Kázeň z evanjelických večerných Služieb Božích v Bratislave (NK)
Žalm 42, 6: „Prečo si skleslá, duša moja, a zmietaš sa vo mne? Očakávaj Boha, lebo ešte ďakovať budem Jemu, spaseniu svojej tváre, svojmu Bohu.“
Žalm 6, 4 – 6: „4 Moja duša je preveľmi zdesená. Ty však, ó Hospodine, dokedy…? 5 Navráť sa, Hospodine, vysloboď mi dušu; spomôž mi pre svoju milosť. 6 Lebo v smrti niet spomienky na Teba, a kto Ťa bude oslavovať v ríši mŕtvych?“
Milí bratia a milé sestry!
Sú jednotliví kresťania či spoločenstvá veriacich, ktoré sú presvedčené, že kresťan by sa nemal na nič sťažovať. A už vonkoncom nie stonať, lamentovať, nariekať, žalovať sa. Možno je takého presvedčenie dané istým druhom výchovy, alebo dlhodobo pretrvávajúcou mienkou v tom – ktorom cirkevnom prostredí. Keď však i na človeka z takéhoto prostredia doľahnú enormné ťažkosti, v rozhovore zvykne podotknúť: „Nechcem sa sťažovať či plakať“… No práve to by veľmi potreboval: vyplakať sa, vyžalovať sa, zanariekať si. Aspoň na chvíľu.
Samozrejme, naša viera nestojí na emóciách, citoch a pocitoch. No Pán Boh nás stvoril s nimi. Nie je dôvod potláčať ich či ignorovať. V Biblii je dovolené nariekať, hádať sa s Bohom, plakať nad životom, sťažovať sa na bolesť, na úklady nepriateľov, je dovolené lamentovať. Vyžalovať sa Bohu. Napríklad starozmluvný, ťažko skúšaný, Jób hovorí Bohu (Job 30, 15nn): „15 Hrôzy sa obrátili proti mne, sťa vietor zaháňajú moju dôstojnosť; moja spása zmizla ako oblak. 16 Teraz však rozplýva sa môj život vo mne, zachvacujú ma dni biedy. 17 Za noci mi to vŕta v kostiach a moje hlodavé bolesti neodpočívajú. … 20 K Tebe volám o pomoc, a neodpovedáš mi, tu stojím, ale Ty si ma nevšímaš. 21 Na ukrutníka si sa zmenil voči mne, svojou mocnou rukou útočíš na mňa.“
Smie sa človek takto hádať s Bohom? Vyčítať Bohu? – Podľa Biblie smie. Temer tretinu zo 150 žalmov v Písme svätom tvoria žalospevy – náreky. Biblická kniha Žalospevy – Plač Jeremiášov, sa v angličtine nazýva Lamentations (Náreky). Vlastnou funkciou náreku je apel, v ktorom utrpenie vystupuje samo za seba pred Toho, kto môže spôsobiť jeho premenu. V tomto pohľade je nárek pohybom – smerom k Bohu“ (Claus Westermann). Zodpovedá tomu aj samotný výraz „nárek“ – z češtiny značí: reč na niečiu adresu.
Nárek, lamentovanie nie je znakom našej ľudskej slabosti, ani zlyhania viery, Skôr znakom úprimnosti a rýdzosti viery. Tým, že sa pokrytecky nehráme na náboženských silákov, „Rambov“, ale poctivo si dokážeme priznať svoje limity. „Očakávaj Boha,“ vyzýva autor 42. žalmu svoju skleslú a zmietanú dušu. „Lebo ešte ďakovať budem Jemu, spaseniu svojej tváre, svojmu Bohu.“
Podstatné je práve to, aby sme sa vyžalovali, nariekali sme na správnej adrese. Nelamentovali do prázdna, ale Bohu a pred Ním. Zreteľne na to upozorňuje Žalm 121, 1 – 2: „Pozdvihujem si oči k vrchom: Odkiaľ mi príde pomoc? Od Hospodina moja pomoc, ktorý učinil nebo i zem.“
Áno, u Boha, ktorý je naším, nebeským Otcom, je bezpečný priestor pre nárek, pre vyjadrenie sklamania i hnevu. Pán Boh má pre nás aj v takýchto chvíľach – v momentoch nášho náreku a lamentovania – svoju otcovskú náruč doširoka otvorenú.
