Kázeň z evanjelických večerných Služieb Božích v Bratislave (NK)
Filipským 2, 7 – 8: (Ježiš Kristus) „7 vzdal sa hodnosti, vzal na seba podobu služobníka, podobný sa stal ľuďom, a keď sa zjavil ako človek, 8 ponížil sa a bol poslušný do smrti, a to až do smrti na kríži.“
Židom 4, 15 – 16: „15 Veď nemáme Veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami, ale (máme Veľkňaza), podobne pokúšaného vo všetkom, (ale) bez hriechu. 16 Pristupujme teda s dôverou ku trónu milosti, aby sme prijali milosrdenstvo a našli milosť na pomoc v pravý čas.“
Milí bratia a milé sestry!
V strede Písma svätého sa nachádza kniha Žalmov. Jej texty sa stali podnetom pre vznik modlitieb a piesní napr. aj v ekumenickom spoločenstve v Taizé. Slovami 62. žalmu je inšpirovaná krásna pieseň:
„Len Boh je moja spása i sláva moja. Len Boh je moja sila.
Len v Bohu nájde pokoj duša moja, v Ňom je nádej moja.“ [františkáni]
Táto krátka pieseň aj 62. žalm vyjadrujú hlbokú dôveru v Boha. Dôveru uprostred neistoty a temnôt života.
Všetci sa v nejakej forme stretávame s utrpením. Jedni s väčšou, iní s menšou intenzitou. Sme v období, keď sa kroky nejedného človeka uberajú na cintorín, so zámerom poďakovať Pánu Bohu za lásku zosnulých príbuzných a postarať sa o dôstojnosť miesta ich odpočinku. V nejednom prípade prepukne bolesť trpkých spomienok. Veď nie je zriedkavé, že skon našich blízkych prišiel – podľa nášho ľudského počítania – predčasne. Ďalší odchádzali v značných bolestiach.
Je dobré podeliť sa s niekým, o smútok a bôľ, ktorý prežívame, hoci dnes sa to tkp. „nenosí“ a uznávaní sú silní, sebestační ľudia. Otvoriť sa niekomu so svojím trápením a žiaľom, nesie so sebou riziko neporozumenia či odmietnutia. Z takýchto záporných skúseností pramení to, že ľudia svoj bôľ nosia v sebe. No nezriedka sa pod vonkajšou maskou istoty skrýva strach, vnútorná bolesť, o ktorej sa bojíme hovoriť.
Ako kresťania máme veľký dar, že smieme poprosiť ďalších v Krista veriacich, aby sa za naše trápenie modlili a niesli ho s nami. Preto sú dôležité chvíle, keď sa ako Boží ľud stretávame a aj vzájomnými modlitbami si pomáhame, slúžime, podporujeme sa. Ideálne, keď máme niekoho, komu dôverujeme a môžeme si pred ním vyliať srdce. Máme takého brata či sestru?
Popri strachu podeliť sa s niekým o to, čo v hĺbke srdca prežívame, je druhým extrémom príliš sa upnúť na človeka. Vložiť do neho nádej natoľko, ako by iba od neho samého záležala naša pomoc. Tu platí príslovie: „Neopieraj sa o múr, lebo spadne a nedúfaj v človeka, lebo zomrie.“ Vskutku sú v živote chvíle, keď nám chýbajú slová. Keď ľudské slová nestačia na to, aby potešili. Keď sa všetko javí beznádejné.
No práve to je šanca spoznať, že naše šťastie, naša nádej i spása spočíva jedine v Bohu. Vo chvíľach utrpenia máme tendenciu zabudnúť na všetko dobré, čo sme od Boha doposiaľ prijali. Máme sklon klesať vo viere a prepadať pochybnostiam. To sú okamihy, keď sa pýtame Boha: „Prečo práve ja? Prečo sa toto nešťastie stalo akurát mne, nám, mojej rodine?“ Zároveň to je príležitosť, keď si smieme naplno uvedomiť, že naše šťastie je v Bohu, nie v ľuďoch okolo nás, hoci aj oni sú nesmierne dôležití.
