Matúš 11, 29: (Pán Ježiš hovorí): „Učte sa odo mňa.“
Matúš 16, 23: Ježiš riekol (Petrovi): „Na pohoršenie si mi, pretože nemyslíš na veci Božie, ale na ľudské.“
Milí bratia a milé sestry!
K Božej pocte sme sa zišli v 5. nedeľu po Sv. Trojici. Jej téma znie: Nasledovanie a učeníctvo. Z evanjelia (Mk 2, 15) sme počuli, že „mnoho bolo tých, čo Ho (Ježiša) nasledovali.“
Pán Ježiš však poznal aj opačné situácie. Keď sa predstavil, že On je chlieb života, v synagóge v Kafarnaume povedal: „Ak nejete telo Syna človeka a nepijete Jeho krv, nemáte života v sebe.“ … „Mnohí z Jeho učeníkov, ktorí to počuli, povedali: Tvrdá je táto reč, kto ju môže počúvať? … „Odišli a nechodili viac s Ním“ (J 6, 53.60.66).
To sa v dejinách cirkvi opakuje a poznáme to aj z nášho cirkevného prostredia.
Keď ľudia odchádzajú od Ježiša, keď opúšťajú cirkev, vtedy dôležitejšie nad štrukturálne a iné zásadné otázky, je pýtať sa: Čo od nás Pán Ježiš žiada?
Zo Žalmu 127. nám zaznelo: „Ak Hospodin nestavia dom, márne sa namáhajú stavitelia.“ Čo od nás Pán žiada? – Aby sme sa boli Jeho učeníkmi. Veď ak sa obrátime k Pánovi, nezmení sa iba cirkev, ale aj spoločnosť.
Ako sa môžeme stať učeníkmi Pána Ježiša Krista? – Tak, že vstúpime do Jeho školy, aby sme mysleli na veci Božie, a nie na ľudské. Nie na to, čo chcú od nás ľudia, ale na to, čo chce od nás Pán Ježiš. On nás vyzýva: „Učte sa odo mňa.“
Nejeden zo skôr narodených sníva o cirkvi, akú zažil vo svojej mladosti. My ďalší snívame aspoň po nadšení, aké zavládlo po Novembri 1989 začiatkom 90-tych rokov. Vtedy mnohí prejavili záujem o cirkev, rapídne pribudlo krstov, cirkevných sobášov, ordinovaných. Dnes sa nám to javí ako sen.
Želanie, aby sme ako cirkev rástli čo do počtu aj kvality, nie je samo o sebe zlé. No môže sa k nemu pridružiť túžba, aby cirkev získala väčšie uznanie. Vtedy by sme sa míňali v tom podstatnom. Pravdaže, je pekné, keď má cirkev dobrú povesť. Mať dobrý imidž však nie je úlohou cirkvi. Nemá jej ísť o zviditeľnenie seba, ale o to, aby bol viditeľný Pán Boh – aby sme my kresťania poukazovali na Boha, Jeho lásku a spravodlivosť.
Čínske príslovie hovorí: „Kto sa stále díva na seba, nevyžaruje.“ Ani cirkev, ktorá sa zaoberá najmä sama sebou, nemá vyžarovaciu silu. Nemá silu osloviť. Nie, nejde o náš imidž, ale o šírenie Božieho kráľovstva – spravodlivosti, pokoja a radosti v Duchu Svätom (por. R 14, 17).
V pokore priznávame, že nemáme recept v rukáve na súčasnú demografickú, ekologickú, finančnú či politickú krízu. Isté je, že bez toho, aby sme zmenili svoje zmýšľanie, zmena k lepšiemu nenastane. Pán Ježiš nás učí myslieť na veci Božie, nie na ľudské. Vraví nám: „Učte sa odo mňa.“ Kľúčovou je cesta osobného obrátenia ku Kristovi a viery v Neho. Ježiš o tom hovorí (Mk 1, 15): „Priblížilo sa kráľovstvo Božie; pokánie čiňte a verte v evanjelium!“ To, aby sa uplatňovala Božia vláda, Božie kráľovstvo, má byť stredobodom našich snáh. Tomuto spojeniu cirkev slúži. Uskutočňovať sa môže v miere, v akej sme ako členovia cirkvi spätí s Bohom i medzi sebou navzájom. Preto je dôležité, aby sme vstúpili do Ježišovej školy, túžili sme objavovať, čo od nás Pán Ježiš chce. Nič nepremení skutočnosť väčšmi, ako obrátenie sa k Ježišovi. K tejto ceste obrátenia nás On povoláva. Nabáda nás: „Učte sa odo mňa.“ Myslite na veci Božie, a nie na ľudské.
