Kázeň z evanjelických Služieb Božích v Bratislave (NK)
Matúš 25,14–30
14 Bude to tak, ako keď si človek pred odchodom na cesty zavolal sluhov a odovzdal im svoj majetok. 15 Jednému dal päť talentov, inému dva a inému zas jeden; každému podľa jeho schopností. A odcestoval. 16 Ten, čo dostal päť talentov, hneď odišiel, obchodoval s nimi a získal iných päť; 17 podobne ten, čo dostal dva, získal iné dva. 18 Ale ten, čo dostal jeden, odišiel, vykopal jamu a skryl v nej peniaze svojho pána. 19 Po dlhom čase prichádza pán tých sluhov a účtuje s nimi. 20 I prišiel ten, čo dostal päť talentov, priniesol iných päť a povedal: Pane, päť talentov si mi odovzdal, ajhľa, získal som iných päť! 21 Povedal mu pán: Správne, dobrý a verný sluha, nad málom si bol verný, nad mnohým ťa ustanovím; vojdi v radosť svojho pána! 22 Podobne prišiel ten, čo prijal dva talenty, a povedal: Pane, dva talenty si mi odovzdal, ajhľa, získal som iné dva! 23 Povedal mu pán: Správne, dobrý a verný sluha, nad málom si bol verný, nad mnohým ťa ustanovím; vojdi v radosť svojho pána! 24 Prišiel aj ten, čo dostal jeden talent, a povedal: Pane, vedel som, že si tvrdý človek, ktorý žneš, kde si nesial, a zbieraš, kde si nerozsýpal. 25 Bál som sa, preto som išiel a skryl som tvoj talent do zeme. Ajhľa, tu máš, čo je tvoje! 26 Odvetil mu pán: Ty zlý a lenivý sluha, vedel si, že žnem, kde som nesial, a zbieram, kde som nerozsýpal. 27 Mal si teda peňažníkom odovzdať moje peniaze, a ja pri svojom návrate aj s úrokmi by som si bol vzal, čo je moje. 28 Preto mu vezmite ten talent a dajte tomu, ktorý má desať talentov! 29 Lebo každému, kto má, bude dané a bude mať hojne; ale tomu, kto nemá, aj čo má, bude odňaté. 30 Onoho neužitočného sluhu však vyhoďte do vonkajšej tmy; tam bude plač a škrípanie zubov.
Milí bratia a sestry,
pred pár rokmi bolo možné kúpiť si knihu s názvom Kým si, keď sa nikto nepozerá. Nečítal som ju – možno škoda, že som sa ku tomu nedostal – ale jej názov som si pamätám dodnes.
Keď sa naň pozrieme, prvé, čo nám môže napadnúť, je otázka: akí sme, keď sme v súkromí? Sú naše skutky a slová rovnaké bez ohľadu na to, či sme sami, alebo na verejnosti? Nemáme tendenciu v súkromí niečo skrývať? Ďalší význam, ktorý z názvu môžeme odvodiť, je ten, ako sa správame a rozhodujeme vtedy, keď nad nami nikto nestojí, keď máme pocit, že sme pánmi situácie, netlačí nás čas a môžeme si v podstate robiť, čo chceme.
Takéto situácie poznáme všetci. Žiaci v škole si povedia: „Odpovedal som, mám už tri známky, ostatní len jednu – teraz bude chvíľu pokoj.“ Na vysokej škole študenti po skúškach môžu uvažovať – skúšky hotové, aspoň mesiac bude voľno. V práci, keď šéf odíde na dovolenku, povieme si: „Je fajn, nemáme nikoho nad sebou, pár týždňov si užijeme.“ Všetci asi poznáme takéto chvíle, keď záleží iba na nás, čo urobíme a ako využijeme čas.
A práve o takomto období hovorí dnešné podobenstvo.