V Bohu je naša nádej. V Ňom sa utíši naša duša. K Bohu – k Jeho Synovi Ježišovi Kristovi smieme pristupovať s dôverou.
Odkiaľ to vieme? – Z Božieho slova. Počuli sme, že Ježiš je Ten, kto nám rozumie (čítaj: Židom 4, 15n). Boží Syn sa stal človekom – nám podobným (Filipským 2, 7n). Všimnime si bližšie aspoň hrubé črty Jeho života a zažijeme pravdivosť toho, že Boh v Ježišovi Kristovi nám rozumie.
Hoci prežívame nemálo ťažkých chvíľ, predsa sa dá povedať, že bolesť sa v súčasnom svete dá „upratať“. Na jednej strane je dobre, že máme ústavy sociálnej starostlivosti, v ktorých sa dostáva kvalifikovaná pomoc ľuďom starým, chorým či duševne dezorientovaným. Na druhej strane, až kým na tieto miesta nevkročíme, naše oči temer nevidia ako vyzerá ľudská bieda a umieranie.
Pán Ježiš do toho videl lepšie ako my. Stretol sa s matkou – vdovou, ktorá pochovávala svojho jediného syna. I Ježišovi zomrel priateľ Lazar – brat Pánovi takých milých sestier Márie a Marty. Ježiš sa stretol s človekom, ktorý bol 38 rokov chromý a nik si ho v jeho nešťastí nevšímal. Pána neraz obklopovali malomocní – ľudia zomierajúci zaživa. Stretol sa aj s pomätencom, ktorý býval v pustine a ktorého nemohli spútať žiadnymi reťazami. Videl hladujúcich pred domami boháčov. Poznal tých, ktorých prepadli, vyzliekli donaha a zanechali polomŕtvych pri ceste. Ježiš hovoril aj so ženou, ktorá celý svoj majetok minula na lekárov, a oni jej napriek tomu nedokázali pomôcť. Volali na Neho slepí. Kto pozorne číta evanjeliá, rozpozná, že zástup trpiacich pred Ježišom akoby nemal konca.
Za Ježišovho života dochádzalo i k zabíjaniu spravodlivých (Ján Krstiteľ). Ježiš poznal zlo, ktoré dokáže spôsobiť sebecký človek. On sám sa stretával s mnohým nevysvetliteľným a neodôvodniteľným nešťastím. Trpel utrpením druhých i svojím vlastným. Utrpenie nevinného pretrpel na vlastnom tele až do hrozného konca. Slúžil, a odmenou Mu bol nevďak. Nikomu neublížil, naopak, ako hovorí Jeho najkratší životopis zo Skutkov apoštolov 10. kapitoly „chodil, dobre činil a uzdravoval všetkých diablom posadnutých, pretože Boh bol s Ním“ (por. v. 38 – 43), no naložili s Ním ako so zločincom. Poslúchal Boha, ale protivníci Mu vyčítali, že je spojený s diablom. Rozsieval lásku, okúsil však za ňu nenávisť. Zosmiešnili Ho, opľuvali, týrali, zaživa pribili na kríž. Nezomieral ľahko. Zažil to, čo dosiaľ nik z ľudí: bol opustený Bohom i ľuďmi – kvôli nám. Pre našu večnú záchranu. Aby sme my nemuseli byť Bohom opustení.
Keď pôjdeme v nasledujúcich dňoch na cintoríny, skúsme vidieť náš žiaľ pod zorným uhlom života Pána Ježiša Krista a spoznáme, že nie sme opustení, že v Ježišovi je nám blízko sám Boh. Aj v smutných a bolestných spomienkach prichádzajme k Ježišovi – On nám rozumie. V Ňom, Ježišovi – živom Bohu – sa utíši i naša duša. Pri Ňom nájdeme milosrdenstvo a pomoc v pravý čas. „Len Boh je moja spása i sláva moja. Len Boh je moja sila. Len v Bohu nájde pokoj duša moja, v Ňom je nádej moja.“ Amen.
S použitím: Jan Miřejovský: Víra bez důkazů (Vyd. Evangelické nakladatelství, Praha 1991):
Martin Šefranko, evanjelický a. v. farár
