtal almužnu od tých, čo vchádzali do chrámu. 3 A ten, keď videl Petra a Jána vstupovať do chrámu, prosil si od nich almužnu. 4 Peter a Ján zahľadeli sa uprene na neho a povedali: Pozri na nás! 5 I podíval sa pozorne na nich, lebo dúfal, že dostane niečo od nich. 6 I povedal mu Peter: Striebra, zlata nemám, ale čo mám, to ti dávam: v mene Ježiša Krista Nazaretského vstaň a choď! 7 Nato ho chytil za pravú ruku a zodvihol. A hneď zmocneli mu nohy a kĺby, 8 takže vyskočil, postavil sa na nohy, chodil a vošiel s nimi do chrámu, chodil poskakujúc a chváliac Boha. 9 A všetok ľud videl, ako chodí a chváli Boha. 10 I poznali ho, že je to ten, čo sedával pri chrámových Krásnych dverách a prosieval o almužnu; a zachvátil všetkých údes a vytrženie nad tým, čo sa s ním stalo.“
Milí bratia a milé sestry!
Predstavme si, že ideme na nákup. Pred obchodným centrom na nás uprene hľadí bezdomovec s pohárom pred sebou. Nie je zložité pochopiť, že čaká od nás peniaze.
Čo robíme? Máme viacero možností. Spomeniem 4:
1. Pôjdeme ďalej. Prišli sme predsa nakúpiť, čo potrebujeme. Peniaze si necháme pre seba.
2. Dáme žobrajúcemu nejaké peniaze, ale nie veľa! Všetci sú spokojní: on čosi dostane a my máme čisté svedomie.
3. Nedáme mu nič, nie však z chamtivosti, ale preto, že si myslíme, že to nie je správne riešenie. Dať dotyčnému peniaze by ho nepovzbudilo, aby prelomil kruh závislosti, hľadal si prácu a stal sa aktívnym členom spoločnosti.
4. Ponúkneme mu niečo iné ako peniaze. – Čo? – Úsmev? Slovo? Čosi iné?
To sa stalo Petrovi a Jánovi pri prvom zázraku po Letniciach. Predtým, ako o ňom začneme premýšľať, je dôležité zdôrazniť význam tejto epizódy. Z duchovného hľadiska máme často dojem, že dnes sa nič nedeje. Keď sa pozrieme na Ježišove zázraky a na banalitu dnešnej doby, pripadá nám to tak, že sa nachádzame v dvoch protikladných svetoch. V Novej zmluve sa zdá, že sa tam deje jeden zázrak za druhým. Ježiš uzdravuje slepých, hluchonemých, chromých, malomocných. Kriesi mŕtvych, zatiaľ čo v súčasnosti sa nedeje nič mimoriadne. Keď ste v Kristových časoch trpeli, stačilo prísť k Ježišovi a boli ste uzdravení. Teraz, keď pre nás medicína nemôže nič urobiť, zostávame sami a bez nádeje. Tak sa to môže javiť.
Svätodušné sviatky ohlasujú čas cirkvi, ktorý je naším časom. Časom, ktorý žijeme. Preto je príbeh o zázračnom uzdravení chromého Petrom a Jánom taký dôležitý. Hovorí nám, že sa nič nezmenilo. Čas cirkvi je ako Ježišov čas. Aj v súčasnosti dochádza k uzdraveniam a zázrakom. Spomeňme si na Klárku, za ktorej prežitie a uzdravenie po ťažkom úraze sme sa intenzívne modlili od záveru januára a Pán sa milostivo priznal k týmto modlitbám. Kristus konal v minulosti a koná aj dnes.
Prečo to však nie je viacej viditeľné? Prečo máme dojem, že dnes sa nič nedeje? Odpoveď je jednoduchá: je to falošný dojem. Deje sa toho veľa. Stále existujú Pánove odpovede na modlitby, zázraky a uzdravenia.
Keď čítame príbeh o chromom od narodenia, často sa sústredíme len na záver – na fakt, že ochrnutý muž opäť chodí. Text však upozorňuje na ďalší zázrak, aj keď nie veľkolepý. Málokto mu venuje pozornosť.
Čo je to za skutočnosť, ktorá sa nikdy nedostane na titulky novín, rozhlasu a televízie? Počujeme o nej zo Skutkov apoštolov 3, 2: „Práve priniesli muža, chromého od narodenia, ktorého každý deň kládli ku chrámovým dverám, takzvaným Krásnym, aby si pýtal almužnu od tých, čo vchádzali do chrámu.“
Kto priniesol telesne postihnutého pred chrámové dvere? Kto sú tí nemenovaní „oni“? – Nevieme! Pravdepodobne príbuzní, ktorí tam prinášali chromého, aby mohol žobrať o almužnu.
Bola to len malá akcia, ktorú títo ľudia robili? V istom zmysle áno. Malá pomoc je na dosah pre každého. Pomáhať niekomu pri sťahovaní, či v iných okolnostiach preukázať základný prejav lásky, solidarity, vzájomnej pomoci. Vnútorne súhlasíme, že budeme konať skutky milosrdenstva.
