Kázeň z evanjelických večerných Služieb Božích v Bratislave (NK)
1. Mojžišova 3, 1 – 24: „1 Had bol ľstivejší ako všetky poľné zvieratá, ktoré Hospodin Boh učinil. Ten povedal žene: Či naozaj riekol Boh: Nesmiete jesť zo žiadneho rajského stromu? 2 Žena odpovedala hadovi: Z ovocia rajských stromov smieme jesť, 3 ale o ovocí stromu, ktorý je v strede raja, riekol Boh: Nejedzte z neho, ani sa ho nedotknite, aby ste nezomreli! 4 Had však povedal žene: Vôbec nezomriete; 5 ale Boh vie, že v ten deň, keď budete z neho jesť, otvoria sa vám oči a budete ako Boh; budete vedieť, čo je dobro a čo zlo. 6 Keď žena videla, že by bolo dobre jesť zo stromu, že je pre oči zvodný a lákavý na zmúdrenie, vzala z jeho ovocia a jedla; potom dala aj svojmu mužovi, ktorý bol s ňou; aj on jedol. 7 Vtedy sa obidvom otvorili oči a spoznali, že sú nahí; pospínali si teda figové lístie a urobili si zástery. 8 Keď začuli kroky Hospodina Boha, chodiaceho za podvečerného vánku po záhrade, skryl sa človek a jeho žena pred Hospodinom Bohom medzi stromy záhrady. 9 Hospodin Boh však zavolal na človeka a riekol: Kde si? 10 On odpovedal: Počul som Ťa v záhrade, bál som sa, lebo som nahý; i skryl som sa. 11 Nato Boh riekol: Kto ti oznámil, že si nahý? Nejedol si zo stromu, z ktorého som ti zakázal jesť? 12 Človek odpovedal: Žena, ktorú si mi dal, aby bola pri mne, dala mi zo stromu; i jedol som. 13 Nato riekol Hospodin Boh žene: Čo si to urobila? A žena odpovedala: Had ma podviedol; nuž jedla som.
14 Vtedy riekol Hospodin Boh hadovi: Pretože si to urobil, prekliaty budeš nad všetok dobytok i nad všetky poľné zvieratá. Po bruchu sa budeš plaziť a prach budeš hltať po všetky dni svojho života. 15 Položím nepriateľstvo medzi teba a ženu, medzi tvoje potomstvo a jej potomstvo; ono ti rozmliaždi hlavu a ty mu schvatneš pätu. 16 Žene riekol: Veľmi ti rozmnožím ťažoby v tvojom tehotenstve; v bolestiach budeš rodiť deti a budeš túžiť za svojím mužom, ale on bude vládnuť nad tebou. 17 A Adamovi riekol: Pretože si poslúchol hlas svojej ženy a jedol si zo stromu, čo som ti zakázal: Nebudeš jesť z neho! – pre teba bude pôda prekliata s námahou sa z nej budeš živiť. 18 Ba tŕnie a hložie bude ti rodiť a poľné byliny budeš jedávať. 19 V pote tváre budeš jesť chlieb, kým sa nevrátiš do zeme, lebo z nej si vzatý, pretože si prach a do prachu sa vrátiš. 20 Adam nazval svoju ženu Evou, lebo ona sa stala matkou všetkých živých. 21 Hospodin Boh učinil Adamovi a jeho žene odevy z kože a zaodel ich. 22 Hospodin Boh však riekol: Hľa, človek je už ako jeden z nás, keďže pozná dobro i zlo. Aby však teraz nenačiahol ruku, aby nevzal a nejedol zo stromu života a aby nežil večne, 23 poslal ho Hospodin Boh von zo záhrady Éden obrábať pôdu, z ktorej bol vzatý. 24 Potom zahnal človeka a na východ od záhrady osadil cherubov s blýskavými plamennými mečmi, aby strážili cestu k stromu života.“
Milí bratia a milé sestry!
Poznáme termín monogamia – manželstvo jedného muža s jednou ženou. Tiež výraz polygamia – mnohoženstvo. Menej známa je sologamia – čo je sobáš so sebou samým. Javí sa to čudné, ale vraj ich vo svete pribúda. Je za tým myslenie, že ja som sám pre seba prvou – t. j. najdôležitejšou osobou. Mám jedinečný, nezrušiteľný vzťah k sebe samému, ktorého sa nemôžem zriecť. Aj keby by sme to občas chcel.
Je to dôsledok jedenia zakázaného ovocia? Ovocia zo stromu, „ktorý je v strede raja, (stromu, o ktorom) riekol Boh: Nejedzte z neho, ani sa ho nedotknite, aby ste nezomreli!“ (1M 3, 3)
Ako sa vôbec s „egom“ žije? Nie je to také ľahké, ako by sa mohlo javiť. Prežívam všetko príliš osobne. Skúšam sa oslobodiť, nebrať sa tak vážne, no veľmi mi to nejde.
