Meno nie je len nálepka

1. Mojžišova 2, 19: „¹⁹ Vtedy Hospodin Boh utvoril zo zeme všetku poľnú zver i všetko nebeské vtáctvo a priviedol ich k človeku, aby videl, ako ich nazve; každý živý tvor sa mal volať tak, ako ho nazve človek.“

Izaiáš 49, 15 – 16: „¹⁵ Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nezľutuje sa nad synom, ktorého zrodila? Keby ony aj pozabudli, ja na teba nezabudnem. ¹⁶ Ajhľa, do dlaní som si ťa vyryl.“

Milí bratia a milé sestry!

Aké je meno dieťaťa? – Táto otázka, ktorú pri krstiteľnici kladie farár rodičom, je súčasťou liturgického poriadku krstu.

V 1. Mojžišovej (2, 19) čítame, že medzi prvé úlohy, ktoré dostal človek, patrilo dať mená živým tvorom. „Hospodin Boh utvoril zo zeme všetku poľnú zver i všetko nebeské vtáctvo a priviedol ich k človeku, aby videl, ako ich nazve; každý živý tvor sa mal volať tak, ako ho nazve človek“ (1M 2, 19). Dať meno neznačí len – obrazne povedané – nalepiť na toho-ktorého živočícha nálepku, aby sme nezabudli, ako sa volá. Dávať meno znamená podieľať sa na Božom tvorení zmysluplného sveta, ktorý má poriadok a účel, v ktorom môžeme žiť a prospievať.

Koniec koncov všetko existuje preto, že to Pán Boh menom vyvolal k bytiu. Na počiatku Boh povedal: „Buď svetlo! A bolo svetlo!“ (1M 1, 3n) „Potom riekol Boh: Buď obloha“ (1M 1, 6). Podobne: „Nech sú svetlá na nebeskej oblohe“ (1M 1, 14). Tiež: Buďte stromy, rastliny, vtáci a ryby (1M 1). Boh „to, čoho nieto, povoláva, aby bolo“ (R 4, 17). Nemuselo by tu byť vôbec nič. Existencia života je dar, ktorý máme vnímať a žasnúť nad ním.

Spolupracujeme s Bohom tak, že dávame mená, ktoré osvetľujú, čo pomenované skutočnosti sú. Na svete jestvuje približne 7 tisíc rôznych jazykov. Môžeme myslieť na názvy rastlín, živočíchov, názvy pojmov v hudbe, medicíne, filozofii, práve, vede, na poéziu, ale aj na rôzne dialekty a žargóny, ktoré nám pomáhajú porozumieť svetu.

Človek potrebuje viac ako len zvieratá. Dáva meno žene, ktorá bude zas volať menom jeho. Keď sa narodí dieťa, dáme mu meno, aby mohlo byť oslovované a odpovedať – hoc najprv len neverbálne. Človek povstáva k životu, keď mu je v láske dávané meno.

Ak niekoho milujeme, jeho či jej meno máme na jazyku. „Chutí“ nám, radi ho vyslovujeme – čo je jeden zo spôsobov, ktorým prezrádzame, že naše zaľúbenie v onom človeku rastie.

Rodičia vyberajú mená potomkom z rôznych dôvodov. Napríklad podľa miesta, kde bolo dieťa počaté (Paris Hilton, Brooklyn Beckham), alebo preto, že nositeľom takého meno je niekto z rodiny, alebo niektorá známa osobnosť či biblická postava. Možno povedať, že mená ukazujú, ako sme spätí s minulosťou, tiež ako patríme do prítomnosti, aj aké sny o našej budúcnosti majú naši rodičia.

Mená väčšiny ľudí sú niekoľko rokov po smrti zabudnuté.