Na druhej strane je to výnimočná skutočnosť, ktorú málokto z nás dosiahol alebo by bol schopný dosiahnuť: prinášať toho človeka „každý deň“ na ono miesto. Každý deň pred príchodom zástupu modliacich sa ľudí do chrámu.
Robiť každý deň rovnaké gesto pomoci trpiacemu človeku. Aj dnes existujú ľudia, ktorí vytrvalo pomáhajú niekomu každý deň! To je zázrak. Možno malý zázrak, ale bez neho by nebolo veľkých zázrakov. Ak nevidíme tieto obmedzené zázraky, odsudzujeme sa na to, že nedokážeme rozpoznať veľkolepejšie Božie diela. Nevstúpiť do týchto obyčajných zázrakov svojím srdcom, svojou vôľou, svojou citlivosťou znamená odrezať sa od neobyčajného.
To však nestačí. Po týždni, mesiaci či roku ľudskej solidarity s týmto chorým – s dennodenným nosením ho – si možno predstaviť, že veriaci si povie: „Povedzte, nemohli by sme konečne namiesto toho, aby sme ho brali len žobrať ku Krásnym dverám, vykonať aj duchovný skutok: modliť sa za neho, aby bol uzdravený? Alebo sa modliť, aby našiel silu k určitej samostatnosti, namiesto totálnej závislosti?“
Biblia nestavia proti sebe duchovné a ľudské, modlitbu viery a diakonickú činnosť, slovo a liek. Akým právom tak úzko vymedzujeme, čo je duchovné na jednej strane a čo je sociálne, lekárske alebo „svetské“ na strane druhej? Všetko to tvorí jeden celok:
– pomáhať ľuďom tam, kde sa nachádzajú,
– prijať ich s ich telesným alebo duševným stavom,
– zaviesť domácu starostlivosť,
– udržiavať sociálne poistenie.
Skrátka sprevádzať tých, ktorí trpia a neuzdravujú sa.
A keď príde čas, t. j. od začiatku príznakov ich utrpenia a počas celej doby utrpenia, sa modliť za nich a s nimi. Tieto prístupy sa k sebe výborne hodia. Sú súčasťou starostlivosti o trpiacich, ktorú prikazuje Pán Ježiš Kristus.
Spomeňte si, že Ježiš povedal: „Hladný som bol, a dali ste mi jesť; bol som smädný, a dali ste mi piť; prišiel som ako cudzinec, a prijali ste ma; bol som nahý, a zaodeli ste ma; bol som nemocný, a navštívili ste ma; bol som vo väzení, a prišli ste ku mne“ (Matúš 25, 35 – 36).
Chromý muž od Krásnej chrámovej brány by mohol dodať: Kristus bol nielen ukrižovaný v tele ako ja, nielenže Ho ľudia navštevovali a nosili ako mňa, ale inšpiroval aj dvoch svojich učeníkov, ktorí išli okolo, aby pridali slovo viery ku všetkému, čo mi spoločnosť počas dlhých rokov pripravila.
Pán Ježiš Kristus má dve ruky:
ľavú ruku, ktorá dáva jedlo, oblečenie, konkrétnu starostlivosť bežným ľuďom,
a pravú ruku, ktorá je duchovnou silou, rukou, ktorá nás dvíha a povznáša vo viere.
Tieto dve ruky idú spolu, pretože Ježiš nie je amputátor, ktorý by nám pomáhal len modlitbou alebo sociálnou činnosťou.
Jedna pani mala roky psíka. Ochorel na rakovinu. Mala ho veľmi rada. Modlila sa za neho. Navštívila veterinára, ktorý mu predpísal lieky, ba dokonca aj homeopata, ktorý mu dal kvapky. Stav zvieraťa sa zlepšil. Žena povedala: „Veterinár je presvedčený, že je to vďaka jeho lieku, homeopat je presvedčený, že je to vďaka jeho elixíru. Nesúhlasím ani s jedným z nich. Verím, že Pán Boh odpovedal na moju modlitbu a možno že aj ich oboch (?) použil ako nástroje vo svojej ruke.“ *
Hneď po Letniciach sa stal zázrak. Muž od narodenia ochrnutý, bol uzdravený. „Chodil poskakujúc a chváliac Boha.“ Kristus ukázal, že naďalej koná rovnakým spôsobom, ako keď bol prítomný na zemi. Nechce menej uzdravovať, ani menej pomáhať.
Venujme tomu pozornosť, lebo tak budeme môcť ako Peter a Ján povedať blížnemu: „Čo mám, to ti dávam: v mene Ježiša Krista Nazaretského vstaň a choď!“ Amen.
* Z pohľadu kresťanskej viery s homeopatiou nemožno súhlasiť. Príbeh bol však vyrozprávaný tak, ako sa udial.
S použitím myšlienok D. Gnaegiho:
Martin Šefranko, evanjelický a. v. farár