Najprv si ale pripomeňme, čo je to podobenstvo. Nie je to opis skutočnej udalosti, ktorú niekto zažil, aby sme vedeli rozpoznať, čo kto, kedy spravil. Je to príbeh – príklad, ktorý má v sebe skrytú hlavnú myšlienku. Pán Ježiš ich používal preto, aby jeho poslucháči lepšie pochopili, jeho posolstvo. Napríklad: ak by iba jednoducho povedal: „Treba pomáhať blížnym, bez ohľadu na to, kto to je a či sa nám chce alebo nie“ nezasiahlo by to srdcia poslucháčov tak hlboko. Ale keď rozpovedal podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi, jeho poslucháči, ktorí dobre poznali, kto sú Samaritáni, aká je cesta z Jeruzalema do Jericha či kto sú kňazi a levíti, okamžite pochopili pointu. Zároveň je problémom pri výklade práve tohto podobenstva to, že sú tu pokusy vysvetľovať, čoho obrazom je hostinec, kam priviezli zraneného, koho predstavuje hostinský a pod. Je to ale bludná cesta, vedúca ku strate pointy.
Preto sa aj my dnes zamerajme na hlavnú myšlienku a nestrácajme sa v detailoch. Pripomenieme si ju viackrát, najskôr ale skúsme prerozprávať podobenstvo vlastnými slovami.
Hovorí o bohatom pánovi, ktorý sa rozhodol odísť na cesty. Nevieme, kam a prečo šiel, ani na ako dlho, no zavolal si troch svojich sluhov, ktorým zjavne dôveroval. Zveril im svoj majetok, či celý alebo časť nevieme, máme akurát zaznamenané, že jednému dal päť talentov, druhému dva a tretiemu jeden, každému podľa jeho schopností. Treba dodať, že už jeden talent bola obrovská suma – dnes by sme povedali, že „mega“. Odišiel a v podstate poveril svojich sluhov, aby pokračovali a udržiavali jeho prácu – akoby im naznačil: „Teraz je to na vás.“
Prvý sluha teda dostal päť talentov a pracoval s nimi tak, že získal ďalších päť. Druhý dostal dva, pre neho nemuselo byť jednoduché počuť, že jeho kolegu pán považuje za schopnejšieho. Bez ohľadu na to aj on pracoval poctivo a priniesol tiež dvojnásobok – štyri. Tretí bol poctivý, zodpovedný, nič nepremárnil a poctivo jeden zverený talent uschoval.
Nevieme po akom čase, pán sa ale vrátil. Prví dvaja prišli a bez zbytočných slov vrátili dvojnásobky pôvodnej sumy. Všimnime si ale postoj tretieho. Začína vysvetľovaním a obhajobou: „Pane, vedel som, že si prísny. Bál som sa, že keby som niečo pokazil, potrestal by si ma. Preto som tvoj talent zakopal. Tu ho máš späť, ani cent sa nestratil.“
Na rozdiel od prvých dvoch ho pán nepochválil. Nepovedal mu, že je zlý či nemorálny, ale že zlyhal – dostal možnosti a nič s nimi neurobil. Jeho talent ostal nevyužitý, zakopaný v zemi.
Podobenstvo sa končí tým, že tí, čo využili zverené prostriedky, dostali ešte viac, a ten, ktorý neurobil nič, prišiel aj o to málo, čo mal. Jednoducho, postoj sluhov počas pánovej neprítomnosti mal presah aj do obdobia po jeho návrate.
Podobenstvo nás vedie k otázke, ktorá je vlastne hlavnou myšlienkou povedaného: Ako konáme, keď sme sami? Ako narábame s tým, čo nám bolo zverené – so svojím časom, schopnosťami, príležitosťami? O tom budeme dnes rozmýšľať.
Veľmi podobné podobenstvo, ako to, o ktorom dnes hovoríme, nachádzame aj v Lukášovom evanjeliu v 19. kapitole.
Nie je úplne jednoznačné, či ide o dve rozdielne podobenstvá, alebo o to isté, len s odlišným dôrazom podľa jednotlivých evanjelistov. To však teraz nie je našou úlohou skúmať.
Lukáš do svojho podania pridáva určité vysvetlenia, ktoré objasňujú dôvody odchodu pána z podobenstva. Robí to preto, lebo písal predovšetkým pre ľudí, ktorí nepochádzali zo židovstva a nepoznali židovské reálie. Naopak, Matúš písal najmä pre Židov, a preto mnohé veci nevysvetľuje, lebo jeho poslucháčom boli dôverne známe.
V čom sú však obidve podobenstvá rovnaké, je to, že Pán Ježiš ich hovorí tesne pred koncom svojho pozemského života. Lukáš ho časovo umiestňuje pred Ježišov slávnostný vstup do Jeruzalema, ktorý si pripomíname každoročne na Kvetnú nedeľu. Matúš ho posúva ešte ďalej – až do tzv. Veľkého týždňa, teda medzi vstup do Jeruzalema a následné odsúdenie a ukrižovanie.
