Kázeň z evanjelických Služieb Božích v Bratislave (NK)
Milí bratia a milé sestry!
Niektoré firmy uvádzajú pri svojom názve rok založenia ich podniku či začatia výroby produktu. Napr. na vinárstve Matyšák nájdeme rok 1991, z firemnej tabule pekárne Spusta sa dozvieme, že bola založená v r. 2009, alebo pri vstupe do neďalekej Českej pivnice nás informujú, že ponúkajú pivo Bakalář vyrábané od r. 1454. Tieto údaje sú svedectvom, že tradícia má hodnotu a že firme či produktu sa dlhodobo darí pôsobiť na trhu.
Možno si ani neuvedomujeme, že Večera Pánova požehnane pôsobí už temer 2000 rokov. To je už nejaký fenomén! Pritom nenesie jedno, ale rôzne pomenovania prevzaté či odvodené z Novej zmluvy.
Popri názve Večera Pánova (1K 11, 20 ) aj Lámanie chleba (Sk 2, 42 – 46, 20, 7 – 11). Alebo názov Eucharistia – vďakyvzdanie (Mk 14, 23, 1K 11, 24) poukazujúci na to, že ak žijeme len z toho, čo vidíme, prevládne v nás trpkosť a žiaľ; kde však žijeme z toho, čo nám pre oči stavia Večera Pánova – totiž z Božej lásky potvrdenej Kristovou smrťou na kríži – tam máme dôvod stále ďakovať.
NZ uvádza aj názov Stôl Pánov (1K 10, 21) – podčiarkujúci, Koho hosťami sme. Uvedené pomenovania prezrádzajú, čo je Večera Pánova. Mohla by o tom vzniknúť séria kázní. Dnes sa však sústredíme na jeden z názvov Večere Pánovej – a to (grécky: κοινωνία – koinónia), po našom: Spoločenstvo. Čítame o tom v
1. Korintským 10, 16: „Či kalich dobrorečenia, ktorému dobrorečíme, nie je spoločenstvom krvi Kristovej? A chlieb, ktorý lámeme, či nie je spoločenstvom tela Kristovho?“
Večera Pánova poukazuje, kde je pôvod kresťanského spoločenstva. Je v spoločenstve s Pánom Ježišom Kristom. Do tohto spoločenstva sme boli pokrstení. „Krista ste si obliekli“, píše apoštol Pavel v súvislosti s krstom (G 3, 27).
Večera Pánova nás zachováva v spoločenstve s Ježišom, potvrdzuje ho a upevňuje.
Chlieb, nad ktorým sa vyslovuje požehnanie slovami Pána Ježiša, sa stáva Kristovým telom. Keď ho ústami prijímame, čo iného vyznávame, ako to, že Kristus sa spája s nami – že sme súčasťou Jeho tela? Kristus patrí k nám, my k Nemu, máme s Ním spoločenstvo.
Víno v kalichu, nad ktorým sa vyslovuje požehnanie slovami Pána Ježiša, sa stáva Kristovou krvou. Vstupuje do nás ústami, spája sa s nami. Kristus patrí k nám, my k Nemu, máme s Ním spoločenstvo. Každý kresťan, ktorý vo viere prijíma Večeru Pánovu, patrí Ježišovi – tak ako ruka, noha, rebro alebo oblička patria ľudskému telu.
Pre človeka s ťažkým ochorením obličiek je ohromnou pomocou transplantácia obličiek. Predtým musel niekoľkokrát týždenne chodievať na dialýzu. Byť na niekoľko hodín pripojený na umelú obličku. No keď sa našiel darca obličky, operáciou táto nahradila chorú obličku. Cudzí orgán sa stal súčasťou tela príjemcu, je s ním zrastený. Pre neho je to nesmierna pomoc a veľké požehnanie.
V istom zmysle sa Večera Pánova dá porovnať s transplantáciou obličiek. Vo Večeri Pánovej prijímame telo a krv Pána Ježiša Krista. Kristus do nás vstupuje a my duchovne zrastáme s Ním. Ježiš Kristus sa stáva súčasťou nás a my sa stávame súčasťou Krista – na našu pomoc, radosť, veľké požehnanie. Toto zjednotenie a zrastanie je v Biblii vyjadrené slovom „spoločenstvo“. Počuli sme: „Či kalich dobrorečenia, ktorému dobrorečíme, nie je spoločenstvom krvi Kristovej? A chlieb, ktorý lámeme, či nie je spoločenstvom tela Kristovho?“ Telo a krv Kristova vstupujú do nás a takpovediac s nami zrastú. Týmto spôsobom dostávame uzdravenie z hriechu, ktorý je ešte horší ako ťažké ochorenie obličiek.
Kresťanské spoločenstvo – komunita cirkvi je viac ako lekárska ordinácia či nemocnica, v ktorej hľadáme a nachádzame uzdravenie. Áno, sme pacienti, hriešnici, no Pán Ježiš má s nami oveľa užší vzťah, než aký máme so svojím lekárom. Kristov život sa stáva súčasťou nášho života a náš život sa stáva súčasťou Kristovho života. Sme Jeho učeníci, nasledujeme Ho, nesieme Jeho kríž, On nás vedie cez smrť k vzkrieseniu do večného života. Nikde na zemi sa to neprejavuje silnejšie ako vo Večeri Pánovej.
Toto úžasné spoločenstvo jednotlivca s Pánom Ježišom má však ešte jeden účinok, ktorý nesmieme prehliadať: Prostredníctvom Krista máme spoločenstvo so všetkými, ktorí sú s Ním spojení. Pavel píše (1K 10, 17): „Keďže je jeden chlieb, jedno telo sme, čo aj mnohí, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe.“ Nemieni iba chlieb vo Večeri Pánovej, ktorý sa stáva telom Kristovým, ale v širšom zmysle Ježiša Krista ako chlieb života (J 6, 35).