5 Boh vie, že v ten deň, keď budete z neho jesť, otvoria sa vám oči a budete ako Boh; budete vedieť, čo je dobro a čo zlo. 6 Keď žena videla, že by bolo dobre jesť zo stromu, že je pre oči zvodný a lákavý na zmúdrenie, vzala z jeho ovocia a jedla; potom dala aj svojmu mužovi, ktorý bol s ňou; aj on jedol.
Naše srdce má však čosi ako termovíziu. – Zariadenie pomáhajúce vidieť i v noci. Schopné zachytiť miesta, kde je väčšie teplo. Naše srdce dokáže rozpoznávať ohniská života s väčšou energiou, iné „ja“, ktoré voláme „ty“. K tomu, že som „ja“, patrí, že cítim a hovorím. Tiež, že viem, že aj „ty“ má jedinečný nezrušiteľný vzťah so sebou samým.
Mám v ochutnaní ovocia zo zakázaného stromu komplica? Môžem a neraz musím ťa mať na zreteli. Vyvstávaš mi v tme, ktorá ma inak obklopuje.
Vďaka Bohu, že nemusím byť sám sebe hlavnou, ani poslednou inštanciou.
7 Vtedy sa obidvom otvorili oči a spoznali, že sú nahí; pospínali si teda figové lístie a urobili si zástery.
Moje srdce, s ktorým som spätý jedinečným vzťahom samého k sebe, má schopnosť zaznamenávať „ty“ – čiže ohniská života vôkol seba. Vnímať, že „ty“ si ma všimlo, že som ním detekovaný. Spravidla sa to deje jednoducho: Niekto sa na mňa pozrel, jeho oči ožili, oslovil ma, zavolal na mňa.
Aké to je, keď zaznamenáme, že si ma druhý všimol?
Nie som pred ním odhalený, odkrytý, bezmocný? Nemusím sa hanbiť, či dokonca báť?
Ako pracuje termovízia nášho srdca? Cítime sa pred pohľadom druhého nahí, vnútorne odhalení, zraniteľní? Alebo sa tak skôr pred nami cíti ten druhý a my vnímame: musíme ho chrániť? Čo prevláda?: Hanba a strach? Alebo Súcit a ohľaduplnosť?
Ak sa navzájom cítime nahí, nie je to výzva byť milosrdný?
16 Žene (Boh) riekol: Veľmi ti rozmnožím ťažoby v tvojom tehotenstve; v bolestiach budeš rodiť deti a budeš túžiť za svojím mužom, ale on bude vládnuť nad tebou.
Keď máme porozumieť zašifrovanej správe, môže pomôcť kód, vďaka ktorému sa správa dá rozlúštiť. Kód pre osobnú skúsenosť života je nasledovný: Si mi neprítomný v prítomnosti; si mi prítomný v neprítomnosti. Týmto paradoxom sa kóduje azda každý osobný vzťah. Vnímame: keď je druhý so mnou, uniká mi. Nemôžem ho ovládať, nikdy ho celkom nepochopím.
Na druhej strane, aj keď je preč, nezbavím sa ho. Budem ho mať stále pred sebou, na mysli, v srdci. Znova na teba myslieť, pýtať sa na teba.
Aké to je? Zneisťuje ma to? Spôsobuje bolesť, ťažobu, bezmocnosť? Alebo je to krásne a otvára to svet do veľkej šírky a slobody?
20 Adam nazval svoju ženu Evou, lebo ona sa stala matkou všetkých živých.
Naša skúsenosť so životom je nemysliteľná bez spomenutého napätia: Prítomný v neprítomnosti; neprítomný v prítomnosti. Naše srdce má zvláštny druh pamäte: „Rezervačnú pamäť“. Práve ona robí srdce srdcom. Pamäť srdca je osobná. Nie je to hlavne pamäť pre zážitky, dojmy, sentiment, pocit…, ale pre mená, osoby a ich jedinečnosť. Rezervuje – uchováva v srdci miesto pre teba. V mojom srdci zostáva miesto po tebe a pre teba. Vyvolávaš moju zvedavosť na to, čo ešte príde. Vyvolávaš moju úctu a rešpekt, lebo si viac, ako teraz vidím. Vyvolávaš vernosť a odpustenie, keďže nemôžem v srdci vymazať miesto pre teba. Vyvolávaš nádej, že dáva zmysel čakať.
Stáva sa, že termovízia srdca (t. j. zmysel pre osobné bytie a ohniská života) zlyhá, či rozbije sa. Deje sa to, keď moje srdce prehliada toho, kto je pri mne. Keď sa ho rozhodne nevidieť, zaprieť, čo aj len v mysli odstrániť, zlikvidovať.
