Učiť sa používať dar Božej lásky

Kázeň z evanjelických Služieb Božích v Bratislave (NK)

Matúš 18, 1 – 3: „1V tú hodinu pristúpili k Ježišovi Jeho učeníci a spýtali sa: Kto je najväčší v kráľovstve nebeskom? 2On si zavolal dieťa, postavil ho medzi nich 3a riekol: Veru, hovorím vám: Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nikdy nevojdete do kráľovstva nebeského.“

1. Jánov 4, 8b . 19: „8Boh je láska. … 19My milujeme, lebo On nás miloval ako prvý.“

Milí bratia a milé sestry!

Čo sa týka krstu, došlo v kresťanskej cirkvi počas jej histórie k rozdeleniu na dva tábory: na „Božie pozemské vojsko“ a „Božie námorníctvo“. „Božím námorníctvom – Božími ponorkami“ sú tí, ktorí zastávajú krst dospelých ponorením. Tí, ktorí krstia aj nemluvniatka a pri krste používajú oveľa menej vody, sú „Božie pozemné vojsko – Boží pešiaci“.

Chápanie, že krst je potrebný, že sa nám v ňom ponúka Božia milosť, že treba krstiť aj deti, lebo ony sa krstom odovzdávajú Bohu a Boh ich prijíma, je obsiahnuté v 9. článku Augsburského vyznania (AV), ktoré má vo svojom názve – hlási sa k nemu – naša Evanjelická cirkev.

Kým pre tých evanjelikálnych a letničných kresťanov, ktorí praktizujú zásadne krst dospelých, je krst verejným priznaním sa k Bohu – verejným vyznaním viery, pre nás evanjelikov – ale aj pre katolíckych a pravoslávnych kresťanov – je krst svia­tos­ťou. To značí, že je konaním, ktoré ustanovil Kristus a v ktorom sa pokrstením človeku dostáva uistenie, že aj pre neho osobne platí Boží sľub o od­pust­ení hriechov, ktoré nám Pán Ježiš získal svojou obeťou na kríži.

Ak by bol krst aktom verejného vyznania viery zo strany pokrsteného, bolo by absurdné krstiť nemluvniatka, ktoré tým, že ešte nehovoria („nemluvia“), nie sú v stave verejne vyznať vieru a vyjadriť ju slovami. Ak je však krst prostriedkom milosti, ako to učí naša evanjelická a. v. cirkev, potom skutočnosť, že pokrstený človiečik je ešte nemluvňa, nie je problémom. Nie porozumenie krstu zo strany pokrsteného totiž dáva krstu hodnotu. Rozhodujúci je Boží sľub: „Kto uverí a bude pokrstený, bude spasený“ (Mk 16, 16a) obsiahnutý v krste.

Priblížme si to na dvoch príkladoch.

1. Už malému dieťaťu môžeme založiť vkladnú knižku a sporiť peniažky, ktoré mu poslúžia, keď dospeje. Samozrejme, môžeme to robiť oveľa skôr, ako dieťatko pochopí význam peňazí, ako ich začne používať. Kým je dieťa malé, je preň aj 10 kusov mincí ako jedna bankovka omnoho väčšej hodnoty, akú dáva spo­menu­tých 10 mincí. No zväčša už v tomto čase, keď dieťa ešte nechápe hodnotu peňazí, mu sporením už teraz, v prítomnosti, kladieme dobrú základ pre jeho budúcnosť.

2. Bábätko hladkáme, bozkávame, túlime ho k sebe od samého počiatku jeho života Čiže oveľa skôr ako ono rozumovo pochopí pojmy láska, neha, prijatie. Veď skutočnosť lásky nezávisí od toho, či ju racionálne chápeme. Preto hladiť, pobozkať a pritúliť dieťa má význam už od jeho narodenia, už v období, keď ešte nedokáže slovne vyjadriť pojmy láska, neha, prijatie.

Ak AV hovorí, že krst je potrebný, poukazuje tým na dve zásadné skutočnosti v živote kresťana:

1. Na to, že Božia milosť je potrebná pre spásu a že krst je ohromným potvrdením Božej lásky.

2. Poukazuje, že Pán Boh k nám prichádza vo Svojej láske oveľa skôr, ako my rozumieme, čo Božie láska znamená. Boh je láska (1J 4, 8b) a On nás miloval ako prvý (1J 4, 19). Krst nemluvniatok obzvlášť jasne vyjadruje základné posolstvo Biblie, že Pán Boh nám dáva svoju milosť nie preto, že sme dobrí a zaslúžime si ju, ale preto že On je dobrý.

Krst vyjadruje fakt, že Boh nás miluje bez podmienok takých, akí sme – že nás má rád skôr, ako by sme to dokázali postrehnúť. Krst rúca predstavu, že Božiu lásku k nám prebudí naše dobré správanie či naše porozumenie Písmu sv.