Všetci kresťania majú podiel na chlebe života Ježiša Krista a tak sú medzi sebou spojení do jedného organizmu, do kresťanskej cirkvi, do Kristovho tela, alebo, ak ďalej rozvinieme obraz chleba: do jedného bochníka chleba.
Tak, ako ruka, noha, rebro a oblička nie sú spojené s hlavou len prostredníctvom centrálneho nervového systému, ale aj prostredníctvom krvného obehu medzi sebou a so všetkými ostatnými končatinami a orgánmi, podobne sme súčasťou organizmu cirkvi – jej údmi.
Cirkev nie je spolok, rovnako ako nie je lekárskou ordináciou. V spolku spája členov spoločný záujem, koníček. Ak sa niekomu prestane páčiť, môže pozastaviť členstvo spolku alebo vystúpiť z neho.
V cirkvi nás nespája záujem, koníček, ale osoba Pána Ježiša Krista. S Kristom sme spojení do nerozlučného spoločenstva; patríme k sebe ešte silnejšie ako rodina, lebo to nie je spoločenstvo dočasné, ale na večnosť.
Keď prijímame Večeru Pánovu, pamätajme aj na toto spoločenstvo medzi nami! Bez ohľadu na to, ako dobre sa poznáme alebo ako sme si sympatickí. Veď je to spoločenstvo prostredníctvom Ježišovho tela a krvi.
A je omnoho väčšie, ako sa javí na prvý pohľad.
Na jedných Službách Božích u nás prijme Večeru Pánovu niekoľko desiatok ľudí, iba občas viac ako sto. No keď ju prijímame, sme prostredníctvom Krista spojení s mnohými ďalšími kresťanmi, ktorí ju prijímajú inde. Napríklad s kresťanmi v Afrike, kde príspevkami na vzdelávanie podporujeme projekt „Deti Afriky“. Sme spojení s misionármi: Svetlankou a Richardom. Ale aj s mnohými prenasledovanými kresťanmi v islamských krajinách, ktorí sa na Službách Božích stretávajú v tajnosti, s rizikom, že ich odhalia.
Spoločenstvo Kristovho tela, ktoré slávime vo Večeri Pánovej, ide ešte ďalej: nezastaví sa ani pred časovými hranicami. Kresťania, ktorí v minulosti prijali Pánovo telo a krv a potom zosnuli vo viere, nie sú oddelení od Kristovho tela, ale navždy doň patria. Tak spoločenstvo prijímajúce Večeru Pánovu prekonáva desaťročia a storočia. Umožňuje nám byť spojenými s našimi rodičmi a starými rodičmi, ktorí zomreli vo viere, s duchovnými vzormi, s odvážnymi vyznávačmi Krista: Jánom Husom či Martinom Lutherom, ba dokonca s kresťanmi prvotnej cirkvi – s Petrom, Jánom, Pavlom, Jakubom, s Lýdiou či s Máriou, matkou Pána Ježiša.
Osobne si to uvedomujem, keď v domovoch seniorov používam menší kalich z prenosnej súpravy k Večeri Pánovej. Je na ňom uvedené, že zboru ho daroval Dr. Ladislav Jurkovič, niekdajší bratislavský farár. Neskôr, v keď pôsobil košickom zbore, pokrstil moju manželku. Pravdaže, vtedy som ešte nepoznal ani ju, ani brata farára. Spomenutý kalich mi je názornou pripomienkou prepojenia s tými, ktorí Večeru Pánovu prisluhovali či prijímali pred desaťročiami.
Cirkev je spoločenstvo nespočetne veľké. Nemôžeme ho zachytiť štatisticky, len vyznať vierou: „Verím svätú cirkev všeobecnú, spoločenstvo svätých.“ I my, vďaka Bohu, môžeme do neho patriť. Patriť k Ježišovi, nášmu Spasiteľovi, a skrze Neho aj k všetkým ostatným členom jeho tela. Od dôb ranej cirkvi je Večera Pánova chápaná ako viditeľné znamenie jednoty s Kristom i jednoty s ďalšími kresťanmi. Večera Pánova nie je iba čosi medzi mnou a Bohom, ale aj zjednotením sa s bratmi a sestrami vo viere.
Večera Pánova vylučuje súkromné kresťanstvo, vylučuje, že si budeme vyberať, kto je naším bratom a sestrou. Pri Večeri Pánovej si spolustolovníkov nevyberáme sami.
VP ako spoločenstvo je darom pre budovanie cirkvi. Zároveň úlohou, aby sme sa zo sebastredných individualistov stávali ohľaduplnými, v bratsko-sesterskej láske konajúcimi údmi Kristovho tela.
Kto prijíma Pánovu lásku, má sa k druhým správať s láskou. Isteže, je ľahšie zúčastniť sa na obrade, no ťažšie zomrieť svojmu sebectvu. Práve na to, aby sme zomierali sebectvu nás dôraz Večere Pánovej na spoločenstvo upozorňuje, k tomu nás volá. Amen.
S použitím: Ján Grešo: Hod Pánov v učení apoštolov (in: Viditeľné Slovo, teologický zborník, zostavil: Július Filo, vyd. Tranoscius, Lipotvský Mikuláš 1998) a myšlienok M. Kriesera a Jaroslava Vokouna (NKD 1992):
Martin Šefranko, evanjelický a. v. farár