No blížneho sa zbaviť nemožno. Aj krv totiž dokáže volať zo zeme. V 1M 4, 9 – 10 čítame: „Tu riekol Hospodin Kainovi: Kde je tvoj brat Ábel? A on odvetil: Neviem; či som ja strážcom svojho brata? 10 Nato Boh riekol: Čo si to urobil? Hlas krvi tvojho brata volá zo zeme ku mne.“ Každý je v Božej rezervačnej pamäti – pamäti Boha, ktorý je srdcom života.
Môže však zažiť, že naše srdce je „detekované“ takým silným ohniskom života, ktorému sa nedokážeme vyhnúť, skryť sa pred ním. Voči ktorému je sú všetky výhovorky a odpor márne. Žalmista vyznáva (Ž 139, 7): „Kam by som mohol zájsť od Tvojho Ducha? Pred Tvojou tvárou kam utečiem?“ Deje sa to, keď osobne zažijeme Boha. Na jednej strane som v Jeho pozornosti, na druhej mi zostáva neuchopiteľný, tajomný. Som Ním vnímaný, sledovaný, nájdený, dostihnutý, oslovený, aj chcený a sprevádzaný. Nemôžem to však vyvolať, ani regulovať. Termovízia srdca nám prezrádza: je tu prameň života, jeho dobrý základ. Nemusíme byť sami sebe hlavnou, ani poslednou záležitosťou.
Ešte čosi patrí k osobnej skúsenosti s Bohom. Snažíme sa mať k sebe dobrý vzťah. Nemôžem však povedať, že ho dobrý aj mám. Ostatne, nemá ho nik. Každý má so sebou samým také či onaké ťažkosti. Má voči sebe dosť výčitiek, prehnaných nárokov, pocitov viny, neistoty, obáv.
Môže sa zdať: je to moja vec. Veď do môjho srdca, do mojej duše nik nemôže, ani nesmie. A predsa sa stáva, že práve tam sa niekto objaví – znenazdajky, zrazu, aj bez pozvania – a dokáže ma utíšiť. Býva to liečivé, terapeutické, oslobodzujúce. Písmo sv. o tom hovorí: „Čo teda povedať na to? Keď Boh za nás, kto proti nám?“ (R 8, 31). „Dlžobný úpis, ktorý s predpismi (zákona) proti nám bol a nám prekážal, vymazal a odstránil, pribijúc ho na kríž“ (Kol 2, 14).
Aj v období, keď sme spokojní, sa v nás beztak niečo ohliada po Bohu. Bez Neho je v nás prázdne miesto, budeme myslieť najmä na seba a pripadať si osamelí. Pán Boh však nikoho nedobýva násilím. Chce byť naším hosťom, resp. Hostiteľom.
V úvode bola spomenutá sologamia, neskôr termovízia srdca. Zakončíme zvláštnym javom, ktorý sa volá rezonancia. Keď rozochvejeme strunu gitary, rozochveje sa celé telo nástroja, zvuk sa zosilní. A keď je nablízku ďalšia gitara, aj tá sa rozochveje. Nie je dokázané, že toto chvenie – rezonanciu prežívajú hudobné nástroje ako šťastie. My ľudia však ako šťastie prežívame, keď zažijeme, že sme rozochvení ozvenou druhého a že v druhom vyvolávame ozvenu. Život môžeme žiť v mode vzájomných bojov, viny, ale aj vo vzájomnej rezonancii.
Holandský vedec Christiaan Huygens (1629 – 1695) urobil pokus. Postavil vedľa seba dvoje kyvadlové hodiny a zistil, že ich kyvadlá sa po chvíli zladili do rovnakej frekvencie. Tento jav nazval „sympatia hodín“. Radi by sme zažívali takúto sympatiu aj vnútri sveta, no spravidla máme iné skúsenosti. Predsa si vieme predstaviť situáciu, keď orchester dokončí ladenie nástrojov a ozve sa nádherná melódia.
Svet a život v ňom bol stvorený práve pre skladbu plnú radosti. Iste, vo svete sú sily spôsobujúce disharmóniu, chaos. Biblia, najmä Pán Ježiš Kristus nám však podáva svedectvo o „sympatii Božej“ – autora, dirigenta, hosťa i Hostiteľa. Toho jedinečného „Ty“, ktoré rozochveje svet piesňou, už teraz sa ozývajúcou v niektorých častiach sveta – znejúcou zo života niektorých ľudí.
Máme túžbu a ochotu patriť k nim? Pán nám daj milosť, aby sme mali pre to odvahu a aj náš život sa stal piesňou, ktorá sa nesie od Boha, prijíma nás do seba a unáša, znie na Božiu slávu. Amen.
Použitím: Pavel Jun: (in: Na každý den 2025, výklady /7. – 18. 7./ vydal Kalich, Praha 2024):
Martin Šefranko, evanjelický a. v. farár