Pán Boh nás má rád a prijíma nás do svojej rodiny skôr, ako čokoľvek z Jeho lásky chápeme, skôr ako sa dokážeme my priznať k Nemu, skôr ako vieme urobiť niečo dobré.

Je dobré, ak sa snažíme žiť slušne, v mravnej čistote. Je správne, keď sa prehlbujeme v poznaní a porozumení Biblie, keď máme náboženské skúsenosti. Nič z toho však nevytvára nárok na to, že Pán Boh nás preto musí mať rád. On nám daruje svoju milosť nie ako odmenu za to, že sme dobrí, slušní, morálni, biblicky „podkutí“, ale preto, že On je dobrý. Ujal sa nás skôr, ako sme sa Ho my chopili vierou. My milujeme, lebo Boh, ktorý je láska, nás miloval ako prvý.

Dobrá, potešujúca správa krstu je, že naše životné úspechy, ani naše chybné kroky (naše hriechy) neurčujú náš vzťah k Pánu Bohu. Boh nás má rád preto, že On – láska sa tak slobodne rozhodol. Nie pre naše mravné zásluhy, ani pre našu chápavosť či bohaté duchovné skúsenosti.

Pán Ježiš povedal: „Dovoľte dietkam prichádzať ku mne a nebráňte im, lebo takých je kráľovstvo Božie“ (Mk 10, 14). Takí, ktorým patrí Božie kráľovstvo, sú tí ľudia, ktorí si nezakladajú na sebe, ktorí vedia, že kým žijú, Pána Boha úplne nepochopia, tí, ktorí dovolia, aby Boh vstupoval do ich žitia, dotýkal sa ich, žehnal im – ako sa kedysi Ježiš dotýkal detí a požehnával ich. On Povedal: „Ak nebudete ako deti, nikdy nevojdete do kráľovstva nebeského“ (Mt 18, 3b).

Vo vzťahu k Bohu zostávame deťmi. Boha nikdy celkom nepochopíme. Kto sa o to usiluje, kto by chcel Pána Boha zavrieť do „klietky svojich logických myšlien­kových systémov“, ten v tomto úsilí skôr či neskôr stroskotá. Dôvod je jednoduchý: Bohu sme najbližšie nie keď vieme formulovať precízne teologické poučky (pravdaže nespochybňujem potrebnosť biblickej teológie), ale Bohu sme najbližšie,

• keď k Nemu prichádzame ako deti k milujúcemu Otcovi,
• keď s dôverou a radosťou prijímame Jeho lásku, Jeho spásonosné konanie (hoci nás ono niekedy aj zarazí a prekvapí).

Ak AV hovorí, že krst je potrebný, mieni tým, že Božia láska je potrebná, ona je tým najpotrebnejším pre spásu. Krst je pečaťou Božej lásky k nám hneď na začiatku nášho života.

To, čo potrebujeme robiť my, je učiť sa používať nesmierne vzácny dar Božej lásky – osobne nám darovaný v krste – žiť s Kristom (čítaj: ES 295, 4. verš). Učiť sa tento dar používať je celoživotnou úlohou pre všetkých nás, ktorí sme pokrstení v meno trojjediného Boha – či už sme „Boží pešiaci“, alebo „Božie po­nor­ky“. Amen.

S použitím: Georg W. Forell: Zur Sache (Lutherisches Verlagshaus, Berlin und Hamburg, 1970):

Martin Šefranko, evanjelický a. v. farár

Modlitba:
Náš Pán a Spasiteľ, ďakujeme Ti, že nás miluješ a vo svojom milosrdenstve prijímaš do svojej rodiny prv, ako vieme pochopiť Tvoju lásku, skôr ako sa dokážeme k Tebe priznať či vykonať čosi dobré.
Oslavujeme Ťa, že svoj život nemusíme budovať na vlastnom odhodlaní, rozhodnutí, na svojich duchovných výkonoch, ale na Tvojom rozhodnutí sa pre nás, na sľube obsiahnutom v krste. V ňom si nám povedal svoje neodvolateľné ÁNO.
Prosíme, pomáhaj nám používať vzácny dar Tvojej lásky, ktorým si nás obdaroval v krste. Nech ako pokrstení žijeme s Tebou, Pane Ježiši Kriste – v dôvere v Tvoje sľuby, v láske k Tebe a poslušnosti Tvojmu slovu. Keď prichádzajú skúšky a pokúšania, daj nám cítiť ruku Tvojej lásky, ktorú k nám milostivo vystieraš. Pomôž nám nepustiť sa Tvojej ruky, zostať v Tvojej blízkosti a žiť podľa Tvojej vôle. Chválime Ťa za to. Amen.