Keď sme pokrstení, naše mená sa zaznamenávajú. Znamená to viac, ako len záznam o členstve v cirkvi alebo zápis do nejakého klubu. Krstom sme zapísaní do Ježišovej rodiny. Patríme Bohu, ktorý na nikoho nezabudne. Prorok Izaiáš to vyznáva nasledovne (Iz 49, 15 – 16): „¹⁵ Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nezľutuje sa nad synom, ktorého zrodila? Keby ony aj pozabudli, ja na teba nezabudnem. ¹⁶ Ajhľa, do dlaní som si ťa vyryl.“

Naše mená nás nielenže identifikujú, ale aj vyzývajú, aby sme odpovedali na dar života, stávali sme sa takými ľuďmi, akými nás Pán Boh chce mať. V Biblii Pán Boh dáva ľuďom nové mená. Napr. Abráma nazve Abrahámom, Sáraj pomenuje Sárou (1M 17), Jákoba Izraelom (1M 32), Šimona Petrom (Mt 16), Saula Pavlom – a to na znamenie toho, že majú nové poslanie.

Za každým láskyplným oslovením – či už našimi blízkymi alebo priateľmi – znie ozvena toho, že sme do života povolaní, oslovení Bohom ako jedinečné Bohom milované bytosti.

Cirkevný otec Augustín mal búrlivú mladosť. Uveril v dospelom veku, keď Pán Boh vypočul mnohé vrúcne modlitby jeho matky Moniky. Augustín sa čudoval, prečo Boh počas jeho detstva mlčal. Potom si uvedomil, že Boh ho po celý ten čas oslovoval – a to práve cez jeho veriacu matku Moniku.

Naše mená môžu predznamenávať naše povolanie – to, kým sa máme stať. Otcovi Jána Krstiteľa Zachariášovi povedal Boží posol, že svojmu synovi má dať meno Ján (L 1, 11 – 14 . 59 – 64). V Zachariášovej rodine sa tak nik nevolal. Meno Ján naznačovalo, že potomok bude pracovať pre Pána a to spôsobom, ktorý jeho najbližší vtedy ešte nemohli pochopiť. Ján značí „Hospodin je milostivý“. Obvykle bol ako milosť vnímaný už dar života dieťaťa – jeho príchod na svet. Pri Jánovi Krstiteľovi toto meno vyjadruje povolanie byť tým, kto pripraví cestu do ľudských sŕdc Ježišovi, v ktorom sa Božia milosť prelamuje do našich životov. Mená môžu byť teda znameniami nášho údelu, toho, k čomu sme povolaní Bohom.

Pri krste dostávame meno, ktoré je viac, ako len vhodná nálepka – meno: Božie dieťa. Symbolizuje nový spôsob života. Pozvanie k tomu, čím sa máme stávať. Byť ľuďmi, ktorí robia svojím životom radosť Bohu.

Ježiš dostal pri krste meno od svojho nebeského Otca: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo“ (por. Mt 3, 13 – 17). Krstom sme aj my pozdvihnutí do zaľúbenia nebeského Otca v Synovi. Pán Boh v nás má zaľúbenie.

Byť pokrstený značí, že sme povolaní byť ľuďmi, ktorí hovoria Bohu „áno“, byť ľuďmi, ktorí sa vydali na cestu životom v Ježišových stopách.

Sme povolaní objaviť svoju identitu v Kristovi. Teda vstúpiť do rozhovoru s Bohom. V dialógu s Ním budeme oslobodzovaní od falošných predstáv o sebe samých. V tomto rozhovore s Bohom – vo vzťahu s Ním sa ukáže, kým sme povolaní byť, kým sa máme stávať. A napokon, keď bude naše meno napísané na našom hrobe, budeme čakať až zaznie hlas, ktorý nás zavolá k večnému životu. O ňom Pán Ježiš sľubuje: „Veru, veru, hovorím vám: Prichádza hodina, (už) je tu, keď mŕtvi počujú hlas Syna Božieho, a tí, čo ho počujú, budú žiť“ (J 5, 25); „Ja som vzkriesenie a život – kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie, a nik neumrie naveky, kto žije a verí vo mňa“ (J 11, 25n). Amen.