Kázeň z evanjelických večerných Služieb Božích v Bratislave (NK)
1. Mojžišova 2, 18 – 25: „18 Potom riekol Hospodin Boh: Nie je dobré človeku byť osamote. Dám mu pomoc, ktorá mu bude roveň. 19 Vtedy Hospodin Boh utvoril zo zeme všetku poľnú zver i všetko nebeské vtáctvo a priviedol ich k človeku, aby videl, ako ich nazve; každý živý tvor sa mal volať tak, ako ho nazve človek. 20 A človek pomenoval všetok dobytok, nebeské vtáctvo i všetku poľnú zver. Ale pre človeka nenašiel pomoc, ktorá by mu bola roveň. 21 Vtedy Hospodin Boh dopustil na človeka tvrdý spánok; keď zaspal, vyňal mu jedno rebro a jeho miesto uzavrel mäsom. 22 Z rebra, ktoré Hospodin Boh vyňal človeku, utvoril ženu a priviedol ju k človeku. 23 Nato povedal človek: Toto je už kosť z mojich kostí a telo z môjho tela. Bude sa volať mužena, lebo je z muža vzatá. 24 Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a priľne k svojej žene a budú jedným telom. 25 Obaja však boli nahí, človek i jeho žena, ale nehanbili sa.“
Milí bratia a milé sestry!
Končí sa tohtoročný Národný týždeň manželstva – iniciatíva, ktorej cieľom je propagovať a podporiť manželstvo ako vzácnu hodnotu pre súčasného človeka.
Manželstvo je staré ako ľudstvo. Boh stvoril človeka na svoj (Boží) obraz; ako muža a ženu. Požehnal ich a riekol im: Ploďte a množte sa a naplňte zem; podmaňte si ju. (por. 1 M 1, 27 – 28a). Manželstvo muža a ženy má Božie požehnanie. Napriek tomu mnohí ľudia považujú manželstvo za prekonané a biblické správy o Božom ustanovení manželstva len za mýtus.
Je fakt, že pri stvorení prvých ľudí Bohom a pri tom, keď Pán Boh ustanovil manželstvo sme neboli, ale že sa to stalo, je isté, pretože sám Pán Ježiš sa neskôr na túto udalosť odvolával. Nič v Biblii nenaznačuje, že by to bola iba rozprávka, len mýtus. Ako sa to stalo, zostáva v niektorých ohľadoch záhadou. Nie je však dôležité, aby sme si to predstavovali. Božie slovo nám totiž udalosti na začiatku sveta neodhaľuje preto, aby rozšírilo naše vedecké a historické poznatky, ale aby nás upozornilo na veci dôležité pre náš život.
Ktoré sú tie dôležité veci? Ponajprv to, čo zaznieva v Božom výroku: „Nie je dobré človeku byť osamote. Dám mu pomoc, ktorá mu bude roveň.“ Túto vetu môžeme čítať ako nadpis toho, čo bude nasledovať.
Samota sa netýka všeobecnej osamelosti, ale toho, že človek potrebuje takú pomoc, ktorá s ním bude na jednej úrovni. Pred stvorením Evy nebol Adam v rajskej záhrade sám. Bol s ním Pán Boh, rozprával sa s ním. Adama obklopovalo aj mnoho zvierat. Postupne ich spoznáva a dáva im mená. Tým im vykazuje ich miesto, vnáša poriadok do chaosu. Zároveň vidí, že zvieratá i vtáci žijú v pároch, no nie je tu nik, kto by sa jeho spýtal: Ako sa voláš? Ako sa máš? Nie je tu nik, kto by pochopil človekovu samotu.
Zaznie konštatovanie: „Ale (Boh) pre človeka nenašiel pomoc, ktorá by mu bola roveň“ – na jednej úrovni s ním. Akokoľvek úžasné sú zvieratá a láska k nim, predsa žiadne zviera nemôže nahradiť ľudský náprotivok. Platí to dnes rovnako ako v minulosti. Niektorí ľudia sú takí sklamaní zo svojich blížnych, že sa od nich stiahnu a radšej žijú iba v spoločnosti zvierat, no ľudský náprotivok je viac.
