Kázeň z evanjelických večerných Služieb Božích v Bratislave (NK)
Ján 5, 18: „Preto sa Židia ešte väčšmi usilovali zabiť Ho, že nielen porušil sobotu, ale že aj Boha nazval svojím Otcom, a tým sa rovnal Bohu.“
Lukáš 10, 21: „Vtedy sa rozveselil Ježiš v Duchu Svätom a riekol: Chválim Ťa, Otče, Pane neba a zeme, že si toto skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil nemluvňatám. Áno, Otče, tak sa Ti ľúbilo.“
Milí bratia a milé sestry!
Na diaľnici došlo k dopravnej zápche. Vytvorila sa kolóna. Vozidlá v nej postupovali vpred len pomaly – pomaličky. Vtom počuť zozadu výstražný maják a vodiči v spätnom zrkadle vidia približujúce sa auto so zapnutým modrým svetlom. Bez otáľania vytvárajú uličku záchrany. V jednom jazdnom pruhu sa všetky autá posunú trochu doľava, tie v ďalšom pruhu trochu doprava, aby sanitka mohla prejsť. Ale čo to? Uličkou záchrany za sanitkou bezostyšne prechádza auto. Šoféri vozidiel, ktoré vytvorili sanitke prejazd, sú pohoršení. Vodič auta prechádzajúceho za sanitkou si zo všetkých strán vyslúži množstvo nahnevaných pohľadov. O chvíľu ho zastaví polícia a policajt si niečo zapisuje. Všetci si myslia: Dobre tomu šoférovi tak! Veď na to nemal právo. Ulička záchrany – onen vytvorený núdzový jazdný pruh – je len pre sanitky s modrými svetlami, nie pre netrpezlivých, drzých egoistov.
Na diaľnici je to každému jasné. Všetci poznajú rozdiel medzi povoleným a tým, na čo vodič, ktorý sa drzo zaradil sa húkajúcu sanitku, nemal právo.
Keď Boží Syn Ježiš kráčal po tejto na zemi, nie každý rozpoznal tento rozdiel.
Farizeji si mysleli, že Ježiš nemá právo hovoriť a konať, tak, ako si počínal. Nespoznali, že Ježiš bol „sanitkou od Boha“ – Božím „záchranným vozidlom“, ktoré prišlo v najjasnejšom „modrom svetle“ s uzdraveniami a zázrakmi, aby zachránilo ľudí. Nielen z časného utrpenia, ale od smrti večnej a moci diabolskej. Farizeji sa nazdávali, že Ježiš je len človek ako oni. Ba podľa nich horší ako oni. Boli presvedčení, že Ježiš nemá oprávnenie vo sviatočný deň uzdravovať ľudí – čo bolo pokladané za prácu – čiže za narúšanie sviatočného dňa odpočinku – ešte k tomu Boha nazývať svojím Otcom.
Každý, kto z milosti Božej pôsobením Svätého Ducha vierou spoznal Ježiša ako Bohom poslaného Záchrancu, žasne nad touto slepotou. Chce sa mu na adresu farizejov minulých i súčasných volať: Nevidíte to? Ježiš sa nerobí rovným Bohu, On je pravý Boh! Ako to vyznávame v Nicejskom vyznaní viery: „Boh z Boha a Svetlo zo Svetla, pravý Boh z Boha pravého.“ On je Ten, pre ktorého už Ján Krstiteľ vytvoril „uličku“ – pripravoval Mu cestu, aby ňou ako Záchranca a Kráľ prišiel do našich sŕdc. Je duchovnou slepotou nevidieť to, reptať, že Ježiš zachraňuje. Múdrejšie a správne je pozvať Ho, aby prišiel aj do nášho, môjho – tvojho srdca, ako to spievame v piesni ES 20, 4: „Ó, príď, Kriste, príďže k nám, srdcia naše zmeň na chrám, prebývajže v nich večne, prosíme Ťa srdečne.“
Teológa v zrelom veku počas dovolenky na juhu Španielska prekvapil nápis na stene pozostatkov historickej stavby. Bol napísaný hebrejským písmom. Začal lúštiť hebrejské znaky, no nešlo mu to ľahko. Pod horúcim španielskym slnkom sa poriadne zapotil, kým nápis rozlúštil a povedal manželke, čo je na stene napísané.
Za týmto manželským párom stála rodina s dvoma malými deťmi, možno. Nemali ešte ani desať rokov. Ich otec sa na svoje deti usmial a niečo im povedal. Deti sa krátko pozreli na seba, potom na nápis a zborovo ho prečítali. Bola to židovská rodina. Tieto deti si od narodenia osvojili to, čo sa onen teológ naučil namáhavým štúdiom a čo pre neho nebolo ľahké zachovať si. Spomienka na tento zážitok tomu mužovi objasnila jednu vec: nech má človek koľkokoľvek múdrosti a šikovnosti, nikdy sa nemôže priblížiť k tomu, čo Boh dáva druhému od narodenia. Rovnako je to aj s vierou. Martin Luther vo vysvetlení 3. článku Viery všeobecnej kresťanskej uvádza: „Verím, že ja zo svojho vlastného rozumu a zo svojej sily nemôžem v Ježiša Krista, môjho Pána, veriť, ani k Nemu, ale že ma Duch Svätý evanjeliom povolal, svojim i darmi osvietil, v pravek viere posvätil a zachoval.“ Teda nemôžem v Krista veriť, ani k Nemu prísť vlastným rozumom a svojimi silami, ale pôsobí to Duch Svätý. Múdrosť tohto sveta sa nepočíta.
Kedysi farizeji sa snažili žiť zbožne, zachovávať Boží zákon, poznať Sväté písmo. Podobne v súčasnosti sú vzdelaní teológovia a múdri filozofi, ktorí pri všetkej svojej učenosti len málo poznajú o Ježiša. Nerozpoznali, že Ježiš je „sanitkou od Boha“ – Božím „záchranným vozidlom“.
Na druhej strane sú laici i deti, ktorí si od detstva osvojili veľa dobrých a užitočných vecí, predovšetkým poznali Krista – Jeho dobrodenia.
Keď ide o poznanie Boha, všetci sme sťa deti, pôsobíme ako nerozumní, ktorí o Bohu dokážu iba habkať, koktať, nie sú v stave vystihnúť Jeho majestát a tajomstvo. Otázkou je, či prijímame a sme ochotní konať Božiu vôľu.
Keď niekto chce plniť Pánovu vôľu, Boh mu dá milosť rozoznať, čo je z Boha (por. J 7, 17) a čo len ľudské.
Prosme s autorom 131. žalmu: „Hospodine, moje srdce nie je pyšné a moje oči nie sú hrdé; nejdem za veľkými cieľmi, ktoré sú pre mňa predivné. Veru, upokojil som si dušu, utíšil ju. Ako nasýtené dieťa je pri svojej matke, ako nasýtené dieťa, tak sa cíti vo mne moja duša“ (Ž 131, 1 – 2). Amen.
S použitím myšlienok Miku J. Herolda (FB 2025):
Martin Šefranko, evanjelický a. v. farár