Je dôležité si uvedomiť, že Ježiš v tejto chvíli jasne naznačuje, že jeho pozemské dni sa končia. Učí svojich učeníkov, že odchádza a ďalej bude na nich, čo budú robiť, ako budú pokračovať, ako zachovajú to, čo ich učil. Matúš spomína v tejto súvislosti viac podobenstiev, jedným z nich je to o zlých vinohradníkoch, tých, ktorí sa po odchode majiteľa vinice dohodli, že ho viac nepustia späť.
Tesne pred podobenstvom o talentoch nachádzame u Matúša aj podobenstvo o desiatich pannách – o piatich múdrych a rozvážnych a piatich nie až tak múdrych a nie až tak rozvážnych. Ono takisto poukazuje na blížiaci sa koniec Ježišovho pozemského života. Ježiš odchádza, ale svojim učeníkom hovorí: „Niečo som vám zanechal – a je na vás, čo s tým urobíte.“
Čo znamená dnešné podobenstvo a jeho odkaz pre nás? Určite si každý z nás môže vziať niečo špecifické, rád by som chcel teraz zdôrazniť aspoň tri veci.
- Cez učeníkov sa slová a poverenie Pána Ježiša Krista dostali až k nám.
Totiž – pri svojom nanebovstúpení povedal Pán Ježiš známe slová: „Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy…“ (Mt 28). Učeníci to zobrali vážne – a preto sa evanjelium dostalo až k nám. A dnes stojíme pred tou istou úlohou. To, čo chce podobenstvo o talentoch povedať, sa dá zhrnúť jednoducho: je to na nás. To neznamená, že by sa Pán Boh stiahol a rezignoval a nezáležalo by Mu viac na svete a ľuďoch. On je tu stále – všemocný, ktorý nás a celý svet má vo svojich rukách. Nás ale povoláva za správcov a hospodárov a dáva nám svoje dary a príležitosti. Poverenie Pána Ježiša priamo nadväzuje na Boží príkaz prvým ľuďom v raji, aby spravovali zem a stvorenstvo na nej.
Je na nás, čo urobíme, ako budeme konať, ako využijeme to, čo nám bolo zverené – aj keď tu s nami Pán Boh nie je fyzicky prítomný, aby nám ukázal priamo: „Toto áno, toto nie.“ Je to na našej zodpovednosti a na našej ochote a pripravenosti.
Našou úlohou nie je počítať, kedy nastane druhý príchod Pána Ježiša a čo všetko sa vtedy stane. My sme dnes tí, ktorým je zverená úloha zvestovať kráľovstvo Božie a žiť podľa jeho hodnôt.
- Podobenstvo o troch služobníkoch nám hovorí niečo veľmi dôležité o tom, ako má vyzerať náš každodenný život. Ten tretí služobník totiž nespravil nič zlé – nič nespreneveril, nič nepokazil. On jednoducho nespravil nič.
A práve z toho pre nás plynie veľká pravda: nestačí, aby sme len žili dobrý a morálny život, dodržiavali základné zásady a nerobili zlo. To má byť samozrejmosť. V matematike sa hovorí o podmienke nutnej a postačujúcej. Morálny život je tou podmienkou nutnou – ale nie postačujúcou. My nemáme iba nerobiť zlé, my máme aktívne robiť dobro.
Apoštol Jakub to vo svojom liste vystihol veľmi jasne: „Kto vie dobre robiť a nerobí, má hriech.“ (Jak 4,17) To znamená, že sme postavení pred Pána Boha s darmi, ktoré nám dal – a máme ich využívať.
Iste, ako prvé nám možno napadne poverenie k misii a evanjelizácii. Samozrejme, naším poslaním je aj misia a evanjelizácia, to je nespochybniteľné. To je úloha nás všetkých: zvestovať pravdu o Pánu Bohu, aby Ho ľudia mohli spoznať, prijať a žiť s Ním. Ale popri tom máme množstvo iných darov, ktoré nám boli zverené. Každý z nás niečo vie – a každý má robiť to, čo vie, čo najlepšie.