Nejde o to, že by Adamovi chýbal niekto, kto by mu „varil jedlo a žehlil košele“… Keby Adam od druhého čakal, že mu bude iba pomáhať ako podriadený sluha, v takomto vzťahu by šťastie nekvitlo. Keby mal po celý život toho druhého len proti sebe, zostali by obaja nešťastní – bez pomoci. Našťastie, ľudskú samotu pochopil Pán Boh. Videl, že nie je dobré byť človeku osamote. Boh porozumel, že potrebujeme takú pomoc, ktorá bude s nami na jednej úrovni.
Boh dal mužovi ženu a žene muža ako partnerov. Ako bytosť na jednej úrovni s tým druhým. Ako bytosť, bez ktorej by bol človek len akýsi polovičatý. Ide o osobu, ktorá Adama dopĺňa ako náprotivok a tak mu pomáha byť plne človekom. Ide o vzájomnú lásku, o spoločné zvládanie každodenného života a v neposlednom rade o pokračovanie ľudského rodu – v súlade s Božím požehnaním: „Ploďte a množte sa.“ (1M 1, 28) „Celé ľudské spoločenstvo má svoje jadro a stred v spoločenstve muža a ženy“ (Claus Westermann). Preto Boh vraví: „Dám mu pomoc, ktorá mu bude roveň.“
V manželstve máme byť jeden druhému partnerom, pomocou, bytosťou na jednej úrovni s ním / s ňou.
Pán Boh dovolí, aby na Adama prišiel hlboký spánok. Tým dáva najavo, že žena je výlučne Jeho – Božím stvoriteľským dielom, Božím darom mužovi. Muž spí tvrdým spánkom, je pasívny. Nemá si robiť nijaké zásluhy na tom, že po jeho boku je žena. To odhaľuje nezmyselnosť modernej rodovej teórie, podľa ktorej vraj len sociálne prostredie mení človeka na muža alebo ženu. V skutočnosti pohlavie je Božím stvoriteľským určením. Nikto nesmie manipulovať so Stvoriteľom a chcieť zmeniť svoje prirodzené pohlavie.
Prečo však Boh použil na stvorenie Evy Adamovo rebro? Rebrá sú kosti, ktoré sú najbližšie k srdcu. Srdce sa vždy považovalo za centrum života človeka.
Starí rabíni vravievali: „Pán Boh nestvoril ženu z hlavy muža, aby sa nad neho nepovyšovala. Nestvoril ju ani z mužových nôh aby sa necítila podrobená, ponížená. – Ale stvoril ju z mužovho rebra, aby si boli rovní; z priestoru blízko srdca, aby ju muž chránil.“ Pán Boh ženu stvoril z rebra, lebo ako úlohou rebra je byť oporou hrudníka, tak má byť žena oporou mužovi predovšetkým v napĺňaní Božej vôle, v pomáhaní sa rozhodovať podľa Božích prikázaní.
Aj žena má vedieť, že muž k nej patrí tak bytostne, ako neoddeliteľne patria k telu rebrá.
V manželstve nás Boh daroval jedného druhému, aby sme si boli partnermi, pomocou, ale i úlohou, na ktorej máme vyrásť. – Naučiť sa, že byť človekom značí byť v prvom rade blížnym svojej žene, svojmu mužovi. Tým, kto dokáže milovať, pomáhať a potešovať, ale aj sám prijímať lásku, pomoc a útechu. Pán Boh stvoril ženu z mužovho rebra, ktoré vzal Adamovi z jednej jeho strany. Áno, sami sme jednostranní.
Muž dostal ženu ako dar. Podobne o žene Biblia hovorí, že muž tu už bol a žena ešte nie. To značí, že aj žena má svojho muža prijímať ako dar od Pána.
Žena je úzko spätá s mužom, je mu veľmi podobná, a predsa nezávisle odlišná. Keď Adam po prvý raz vidí Evu, s radosťou a úžasom zvolá: „To je iste kosť z mojich kostí a mäso z môjho tela!“ A ako predtým vymýšľal mená pre označenie rôznych zvierat, teraz nachádza meno pre svoju partnerku: nazýva ju „mužena“, lebo je z muža vzatá. V hebrejčine je slovo pre „ženu“ (iššá) úzko späté so slovom pre „muža“ (iš). Mimochodom, prvá žena dostala svoje osobné meno „Eva“ (tá, ktorá dáva život) až neskôr. Žena je Adamov užitočný doplnok, jeho pomocník k plnému ľudstvu. Jeho náprotivok, ktorý ukončí jeho osamelosť a pomôže mu dosiahnuť skutočné rovnocenné spoločenstvo.
