Jonáš 3, 10 – 4, 11: „10 Keď Boh videl ich (Ninivčanov) skutky, že sa odvrátili od svojej zlej cesty, bolo Mu ľúto dopustiť nešťastie, ktorým im pohrozil, a nedopustil ho. 1 Jonášovi sa to veľmi nepáčilo a nahneval sa. 2 I modlil sa k Hospodinovi: Ó, Hospodine, či som nehovoril o tom, keď som bol ešte vo svojej krajine? Preto som chcel skôr ujsť do Taršíša, lebo som vedel, že Ty si Boh milostivý a ľútostivý, zhovievavý a bohatý v dobrote; Ty oľutúvaš nešťastie. 3 A teraz, Hospodine, vezmi môj život, lebo mi je lepšie zomrieť, ako žiť. 4 Hospodin riekol: Či si sa právom rozhneval? 5 Jonáš vyšiel z mesta a usadil sa východne od neho; urobil si tam chatku a sedel pod ňou v tieni, aby uvidel, čo sa bude v meste diať. 6 Vtedy Hospodin, Boh, dal vyrásť ricínovníku, a ten vyrástol nad Jonášom, aby mal tieň nad hlavou, a tak ho vytrhol z jeho nevôle. Jonáš sa ricínovníku veľmi zaradoval. 7 Ale na druhý deň za svitania Boh nastrojil červa, ktorý napadol ricínovník, a ten vyschol. 8 Keď vyšlo slnko, nastrojil Boh horúci východný vietor a slnko pražilo Jonášovi na hlavu, takže omdlieval a žiadal si zomrieť hovoriac: Lepšie mi je zomrieť, ako žiť. 9 Boh riekol Jonášovi: Či si sa právom rozhneval pre ricínovník? A on odvetil: Právom som sa rozhneval, až na smrť. 10 Tu povedal Hospodin: Tebe je ľúto ricínovníka, pri ktorom si sa nenamáhal a ktorý si nepestoval, ktorý za noc vyrástol a za noc zahynul; 11 a mne nemá byť ľúto Ninive, veľkého mesta, v ktorom je viac ako stodvadsaťtisíc ľudí, ktorí nevedia rozlišovať medzi tým, čo je napravo a čo naľavo, a k tomu mnoho dobytka?“
Milí bratia a milé sestry!
Témou Biblie nie je Boh ako taký – Boh sám o sebe, ale Boh vo vzťahu k človeku – Boh prichádzajúci k človeku.
My ľudia sme obzvlášť blízki Božiemu srdcu. Pána Boha bolí, keď od Neho utekáme, vzďaľujeme sa Mu. Neuspokojí sa s tým. Hľadá stratených. O Ježišovi, v ktorom si Boh vyhľadal cestu k nám, v Biblii čítame: „Syn človeka prišiel hľadať a spasiť, čo bolo zahynulo“ (L 19, 10). Už v SZ Pán Boh hľadá tých, ktorí sa od Neho vzdialili. Keď izraelský ľud odpadol Boha, On mu posiela prorokov s posolstvom, aby sa Izraelci odvrátili od falošných bohov a s obnovenou vernosťou sa podriadili Hospodinovi – jedinému pravému živému Bohu.
Aj pohanské národy – Neizraelci, ležali Hospodinovi na srdci. Jonáša poslal do Ninive, hlavného mesta Asýrie, aby jeho krutým a násilným obyvateľom pohrozil blížiacim sa Božím súdom a presvedčil ich, aby sa obrátili. Jonáš sa vzpieral tejto misii. Utekal od Boha. Až keď si zachránený veľkou, Bohom špeciálne nastrojenou rybou uvedomil, že Bohu neutečie, vybral sa do Ninive. Na mnohých miestach tohto vyše 120-tisícového mesta volal jeho obyvateľov k zmene zmýšľania, k pokániu. Na svoje prekvapenie úspešne. Kráľ Ninive i všetci obyvatelia tejto metropoly Jonáša počúvli, ľutovali svoje hriechy a napravili sa.