Škótsky atlét Eric Liddel, víťaz olympiády v Paríži v r. 1924 v behu na 400 m, odmietol štartovať v jemu bližšom behu na 100 m, ktorý sa mal bežať v nedeľu, nakoľko nechcel športom rušiť Pánov deň. Stal sa z neho misionár v Číne, kde ako 43-ročný zomrel na mozgový nádor počas vojny proti japonskej okupácii. Napísal: „Môže sa zdať, že okolnosti boria naše životy i Božie plány. Avšak Boh nie je bezmocný ani uprostred ruín. Naše zlomené životy nie sú stratené ani neužitočné. Božia láska pracuje stále. Boh prichádza, sníma pohromu, používa ju na svoje víťazstvo v pláne svojej nádhernej lásky.“
Vskutku, človek nebude vyrovnaný so svojím životom, keď bude uhrančivo hľadieť len na svoje trápenie, či na svoje hriechy. Máme upierať svoj pohľad mimo seba – k Bohu, k Jeho milosrdenstvu a vernosti. Isteže, problémy tým neprestanú byť problémami, ani hriech neprestane byť hriechom. No prestanú byť zovretím, ktoré ovláda náš život, zatvára mu cestu k radosti, nádeji, k ďalším ľuďom.
Biblické žalospevy, náreky, lamentácie nás upozorňujú, aby sme nehľadali svoju spásu, záchranu, šťastie sami v sebe, ale pozdvihovali svoje oči k Bohu.
Zo Žalmu 6, 4 – 6 sme počuli: 4 „Moja duša je preveľmi zdesená. Ty však, ó Hospodine, dokedy…? 5 Navráť sa, Hospodine, vysloboď mi dušu; spomôž mi pre svoju milosť. 6 Lebo v smrti niet spomienky na Teba, a kto Ťa bude oslavovať v ríši mŕtvych?“ Tieto prosby prezrádzajú, že modliaci sa nedovoláva svojho práva, ani nepripomína svoje zásluhy. Uchádza sa o niečo, na čo nemá nárok, čo si nezaslúžil, no nemôže bez toho žiť. „Navráť sa, Hospodine“ – doslova „obráť sa“. Ty, ktorý si sa odvrátil, obráť – privráť sa späť. Židovský učenec Martin Buber prekladá: „Rozšnuruj moju dušu“, uvoľni ju, vyveď na voľné priestranstvo svojho milosrdenstva. Na začiatku našej záchrany je obrátenie – Božie obrátenie sa k nám. Až odpoveďou naň je naše obrátenie sa. Pán Boh prvý krok už spravil, keď vo svojom Synovi vzal na seba naše previnenia aj zanedbania, naše nemoci (Iz 53, 4). Pretože Pán Boh sa k nám obrátil, môžeme sa aj my s dôverou obracať k Nemu. Kým sa Bohu sťažujeme, hádame sa s Ním, kým pred Ním nariekame, dovtedy s Bohom hovoríme. Horšie je, keď s Ním prestaneme komunikovať. Keď Ho prestaneme volať, prestaneme sa modliť, prestaneme lamentovať. Lamentovanie nie je fňukanie, ale dobre zvládnuté emócie – či už dobre usmernený hnev, smútok, bolesť, protest, vzdor. Smieme a máme ich adresovať na najvyššie miesta – Bohu. S vedomím, že On môže zasiahnuť aj tam, kde my nič nezmôžeme. Protestovať, nariekať, lamentovať znamená vyznávať dôveru v Boží zásah. Možno iba malú a slabú dôveru, ale nasmerovanú na správnu adresu. Pán Ježiš sľúbil: „Ak máte vieru ako horčičné zrno a poviete tejto moruši: Vytrhni sa s koreňom a presaď sa do mora! – poslúchne vás“ (Lukáš 17, 6).
Lamentovať, žalovať sa, nariekať pred Bohom je dovolené. Amen.
Modlitba: Pane a Bože náš, ďakujeme Ti, si sa obrátil k nám a preto sa môžeme i my obracať k Tebe. Pred Tebou smieme aj lamentovať. Vzdávame Ti vďaku za ľudí, ktorí nám dávajú pocit istoty a bezpečia; za všetkých, pri ktorých sa smieme vyžalovať. Ďakujeme, že počuješ náš nárek. Daj nám trpezlivosť, keď sa nám zdá, že dlho neodpovedáš. Amen.
S použitím: Hana Ducho, Michal Kitta, Svätlana Greplová, Marta Sedláčková /výklady 8.2. – 10.2. a 13. 2./ (in: Na každý den 2026 vyd. Kalich, Praha 2025); Pavel Filipi: Kdo slyší můj nářek? (vyd. Mlýn, Třebenice 1997):
Martin Šefranko, evanjelický a. v. farár