V praxi to značí žiadať Ho: „Pane, daj mi novú chuť učiť sa od Teba. Daj nám túžbu pýtať sa: Aký plán, akú cestovnú mapu máš pre nás, Pane Ježiši? Prosiť Ho: Daruj nám novú zvedavosť, novú vášeň objavovať na kresťanstve to dávne, pôvodné, aj to nové. Či v nás kresťanstvo zostane živé, či znova obživne, záleží rozhodujúcim spôsobom na tejto vášni. Objaviť novosť, kresťanskej viery – to, že je krásna a oslovujúca, sa môže podariť len v novom stretnutí s Pánom Ježišom. Veď čo premení skutočnosť väčšmi ako obrátenie sa k Ježišovi? K Tomu, ktorý nás povoláva: „Učte sa odo mňa.“ Myslite na veci Božie, a nie na ľudské.
Cirkev hynie, ak o nás platí to, čo kedysi Ježiš vytkol Petrovi: „Nemyslíš na veci Božie, ale na ľudské.“ Peter je v NZ zástupcom, reprezentantom Ježišových učeníkov. Je namieste, aby sme sa v Petrovi poznali. V Jeho zlyhaní, ale aj v Jeho vyznaní Ježišovi: „Ty si Kristus, Syn Boha živého“ (Mt 16, 16). „Pane, ku komu pôjdeme? Slová večného života máš, a my sme uverili a poznali, že Ty si (Kristus), ten Svätý Boží“ (J 6, 68 – 69).
Vstúpiť do Ježišovej školy, stať sa Kristovým učeníkom môžeme len vtedy, keď v Neho skutočne veríme. Viera je prvým predpokladom učeníctva a zároveň dar. Pán Ježiš Petrovi povedal: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo telo a krv ti to nezjavili, ale môj Otec, ktorý je v nebesiach“ (Mt 16, 17). Alebo inokedy učeníkom zdôraznil: „Nie vy ste si mňa vyvolili, ale ja som si vyvolil vás“ (J 15, 16a).
Peter – a v tom sa mu podobáme – nezažíval v Ježišovej škole len „výšiny“. Keď Ježiš predpovedal svoje utrpenie a vzkriesenie, Peter Ježiša odhováral. V Pánových slovách započul len utrpenie, smrť, no prepočul zmŕtvychvstanie. Ježiš ho teda prísne pokarhal a vyčítal mu: „Nemyslíš na veci Božie, ale na ľudské.“
Aj nám je blízke myslieť viac na utrpenie, na kríž, a zabúdať na vzkriesenie. Ľudsky videné, je to logické. No byť Ježišovým učeníkom značí zmeniť zmýšľanie, myslieť Božím spôsobom. Čo to znamená, vysvetli Pán Ježiš učeníkom: „Ak niekto chce prísť za mnou, nech zaprie seba samého, vezme svoj kríž na seba a nasleduje ma! Lebo kto by si chcel zachrániť život, stratí ho; ale kto by stratil život pre mňa, nájde ho“ (Mt 16, 24n).
„Ak niekto chce prísť za mnou“ – doslova: „chodiť za mnou“ – to je presne výraz, ktorý Pán povedal Petrovi. A doložil: „nech zaprie seba samého“. Peter Ježiša zaprel slovami: „Nepoznám toho človeka“ (Mk 14, 71). Vôbec ho nepoznám, nechcem Ho poznať. Pán Ježiš vraví Petrovi i nám: Povedz/te to sebe samému! Povedzme sebe to, čo Peter riekol Ježišovi. Prieči sa nám to. Dosiahnuť to je možné, len ak nás priťahuje silnejšia láska, ako láska k nám samým. A o to ide: o väčšiu lásku. O Toho, kto vraví: „Nasleduj ma!“ Ak je láska k Ježišovi väčšia, potom Ho dokážeme nasledovať aj za cenu sebazaprenia.
„Kiež viac Ťa milujem, viac lásky len,
daj mi, môj Ježiši, na každý deň!
Z lásky večnej Tvojej daj duši studenej,
ňou mi ju rozohrej! Len lásky viac!“ (ES 461, 1). Amen.
Použitím: Christoph Schӧnborn: Být učedníky – Ježíšova škola života (vyd. Portál, Praha 2021):
Martin Šefranko, evanjelický a. v. farár
Modlitba po kázni:
Pane Ježiši Kriste, žiadaš od nás, aby sme
vstúpili do Tvojej školy,
stali sa Tvojimi učeníkmi,
mysleli sme na veci Božie, a nie na ľudské.
Nesľúbil si nám, že to bude ľahké.
Smieme sa však učiť od Teba.
Keď sa obrátime k Tebe, budeš nás pozitívne meniť
a prinesie to kladné zmeny pre cirkev
aj pre spoločnosť.
Prosíme odpusť nám, keď nám ide väčšmi o zviditeľňovanie seba – cirkvi,
ako o poukazovanie ďalším na Teba – Bože, na Tvoju lásku a spravodlivosť.
Pane Ježiši, daruj nám vieru v Teba
a lásku k Tebe i ľuďom
a posilňuj nás v nich.
Ani v ťažkých situáciách nám nedaj zabúdať na moc Tvojho vzkriesenia. Prosíme, aby si v nás Ty rástol a to naše ľudské – sebecké, egocentrické sa umenšovalo.
Premieňaj naše zmýšľanie, uč nás myslieť Božím spôsobom.
Nech Ti život každého z nás vzdáva chválu.
AMEN.