Keby bola kniha proroka Jonáša rozprávkou, skončila by sa tu: Jonášovým vyplnením Božej vôle, misijným úspechom, pozitívnou zmenou života Ninivčanov. No Biblia nie je rozprávka, ale kniha veľmi realistická. Po víťazstve sa začína nový zápas.
Jonáš, misionár proti svojej vôli, sa neteší z nápravy života obyvateľov Ninive. Paradoxne je nahnevaný, že sa nenaplnil hroziaci Boží trest, ale aj (predtým) krutí Ninivčania ležia Hospodinovi na srdci.
Až podnes ležia Bohu na srdci ľudia, mestá, sociálne skupiny, celé národy. Preto ako cirkev – jej členovia – máme verejné poslanie: prehovárať do svedomia ľudí okolo nás, keď sa odchýlia od Božích ciest. Kresťanská viera nie je súkromná vec, ktorú si majú jednotliví veriaci pestovať vo svojich srdciach a v uzavretých zbožných kruhoch. Pán Boh dal svojmu Synovi všetku moc na nebi i na zemi, aby Jeho slovo počuli všetky národy na zemi. Ak ako cirkev berieme toto poslanie vážne, potom nestačí vyčítať našej spoločnosti jej hriechy. Napríklad poukazovať na to, že je zlé zabíjať nenarodené deti, podkopávať manželstvo, ktoré je Božou ustanovizňou, oslabovať rodinu, zanedbávať svätenie Božieho dňa. Je potrebné, ľuďom povedať aj to, čo jediné ich môže zachrániť pred ich stratenosťou: Pán Ježiš Kristus – viera v Neho. Bohu záležalo na Ninivčanoch a ležia Mu na srdci aj mnohí nespasení ľudia v našej vlasti i na celom svete. Aj nám by na nich malo záležať.
Namiesto radosti z Božieho milosrdenstva je Jonáš frustrovaný. Naštvaný prorok. Hoci sám okúsil mnoho Božieho zľutovania, nechce sa deliť o Božiu dobrotu s cudzincami. Netešil sa z toho, že Boh dal milosť tým, ktorí si ju nezaslúžia.
V Biblii je to napísané kvôli nám (por. R 15, 4). Veď či aj my neslúžime Bohu „jonášovsky“? Či Bohu „nepomáhame“ tak, že nastoľujme podmienky a obmedzenia pre Jeho milosť a nechápeme, že ak bude niekto Hospodinom zachránený, tak jedine bez zásluh, z Jeho milosti. Jonáš Bohu vyčíta: „Vedel som, že Ty si Boh milostivý a ľútostivý, zhovievavý a bohatý v dobrote; Ty oľutúvaš nešťastie.“ Tieto slová sú krásnou a vzácnou perlou. Evanjeliom ukrytým v Starej zmluve. Sú Božím posolstvom do našich frustrácií, hnevov, práve tak ako do mrzutosti a neprajnosti Jonášovej.
„Hospodin riekol: Či si sa právom rozhneval?“ Je to múdre, že nepraješ ľuďom moje (Božie) zmilovanie? Veď predsa Boží poriadok nebol zrušený. Nešlo o lacnú milosť. Až „keď Boh videl skutky (Ninivčanov), že sa odvrátili od svojej zlej cesty, bolo Mu ľúto dopustiť nešťastie, ktorým im pohrozil, a nedopustil ho.“
Ide o to, či sa dokážeme povzniesť nad vlastné predstavy o Božej spravodlivosti a aj ďalším žičiť Božie milosrdenstvo – tie dobré veci, ktoré prajeme aj sebe.