Partner, pomoc a dar od Boha – tak nás Biblia učí vnímať nášho manžela, manželku.
Napokon sa k slovu opäť dostáva Pán Boh. Prvému ľudskému páru dáva poriadok pre spoločenstvo v súlade so stvorením. Hovorí: „Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a priľne k svojej žene a budú jedným telom.“ Tak ako boli obaja stvorení z jedného organizmu, v manželskom zväzku sa opäť spájajú, aby sa stali jedným telom, a tak môžu splodiť nového človeka, ktorý spája genetickú výbavu oboch rodičov do jedného organizmu. Manželstvo sa tak stáva jadrom rodiny a rodina jadrom ľudskej spoločnosti.
Z toho vyplýva, že partnerstvo muža a ženy je niečo verejné. Ak chcú muž a žena žiť spolu ako pár, nie je to len ich súkromná záležitosť, ale mali by to verejne deklarovať. Toto sa nazýva „manželstvo“ – akokoľvek je organizované v rôznych obdobiach a v rôznych krajinách. Sám Boh o tom hovorí: „Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a priľne k svojej žene a budú jedným telom.“ Nezosobášený človek je súčasťou svojej pôvodnej rodiny, ale zosobášený človek zakladá novú rodinu.
Slovo, ktoré z pôvodného hebrejského textu prekladáme: „priľne“, je možné preložiť aj ako „prilepenie“. Tým je jasne vyjadrené, že manželský zväzok medzi mužom a ženou má byť trvalý a nemožno ho prerušiť bez ujmy. Ježiš túto vetu svojho nebeského Otca vyložil takto: „Čo teda Boh spojil, človek nerozlučuj“ (Mt 19, 6). Zväzok muža a ženy v manželstve je taký dôležitý a posvätný, že by ho nikto nemal narušiť. Taký dôležitý a posvätný je v neposlednom rade preto, že odráža niečo zo spojenia Boha s nami ľuďmi.
V Starej aj Novej zmluve sa Božia láska k nám ľuďom opakovane prirovnáva k láske medzi mužom a ženou. Táto láska je mienená ako trvalá, lebo Boh je verný a neprestáva nás milovať, aj keď Ho sklameme. Nikde to nie je zjavnejšie, ako v Božom Synovi Ježišovi Kristovi, ktorý sa stal človekom a zmieril nás s Otcom. Ako kedysi Boh stvoril Adamovi v Eve skutočný ľudský náprotivok, „pomocníka“, aby sa stal plne človekom, aj Boh si dal v Ježišovi ľudskú podobu, „pomocníka“, aby mal s nami spoločenstvo, aby nám vyšiel v ústrety a pomohol nám dosiahnuť večnú blaženosť.
Boh povedal: „Nie je dobre, byť človeku osamote.“ A urobil dve veci, aby osamelosť napravil: Najprv dal človeku stvorený náprotivok pre naplnený život na zemi a potom mu dal seba samého ako náprotivok pre požehnaný život vo večnosti. Chváľme Ho a ďakujme Mu za oboje! Amen.
S použitím myšlienok M. Kriesera a J. B. Hroboňa:
Martin Šefranko, evanjelický a. v. farár
Modlitba: Dobrý Pane Bože! Ty darcom života. Ty si ustanovil a požehnal manželský stav. Najlepšie rozumieš nášmu životu i manželstvu.
Prosíme zachovaj medzi tými, ktorí žijú v manželstve úprimnú lásku, vernosť, posvätnú úctu a živú vieru. Chráň manželské zväzky pred všetkým zlom a neodnímaj manželom nič, čo potrebujú pre časné dobro ani pre večný život. Daj, aby si boli dobrými partnermi, vzájomnou pomocou a vzácnym darom od Teba, Bože. Na Tvoju slávu a česť, Pane a ďalším ľuďom na požehnanie. Amen.