A ako to robiť? Veľmi výstižne odpovedá Pán Ježiš v Matúšovom evanjeliu: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je v nebesiach.“ (Mt 5,16)
Dobré skutky teda nemáme robiť preto, aby sme si budovali vlastnú povesť alebo aby ľudia obdivovali nás. Robíme ich na Božiu slávu.
A to nie je len teória. Kedysi architekt Harminc naprojektoval tento kostol. Využil svoj talent a my sa vďaka tomu môžeme stretávať na tomto mieste. A dnes sa pozrime okolo seba: máme tu brata kantora, ktorý dostal od Boha nádherný hudobný talent. Celý život ho využíva na to, aby hudbou prinášal radosť a zároveň, aby slúžila na Božiu chválu. Aj preto je dnes tu a sprevádza náš spev.
Podobných príkladov by sme mohli nájsť veľa. Príkladov, ktoré nemusia byť na prvý pohľad viditeľné, ale pomáhajú. Máme robiť dobro, ním majú byť vyplnené naše životy, aby sme využívali dary, ktoré nám Pán Boh dal. Všetko, čo robíme, aby náš život mal význam aj pre ľudí okolo nás, je dôležité. Pomoc tým, ktorí to potrebujú, návštevy imobilných, v cirkevnom zbore práca s deťmi, mladými, seniormi. Nestačí odmietať zlo – máme konať dobro, zasadzovať sa za spravodlivosť, stáť pri tých, ktorí sú biedni, utláčaní a majú svoje starosti.
To je naše poslanie. A nech je za tým všetkým vidieť, že to robíme preto, lebo to prijímame ako poverenie od Pána Boha.
- Aký je rozdiel medzi prvými dvoma sluhami na jednej strane a tým tretím na strane druhej?
Samozrejme, najjednoduchšia odpoveď je: tí prví dvaja priniesli viac ako dostali, rozmnožili pánov majetok, zatiaľ čo ten tretí nie – vrátil len to, čo dostal. Ale to je už len dôsledok. Skúsme sa pozrieť hlbšie – prečo sa to tak stalo?
Odpoveď nachádzame v ich prístupe k pánovi.
Prví dvaja dostali úlohu, a keď sa pán vrátil, jednoducho povedali: „Toto sme dostali, toto sme urobili, nech sa páči.“ Prišli s dôverou a bez výhovoriek.
Tretí však začal vysvetľovať, zdôvodňovať a obhajovať sa: „Pane, ja som sa bál. Bál som sa, čo sa stane, ak nesplním úlohu. Bál som sa, že zlyhám.“ Tento sluha nemal dobrý vzťah k svojmu pánovi. Jeho vzťah bol postavený na strachu. A práve strach ho priviedol k tomu, že radšej nerobil nič.
Áno, mohli by sme povedať, že bol opatrný alebo nerozhodný. Ale to podstatné je: k svojmu pánovi pristupoval so strachom – a ten strach ho ochromil.
A tu sa dostávame k tomu, čo toto podobenstvo hovorí aj nám dnes. Pán Boh nás poveruje, aby sme pracovali s Jeho darmi a v Jeho mene. A základná otázka znie: Aký je náš vzťah k Bohu?
Každú nedeľu v spoločnej modlitbe hovoríme: Otče náš. Ale vieme každý z nás povedať aj Otče môj? Myslíme to naozaj vážne – že Boh je náš, tvoj a môj Otec?
Pristupujeme k Nemu s dôverou ako k Otcovi – Otcovi, ktorý má od svojich detí očakávania, ale zároveň vie, že nie sú dokonalé? Vie, že majú svoje slabosti, chyby, nedostatky – a predsa ich prijíma ako svoje deti. Nezrieka sa ich.
A tak aj my k Nemu môžeme prísť s dôverou a povedať: „Otče, toto si mi dal, toto s tým robím. Viem, že som slabý, viem, že môžem zlyhať, ale viem aj to, že Ty si môj Otec, ktorý ma prijíma so všetkou mojou nedokonalosťou.“
Milí bratia a sestry, toto je hádam najvážnejšia výzva dnešného dňa: aby sme odtiaľto odchádzali s istotou, že Pán Boh je naším – tvojím aj mojím – milujúcim Otcom. Poďme k nemu s dôverou detí, ktoré to vedia.
Amen
Peter Synak, zborový dozorca