Z Jonáša povolaného Hospodinom, aby zápasil za spásu bezbožných, sa stáva divák. Čumil. Človek, ktorý sa pasívne prizerá tomu, čo sa bude diať. V tomto je úplným protikladom otcovi veriacich Abrahámovi, ktorého Hospodinom oznámené zničenie Sodomy a Gomory viedlo k urputnému zápasu o záchranu ich obyvateľov. Abrahám sa angažuje, pýta sa Boha, priam s Ním zjednáva, prihovára sa za obyvateľov spomenutých miest. Nechce vidieť ich skazu (por. 1M 18, 22nn)
Jonášovi sú Ninivčania „ukradnutí“. „Jonáš vyšiel z mesta … urobil si … chatku a sedel pod ňou v tieni, aby uvidel, čo sa bude v meste diať. Vtedy Hospodin, Boh, dal vyrásť ricínovníku, a ten vyrástol nad Jonášom, aby mal tieň nad hlavou.“ Povedané inak: Pán Boh do Jonášovej „obývačky“ tkp. nachystal plnú chladničku, vychladené nápoje, aby ho netrápilo sucho v ústach a svoje prizeranie sa, svoju súkromnú pohodičku si poriadne užil…
No len na prvý pohľad. „Na druhý deň za svitania Boh nastrojil červa, ktorý napadol ricínovník, a ten vyschol. Keď vyšlo slnko, nastrojil Boh horúci východný vietor a slnko pražilo Jonášovi na hlavu, takže omdlieval a žiadal si zomrieť hovoriac: Lepšie mi je zomrieť, ako žiť.“
Hospodin kladie Jonášovi – a dnes aj nám – otázky: Je správne radovať sa z osobnej pohody, a pritom byť ľahostajný k svojmu okoliu. Je dobre horekovať nad starou toho, čo sa nám páčilo a zúfať si preto až na smrť?
A Pán Boh aj sám odpovedá: „Tebe je ľúto ricínovníka, pri ktorom si sa nenamáhal a ktorý si nepestoval, ktorý za noc vyrástol a za noc zahynul; a mne nemá byť ľúto Ninive, veľkého mesta, v ktorom je viac ako stodvadsaťtisíc ľudí, ktorí nevedia rozlišovať medzi tým, čo je napravo a čo naľavo, a k tomu mnoho dobytka?“
Je to Božie slovo aj do nášho svedomia. Keď nám je ľúto za tým, čo nám spôsobuje radosť, prečo nechápeme Božie zľutovanie sa – Božie milosrdenstvo?
Bohu ležia na srdci nielen skupiny ľudí (Ninivčania), jednotlivci (Jonáš), ale dokonca aj zvieratá. Pán Boh s každým zaobchádza s ohromným milosrdenstvom, trpezlivosťou a láskou. Aj my všetci sme predsa povolaní žiť ako učeníci Pána Ježiša Krista a svedčiť o Ňom životom i slovami. Môžeme si vymyslieť tisíc dôvodov či výhovoriek, prečo to sa na to nehodíme. Pán Boh ich však neprijíma.
Boh si nepovoláva za pracovníkov vo svojej misii ľudí dokonalých, perfektných, ale neraz – z nášho pohľadu – nevhodných. Tak sa stáva zrejmým, že nie ľudské presviedčanie alebo iné ľudské pôsobenie vedie druhých k pokániu a získava ich pre vieru, ale že to pôsobí Svätý Boží Duch. Niekedy nie kvôli nášmu konaniu, ale navzdory nemu!
Pán Boh si povoláva aj nás nedokonalých preto, aby pokračoval v práci i na každom z nás.
Podobne ako Jonáš potrebujeme znova a znova objavovať milosrdnú Božiu lásku. Keď sa tak stane, sami sa naučíme byť milosrdní.
My ľudia sme obzvlášť blízki Božiemu srdcu. Pán Boh chce, aby aj nám záležalo na ľuďoch, na ich spáse. Amen.
Použitím myšlienok Štěpána Hájka, Matthiasa Kriesera, Per-Olofa Malka, Svatopluka Karáska:
Martin Šefranko, evanjelický a. v. farár
